„Každý národ dostane takú vládu, akú si zaslúži,“ napísal filozof Joseph de Maistre, a niektorí ju dostávajú práve teraz. De Maistrov morálny výklad politiky pripúšťa výnimky, ale Spojené štáty v roku 2023 medzi ne nepatria. Plytvanie zlým vzdelaním a korupciou rozkladá kultúrne a ústavné móla, ktoré od občianskej vojny držali USA nad vodami chaosu.

Americký režim sa stal nevkusnou teatrokraciou, v ktorej politickí herci, po grécky hypokritai, hrajú postavy v odpornej fraške. Pred voľbami v roku 2024 vystupuje Donald Trump ako prenasledovaný spasiteľ a Joe Biden ako spravodlivý obranca americkej republiky. Nevadí, že Trump je do seba zahľadený a impulzívny až po kriminálnu hlúposť, že Biden je senilný a očividne skorumpovaný a že obaja títo chvastaví, hulvátski starci sú podvodníci a fabulátori. Tieto zlozvyky nevadia ich zúrivým stúpencom, ktorí svojho muža milujú práve preto, že nie je nenávideným druhým. Trumpa a Bidena nemožno od seba oddeliť a ani ich nemožno oddeliť; každý z nich potrebuje svojho protivníka tak, ako kladivo potrebuje klinec. A nad týmto úbohým divadlom sedia médiá, ktoré bažia po klikoch, živia sa vzburou a vyberajú si favoritov ako vulgárni pohanskí bohovia.

Táto dráma politickej dekadencie sa vymyká jednoduchej kategorizácii. Aristoteles napísal, že tragédia zobrazuje ľudí, ktorí sú lepší a komédia horšia ako my diváci. Biden a Trump sú určite horší ako tí, ktorí ich volili do funkcie, ale nie sú ani zďaleka smiešni. Ich výčiny sú odpudzujúce a ich hlúposť nesympatická. Pri pozorovaní ich a zborových vodcov, ktorí idú v ich stopách – trhané bábky ako Rudy Giuliani potiaci sa farbou na vlasy alebo Anthony Fauci tvrdiaci, že je samotná veda -, Američania pociťujú len hanbu a strach, bez katarzného uvoľnenia smiechu alebo sĺz.

Tieto uväznené emócie pramenia z toho istého zdroja. Sú to niterné reakcie na blížiacu sa smrť amerického experimentu s usporiadanou slobodou. Problém ďaleko presahuje prezidentskú demenciu. Senát USA (z latinského senex, „starý“) pripomína skôr čakáreň geriatrického neurológa než radu múdrych starších. Je tu Mitch McConnell, náchylný na pády a zamrznutie, Dianne Feinsteinová, pripútaná na invalidný vozík a zmätená, a John Fetterman, ktorý je vo svojich 53 rokoch menej vhodný na verejnú službu ako ktorýkoľvek iný člen tohto kedysi vznešeného orgánu. Je to ako keby sa C-SPAN, sieť, ktorá vysiela kongresové vypočutia, rozhodla namiesto toho vysielať absurdné postapokalyptické horory.

Zombifikácia Kapitolu – nehovoriac o uliciach nášho mesta, ktoré sa stali stálym táborom omámených a narušených – je len príznakom základnej choroby. Tak ako všetky inštitúcie, aj politika sa rozpadá bez pravidelného prísunu konštruktívnej energie. Moderná demokracia je zdravá len vtedy, ak jej hlavné strany organicky vyrastajú zo svojich voličov a zastupujú ich záujmy viac na základe zvyku a náklonnosti než vedomého úsilia.

Ale politika zdola, ktorú Tocqueville obdivoval, keď v roku 1830 navštívil USA, už dávno ustúpila technokratickému manažérstvu, ktoré sa riadi zhora. Naše vládnuce elity nezastupujú nikoho okrem seba a svojich blízkych a nevítajú otrasy systému. Povstaleckí kandidáti ako Robert Kennedy Jr. a Vivek Ramaswamy, ktorí verejne vyzdvihujú záujmy mnohých Američanov a chcú oživiť národnú politiku, sú cenzurovaní a stretávajú sa s aktívnym odporom dokonca aj vo vlastných stranách.

Nielen v politike vyschli pramene individuálnej a spoločenskej vitality. Američania sa sobášia menej a neskôr a majú príliš málo detí, aby reprodukovali seba a rodiny, ktoré ich vychovali. Navyše naše verejné školy do veľkej miery prestali odovzdávať deťom, ktoré máme, nahromadené vedomosti a civilizačnú múdrosť minulosti. V celej kultúre sa presadila záľuba v odmietaní histórie, ktorá vedie kurátorov k „kontextualizácii“ umenia, mestské samosprávy k odstraňovaniu sôch, vysoké školy k premenovávaniu budov a vydavateľstvá k cenzurovaniu alebo prepisovaniu kníh. Tvorivosť však vädne, keď ju prestane živiť okysličená krv tradície. Niet divu, že Hollywood čoraz viac kanibalizuje svoj odkaz prelievaním starých filmov do nových plastových scenárov.

Technológie ešte viac prehĺbili našu národnú enerváciu. Stali sme sa nabíjacími stanicami pre naše smartfóny, ktoré vyčerpávajú psychickú energiu neodbytným rozptyľovaním a preťažovaním informačnými blábolmi. Videohovory a práca z domu obmedzujú osobné interakcie so skutočne existujúcimi jednotlivcami, ktorí by inak boli spolu väčšinu týždenného času bdenia. Cielená reklama, vyladené algoritmy a politicky rozvrstvené sociálne médiá prudko znižujú náš kontakt s novými myšlienkami. Ponárame sa do svojich súkromných jaskýň a v tme sledujeme blikajúce obrazy.

Modely učenia sa jazykov pomocou umelej inteligencie sú varovným podobenstvom tohto širšieho kultúrneho vývoja. Programy ako ChatGPT, ktorých písanie zostáva šablónovité a náchylné na chyby, sa učia preosievaním mora digitalizovaného textu, ktorého čoraz väčšiu časť tvorí obsah generovaný umelou inteligenciou. Predvídateľným výsledkom tejto spätnej väzby je druh nivelizácie, ktorý sme videli v našich inštitúciách. Podobne ako noviny, ktoré pijú svoj vlastný atrament – a ktoré z nich to v súčasnosti nerobia? – ich produkt sa môže len zhoršiť.

Kultúrne vyčerpanie, sociálny ústup a všeobecné oslabenie životných síl sú praktickým prejavom vôle k ničomu. Pre tento duchovný a intelektuálny stav existuje názov nihilizmus. Nihilizmus je démonický do tej miery, že vôľa k ničomu je stále vôľou, životnou silou. To, že je len negatívna, nie je v žiadnom prípade upokojujúce, pretože je ľahšie a ekonomickejšie búrať ako budovať. Deštrukcia je dramatická a dosahuje ilúziu vitality s relatívne malým množstvom energie. A kto v tejto apokalyptickej dobe, vrátane nihilistov, sa nechce cítiť aspoň trochu živý?

Prečítajte si tiež:

Plán Bidenovej administratívy na obmedzenie investícií je nerozumná taktika

Americké sankčné šialenstvo – veľa obmedzení a málo efektivity