Podľa databázy vedenej Columbia University sa na šesť krajín – Kubu, Irán, Severnú Kóreu, Rusko, Sýriu a Venezuelu – uvalili komplexné sankcie USA. Znamená to, že väčšina obchodných a finančných transakcií so subjektmi a jednotlivcami v týchto krajinách je podľa amerického práva zakázaná.

Ďalších 17 krajín – vrátane Afganistanu, Bieloruska, Konžskej demokratickej republiky, Etiópie, Iraku, Libanonu, Líbye, Mali, Nikaraguy, Sudánu a Jemenu – podlieha cieleným sankciám. To znamená, že finančné a obchodné vzťahy s konkrétnymi spoločnosťami, jednotlivcami a často aj vládou sú podľa amerických zákonov zakázané.

Podľa správy amerického ministerstva financií do roku 2021 Spojené štáty uvalili sankcie na viac ako 9 000 osôb, spoločností a sektorov ekonomík cieľových krajín. V roku 2021, prvom roku pôsobenia prezidenta Joea Bidena, jeho administratíva pridala 765 nových sankčných opatrení na celom svete vrátane 173 týkajúcich sa ľudských práv. Celkovo krajiny, na ktoré sa vzťahuje nejaká forma sankcií USA, predstavujú spolu niečo viac ako pätinu svetového HDP. Čína tvorí 80 % tejto skupiny.

V súčasnosti sa rastúca koalícia autokratických vlád snaží prepísať pravidlá globálneho finančného systému – najmä v reakcii na všadeprítomné sankcie USA. Je načase prehodnotiť, ako tieto trestné opatrenia narúšajú samotný západný poriadok, ktorý mali chrániť.

Na rozdiel od mnohých spomedzi týchto sankcionovaných krajín má Čína ekonomickú váhu, rastúci diplomatický vplyv, stabilitu meny a likviditu – aspoň zatiaľ – na to, aby mohla presadzovať čoraz väčšie medzinárodné prijatie renminbi a čínskych finančných systémov, ako je napríklad jej systém cezhraničných medzibankových platieb.

Paralelné finančné systémy vedené Čínou však prinášajú značné systémové riziká pre Spojené štáty a ich spojencov.

Jednou z nich je rastúci počet krajín globálneho Juhu, ktoré nie sú sankcionované a ktoré sa pripájajú k paralelnej svetovej ekonomike, ktorá je zameraná proti sankciám. Po návrate z aprílovej cesty do Pekingu brazílsky prezident Luiz Inácio Lula da Silva zopakoval svoju podporu obchodnej mene medzi krajinami BRICS (Brazília, Rusko, India, Čína a Južná Afrika). Pri vznesení tejto iniciatívy Lula uviedol svoje obavy z globálnej ekonomiky ovládanej dolárom, v ktorej Spojené štáty využívajú dominantné postavenie dolára na svoju trestnú zahraničnú politiku.

V rámci klubu BRICS, do ktorého sa chce zapojiť najmenej pol tucta ďalších rozvíjajúcich sa ekonomík, sú len dve krajiny pod určitou formou sankcií: Čína a Rusko. Zvyšné tri, najmä India, sú krajiny, s ktorými Spojené štáty nadväzujú čoraz väčšie partnerstvá, a preto je nepravdepodobné, že by sa na ne v dohľadnom čase vzťahovali americké sankcie. Inými slovami: Dokonca aj partneri USA sa poisťujú proti extrateritoriálnej sankčnej politike Washingtonu.

Lulov prísľub predstavuje skutočnú, rastúcu túžbu mnohých členov globálneho Juhu vymaniť sa z nadvlády dolára a amerického finančného systému, aj keď niektoré z týchto dôvodov pramenia z nemiestnej solidarity. Je načase, aby si Washington uvedomil, že jeho láska k sankciám môže podkopávať jeho vlastnú hospodársku a diplomatickú moc vo svete.

Okrem ešte len začínajúcich – ale pravdepodobne pretrvávajúcich – snáh o vytlačenie dolára existuje bezprostrednejšia hrozba pre vplyv Západu: sekundárne sankcie na nákup problémových dlhov.

Keď krajiny nesplácajú svoje pôžičky – alebo sa zdá, že sú blízko k nesplácaniu -, veľkí inštitucionálni veritelia sa budú snažiť zbaviť tohto dlhu na sekundárnych dlhových trhoch iných investorov za zlomok ceny. Ak sa na tieto krajiny vzťahujú sankcie USA, západní investori sa zdráhajú kupovať ich problémové dlhopisy – a do hry vstupujú pochybní, často proti USA zameraní aktéri.

Podľa jedného zo zdrojov v Mangart Capital – hedžovom fonde vo Švajčiarsku – 75 % pôvodného venezuelského dlhu z roku 2017 vlastnili americké záujmy; dnes sa odhaduje, že táto suma klesla na približne 35 % až 40 %. Veľký podiel sa presunul k tajomným investorom v neznámych jurisdikciách. Tento trend sa stáva geopolitickou hrozbou, keď by firma alebo vláda, ktorá je v opozícii voči záujmom USA a Západu, mohla získať kontrolu nad dodávkami energií a infraštruktúrou, čo by mohol byť prípad Venezuely.

Je nepravdepodobné, že by americkí politici v dohľadnom čase vážne prehodnotili svoju lásku k sankciám. Ich uplatňovanie je jednoduché, lacné a menej nebezpečné ako hrozba vojenskej akcie.

Sankcie sa stali univerzálnym nástrojom štátnej politiky, ktorý má vyjadriť nesúhlas so všetkým, od vojenských invázií cez porušovanie ľudských práv, šírenie jadrových zbraní až po korupciu, bez ohľadu na to, či pomáhajú alebo poškodzujú dlhodobé záujmy USA.

Ich súčasťou by mal byť nestranný proces preskúmania a porovnania účinnosti sankcií s ich stanovenými cieľmi.

Ako sme videli na Kube, v Iráne, Severnej Kórei a Venezuele, sankcie neprinášajú rýchly plánovaný výsledok v podobe zmeny režimu (sic!), ale namiesto toho časom posilňujú spojenectvo medzi režimami, na ktoré sú zamerané, uzatvára Foreign Policy.