Ako si umelo získať sympatie: Plavákovej falošná hra na obeť

Plaváková odpovedá novinárke v rozhovore na otázku, že ako sa žije „queer poslankyni” na Slovensku. Už pri otázke sa musíme pristaviť – pretože ten anglický termín sa v ideologickom boji používa ako zastrešujúci pre sexuálnu aj rodovú inakosť. Pozrite, novinárka sa mohla pýtať priamo, ako sa žije na Slovensku političke s lesbickou orientáciou. Ale to im nestačí. Pretože klasifikácia ustálená do týchto čias je vraj príliš normatívna…

Nestačí, že ste hetero alebo homo, dnes už máte nálepku cisgender (ak ste rodovo zosúladený s pohlavím), čím sa odmieta pojem „štandard”. Tento proces môže mať jediný dôsledok: zničenie štandardu totiž predpokladá nastúpenie novej štandardizácie. A to je čistá politizácia témy.

Napokon – o čo iné ide aktivistom LGBTi, ak nie o uznanie ich životného štýlu ako normy?

Medzi Plavákovej ciele patrí, „aby ďalšie generácie žien a dievčat už nemuseli zažívať to, čo zažívajú ženy dnes.” Netuším, čo má na mysli, stredovek dávno skončil. Ale mimochodom, ak budú jej kolegovia otvárať hranice ilegálnej migrácii, potom sa môže stať, že Plavákovej vnúčatá budú chodiť v burke. Ale tieto prichodné postoje sú pre progresívcov typické.

Plávaková odpovedala na vyššie citovanú otázku redaktorky slovami, že život queer poslankyne je často veľmi ťažký a „zraňujúci.” Lebo sa napríklad dočkala verbálneho ataku Rudolfa Huliaka, a vyvolaná vlna vulgarizmov proti nej neutíchla. Nuž, ale do politiky sa predsa nechodí na jahody, nemám pravdu? To nie je letný tábor ani zemiaková brigáda. Dovolím si tvrdiť že každá verejne exponovaná osoba, či už politik či instagramový influencer je terčom nenávistných prejavov alebo nezdravého stalkingu (Plaváková mala napríklad dostať fotku penisu akéhosi muža). Je to úplne bežná prax.

Smutná a neželená? Istotne! Lenže kto sa bojí vlkov, nech nechodí do lesa. A tu si zas dovolím tvrdiť, že za tie peniaze by už človek mohol zniesť trochu hejtu.

Občan na poslednom mieste

A čo chce Plaváková urobiť pre bežného občana? Zdieľa príspevky o tom, ako v Dánsku pred troma dekádami schválili registrované partnerstvá homosexuálov. Takže sme „pozadu”, podľa nej. Ako keby toto bolo smerodajné z hľadiska pokroku! Lenže to, že na Západe prejde nejaké nóvum, ešte automaticky neznamená, že je to dobré a že je to vhodné aj pre nás, náš naturel a kultúrnu osobitosť. Progresívci však urobili z „progresu” ideológiu a iba vďaka nej tak vytŕčajú, iba vďaka nej dokážu osloviť časť svojho publika. Prezentujú rozbitie nadčasových hodnôt ako nevyhnutný proces pre napredovanie spoločnosti. Plaváková sa pritom prezentuje ako životom ťažko skúšaná obeť, čo je možno z jej strany úprimný krok, avšak funguje to tak, že od človeka vyžaduje automatický súcit (bez kritickej analýzy). Kto súcit nemá, je odľud, bodka. Citové vydieranie ako z učebnice.

Pritom Plaváková nemá problém zdieľať selektívnu štúdiu akejsi americkej neziskovky o tom, že vraj po dvadsiatich rokoch manželstva páru s rovnakým pohlavím sú veci celé ružové (vraj ide o nespochybniteľné benefity). Neevidujem však, že by v rámci objektivity spomínala aj štúdie, ktoré poukazujú na opak – teda že u detí párov s rovnakým pohlavím sa vyskytlo dvojnásobné množstvo emocionálnych problémov v porovnaní s deťmi z tradičnej rodiny.

Keby progresívci nemali tieto kultúrno-spoločenské témy, neostal by im asi nikto, iba Korčok a Ódor. Možno ešte Stohlová s ochranou prírody. Takouto seba-viktimizáciou však sami odhaľujú vlastnú biedu skrytú pod ich vonkajším leskom.