76. časť Neznámych slovenských dejín: Prečo vlastne skrachoval prvý pokus s Čechmi?

Bratislava 19. januára 2020 (HSP/Kresba:Marián Tkáč)

Ak je ešte stále šanca hovoriť pravdu, sme povinní tak robiť, a ak sa „naša pravda“ niekoho dotýka, nebodaj sa niekomu nepáči, to nám vonkoncom nedáva akékoľvek právo upravovať ju, či dokonca zamlčiavať! Nie, taký cieľ nemáme. A pestovať nepriateľstvo medzi Slovákmi a Čechmi či Maďarmi, to už vôbec nie! Medzi „obyčajnými“ Slovákmi a Čechmi napokon nikdy nejaké nepriateľstvo ani nebolo. Naopak, niekoľkokrát v dejinách sme ani nerozlišovali, kto je kto. To Praha, lepšie povedané Hradčany, na ktorých sedel aj prezident s americkou manželkou, ach, a potom jeho pokračovateľ… Zlyhávali…

Je pravda, že Masaryk udelil milosť 412 zo 433 odsúdeným na trest smrti (a Beneš ani raz). Vykonaných rozsudkov bolo za Masaryka iba 21, no na druhej strane pričasto strieľali českí četníci do štrajkujúcich a demonštrujúcich. A počet ich obetí „bez súdu“ sa rátal na desiatky, ba stovky. Mŕtvi boli pri štrajku v Rumanovej v marci a v auguste 1920 v Hlohovci, na zhromaždení SĽS 10. októbra 1920 v Námestove zastrelili dvoch mužov, mŕtvi boli vo Vrábľoch, v Krompachoch neprežili streľbu 21. januára 1921 štyria robotníci, lebo boli hladní, strieľali v Močenku, v Topoľčanoch len preto, že dievčina zbierala zbytky repy po zbere na poli. Po strelách umierali ľudia v Trenčíne, v Košútoch. História si pamätá aj útoky na hlavného predstaviteľa autonomistov Andreja Hlinku, 2. mája 1919 na fare v Ružomberku, 12. júna 1921 na zhromaždení v Krupine. Medzitým 3. apríla 1921 umrel v Ratkovciach roľník Štefan Mikuš, ktorého na zhromaždení ľudákov v Trnave udrel rozzúrený český sociálny demokrat siahovým polenom po hlave, keď vlastným telom chránil rečniaceho Andreja Hlinku…

To však nebol hlavný dôvod rozchodu s Čechmi v roku 1939, veď českí četníci zabíjali štrajkujúcich aj v Česku. Dôvodom bolo neplnenie prísľubov Pittsburskej dohody, ktorej text 30. mája 1918 vypracoval – a aj podpísal – Tomáš G. Masaryk. Ten bol potom medzi tými, ktorí ju odmietali, 12. októbra 1929 ju v liste Hlinkovi označil za „falzum“.

Dôvodom bolo všeobecné prehliadanie Slovákov a ich túžob. Český komunistický intelektuál Zdeněk Nejedlý 6. októbra 1924 interpretoval vyhlásenia Komunistickej internacionály o samourčovacom práve národov tak, že „Slováci samostatným národem nejsou, poněvadž nemají žádny ze základních znaků národa“ a že „slovenského státu proto nikdy nebylo a nikdy nebude, poněvádž k tomu chýbí všechny podmínky“. Vyjadril sa tak len niekoľko rokov pred prvým vzopätím sa Slovákov v moderných dejinách – a práve vo svetle jeho slov je toto vzopätie ešte obdivuhodnejšie. Podobný bol názor Václava Chaloupeckého: „Slováci sami nikdy nestačí na to, aby byli kulturním národem“. A také bolo „vedecké“ presvedčenie Benešovo: „Slováci samostatným národem nejsou, poněvadž nemají žádný ze základních znaků národa“. A nenaplnili sa ani proroctvá Masaryka, ktorý sa 14. septembra 1921 vyjadril vo francúzskom denníku Le Petit Parisien takto: „Niet slovenského národa, je to výmysel maďarskej propagandy. Zakladáme na Slovensku školy a o jednu generáciu nebude rozdielu medzi dvoma vetvami nášho národa.“

Áno, päť či šesť rokov po vzniku „spoločného“ štátu bolo špičkám českej inteligencie jasné, že „slovenská inteligence nestačí na veliké úkoly,“ z čoho im vyplynulo, že „Slovensko bude naší koloniální zemí.“ To, že onedlho siahli Slováci po samostatnosti, nesvedčí len o omyloch neomylných českých mysliteľov, ale aj o rýchlom dospievaní nášho národa. Hádam sa dočkáme časov, že generáciu, ktorá pri tom v ťažkých časoch bojov o autonómiu bola, posunieme na pomyselný oltár vlasti.

Cestu k autonómii dláždil Andrej Hlinka, ktorý sa už 22. augusta 1919 sťažoval v otvorenom liste predsedovi pražskej vlády Vlastimilovi Tusarovi na neprijateľné koloniálne spôsoby vlády s tým, že takýmto spôsobom môže sa spravovať Kongo, Aljaška alebo India, ale slobodné Slovensko nikdy! O štyri dni, 26. augusta 1919 evanjelický kňaz v Modre a zároveň bratislavský župan Samuel Zoch upozornil českú verejnosť, že „na Slovensku šarapatia ľudia (z Čiech) neznalí pomerov a výsledok je, že sa šíri nenávisť proti Čechom“, a vzdal sa svojho županského úradu. Tá cesta bola tŕnistá, plná úskokov. Veď aj župné zriadenie od 1. januára 1923, rozdelenie Slovenska do šiestich žúp, okomentoval Čech Ferdinad Peroutka tak, že „župní zákon byl udělan s ohledem na Slovensko, aby ztížil vznik slovenského separatismu… Zmyslem župního zákona bylo rozpustit Slovensko v pojmu žup jako kostku cukru ve sklenici vody“.

Úskokom bolo aj krajinské zriadenie od 1. júla 1928, keď sa prvýkrát zaviedla jednotná politická správa na celom území Slovenska na čele s prezidentom, ten však podliehal pražskému ministrovi vnútra. Nuž ale vzniklo Krajinské zastupiteľstvo, teda „kvázi-parlament“, prvý raz v histórii volený slovenský snem, ktorý v marci 1939 splnil svoje historické poslanie.

Slovenskí politici tých čias boli zásadoví, tri razy predložili oficiálne návrhy na politickú autonómiu Slovenska, v roku 1922, 1930 a 1938. Ich autormi boli Ľudovít Labaj, Vojtech Tuka, Karol Mederly, Martin Sokol, Ferdinand Ďurčanský a Aladár Kočiš – nevieme veru, či po niektorom z nich máme čo i len pomenovanú ulicu v našom hlavnom meste.

Na druhej strane hlinkovci ukázali dobrú vôľu účasťou v pražskej vláde od 15. januára 1927 do 8. októbra 1929. Ministrami boli Jozef Tiso a Marek Gažík, ktorého vo februári 1929 nahradil Ľudovít Labaj z Kubína. Z vlády vystúpili, keď za článok – úvahu „V desiatom roku Martinskej deklarácie…“ – uverejnený v Slováku 1. januára 1928, bol jeho autor Vojtech Tuka 5. októbra 1929 odsúdený na 15 rokov väzenia a stratu občianskych práv na tri roky. (Nič vám to nepripomína?) A to iba pre tvrdenie, že na základe tajnej klauzuly sa 31. októbra 1928 môže nastať na Slovensku stav štátoprávneho prázdna – vacuum iuris, ktoré centralisti označili za zločin vlastizrady v spojitosti s údajným prepojením Tuku na Budapešť. Hlinka povedal, že našimi nepriateľmi nie sú Česi, ale slovenskí čechoslováci.

Ľudáci boli ústretoví aj pri voľbe prezidenta, keď práve ich poslanec Jozef Tiso zaistil rozhodujúce hlasy, a tak 18. decembra 1936 bol zvolený za prezidenta Edvard Beneš. Za prísľub, že do roka vyrieši slovenskú otázku uskutočnením autonómie. Veď sľuby! Slováci sa svojimi ambíciami netajili. Proti vôli pražskej vlády to jasne proklamoval Andrej Hlinka na Pribinových slávnostiach v Nitre 13. – 15. augusta 1933. Nebol pozvaný a nemal ani rečniť, no rečnil a zdôraznil, že Slováci žili ako národ kresťanský a slobodný v časoch, keď iné národy ešte neboli dospelé.

Česi sa usilovali, aby Slováci študovali v Prahe, Brne či Přibrame. Jozef Škultéty už v roku 1905 napísal, že slovenská mládež, študujúca v Prahe prichodí domov horšia i od maďarónov: ateistická, k národu chladná, proti slovenčine naštvaná. Po zrušení univerzít na Slovensku z uhorských čias zriadili tu v roku 1919 iba „Československú“, neskôr „Komenského univerzitu“, a zriadenie slovenskej techniky odkladali. Aj takto sa usilovali rozčesnúť Slovákov, pričom uprednostňovali „tých druhých“ na úkor autonomistov (hlinkovci a rázusovci): „Všechny odpovědné funkce připadli hlasistům, nebo Češi jim důvěřovali“, uvádza Peroutka a dodáva: „Odboj autonomistických Slováků proti Čechům se začal jako zápas dvou slovenských směrů mezi sebou“. A tak vďaka našej nejednote mohla nám Praha tvrdo diktovať.

Ale aj tak… Slováci nechceli „všetko“, postačovala im autonómia, chceli „samostatný, neodvislý, individuálny slovenský národ v rámci autonómie“ (A. Hlinka). Ak to napokon bolo inak, bol to len a len výsledok na tie časy vskutku adekvátnej reakcie Slovákov na medzinárodné dianie. Bolo vtedy aj iné múdre riešenie? Nebolo. Lebo Slovensko nikdy nebolo izolovaným ostrovom uprostred Európy…

Marián Tkáč