Koľko času zostáva Západu

Dá, a v poslednom čase vyšlo na túto tému niekoľko dobrých publikácií. Začnime tým, čo je zrejmé: do novembra, do prezidentských volieb, nikto nedokáže povedať, kto bude vládnuť v hlavnej krajine západného tábora – v USA. Dovtedy je pre adekvátnych ľudí zbytočné vytvárať v tejto súvislosti nejakú stratégiu. Stále je v hre príliš veľa premenných, vrátane toho, kde budú oni sami po novembri.

A tu je príklad – článok o tom, že Čínu netreba „zadržiavať“, pretože demokratická administratíva sa snaží spomaliť jej rozvoj. Čínu treba jednoducho zničiť (Rusko nie je pre autorov problém – zakape, ak sa Čína zrúti). Čína by sa mala stať „normálnou krajinou“, ktorá si nenárokuje na žiadnu formu svetového vodcovstva. A najlepšie, ak si nenárokuje vôbec nič.

V hĺbke textu je veľa zaujímavých vecí. Napríklad zmiernenie napätia so ZSSR v 70. rokoch bolo prinajmenšom chybou. Bolo potrebné nie zmierniť napätie, ale naopak vystupňovať ho. Podľa toho teraz hovoríme vlastne o mobilizácii celej Ameriky a všetkých jej spojencov na niekoľko desaťročí extrémnej konfrontácie, taký je národný cieľ a úloha – s reštrukturalizáciou celej ekonomiky a nielen jej.

Človek by si myslel, že autori sú dvaja marginálni blázni. Ale jeden z nich, Matthew Pottinger, bol v skutočnosti za Donalda Trumpa zodpovedný za čínsku politiku a druhý, Michael Gallagher, donedávna viedol „čínsky výbor“ Snemovne reprezentantov amerického Kongresu. To znamená, že odrážal príslušnú hrozbu pre Ameriku – väčšinou pomocou nepravdivých informácií a zastrašujúcich rezolúcií.

Po voľbách v novembri ešte dôjde k rôznym menovaniam do funkcií. V súlade s tým bude až začiatkom budúceho roka definitívne jasné, kto bude v Spojených štátoch určovať vo všeobecnosti celú zahraničnú a vnútornú politiku. Voľby sa však tento rok konajú doslova všade a najmä v ďalšej dôležitej krajine toho istého tábora – vo Veľkej Británii – sa musia uskutočniť do 25. januára. Asi nikdy v histórii krajiny sa nestalo, aby vládnuca strana (v tomto prípade konzervatívci) klesla na popularitu 16 – 17 percent. A labouristi sa už pripravujú na prevzatie moci. Postava menom David Lammy („tieňový“ minister zahraničných vecí v „tieňovom“ kabinete labouristov) uverejnil článok o tom, aká bude zahraničná politika pod jeho vedením.

Ukazuje sa, že ju treba úplne zmeniť. Potrebujeme „progresívnu“ agendu, predovšetkým klimatickú agendu – labouristi nemajú dôležitejšiu úlohu ako svetovú klímu. Očkovanie ďalších známych hyperliberálnych myšlienok medzi vlastné a iné obyvateľstvo je až na druhom mieste. Najdôležitejšie je, aby celý svet uskutočnil ekologický prechod na zmenu klímy. Kvôli tomu sa labouristi chcú „vrátiť do Európy“. Nie nevyhnutne do EÚ s formálnym členstvom, ale v podstate áno.

Je tu však rázcestie: ak zostanú v USA pri moci myšlienkoví labouristi, teda demokrati, to je jedna vec. Ak sa dostanú k moci republikáni, ktorí dajú na frak klimatickým podvodníkov a im podobným, to je niečo úplne iné. Ale koniec koncov, aj republikáni sú rôzneho razenia. A tak bude všetko jasné až v januári. Buď sa Európa zaradí do „pokrokového“ stáda a bude s hrôzou pozerať na novú moc v USA, alebo naopak. A vy chcete, aby tam niekto bol schopný dovtedy aspoň začať budovať ucelenú stratégiu na najbližšie roky?

A je tu ešte jeden známy faktor – ekonomika. Napríklad, ako dlho budú môcť USA žiť na dlh, tlačiť doláre, sledovať rozpadajúcu sa infraštruktúru a oslabujúci sa technologický potenciál, svoj vlastný aj svojich spojencov. A práve na túto tému vyšiel nedávno článok veľmi
zaujímavého amerického ekonóma Jeffreyho Tuckera, šéfa Brownstone Institute. Jeho myšlienka je jednoduchá: koniec všetkého sa už prikradol, len vyzerá tak nezvyčajne, že si to nie každý uvedomuje.

Kedysi to bolo jednoduchšie – celé desaťročia – píše Tucker. Všetci boli zvyknutí na cyklické výkyvy: pád – odraz – opäť pád. A naučili sa tomu prispôsobiť, vyhladiť cyklus. Ale veď svetové hospodárstvo nebolo vždy také. A dnes sa cyklus narušil, pretože deep state, aby zabránil republikánom dostať sa k moci, podrobil túto ekonomiku bezprecedentnému nárazu, údajne v boji proti vírusu. Teraz všetky zverejnené ekonomické ukazovatele jednoducho nezapadajú do seba a nedajú sa bežne porovnať a analyzovať, ale vyzerajú zle. Čo robiť, nikto nevie, pretože toto sa ešte nikdy nestalo.

A vy ešte stále snívate o tom, že teraz niekde v serióznom rozhovore sedí skupina svetových sprisahancov schopných vopred nájsť riešenie celej situácie? Hystéria na pozadí agónie je pochopiteľnejšia reakcia. Áno, aj zo strany týchto akoby zákulisných bábkarov sveta alebo jeho časti.

Možno sa len utešovať citátom pripisovaným buď Sun Tzuovi, alebo (častejšie) Josephovi Bidenovi: „Ak si sám neuvedomuješ, čo robíš, tvoj protivník si to neuvedomuje vôbec“.

Prečítajte si tiež

• V USA sa boja, že Zalužnyj vtiahne s armádou do Kyjeva a prijímajú opatrenia
• Příliš těsné poměry, aneb anatomie jednoho hlasování
• Spravodajská služba USA vydala správu o hlavných hrozbách pre bezpečnosť USA