Bratislava 16. decembra 2018 (HSP/Foto:Marián Tkáč)

Začiatok roka 886 bol mrazivý. V „meste pri Dunaji“ trýznia a vyháňajú nahých mužov – kňazov, ktorých židovskí kupci budú predávať na trhu s otrokmi v Benátkach, našťastie sa ich však ujmú muži bulharského cára, aby dielo, ktoré vzklíčilo pod Tatrami, prinášalo bohatú úrodu medzi južnými a východnými Slovanmi… Kde bol vtedy Svätopluk? Prečo nezasiahol? Veď o tom, čo sa dialo s Metodovými žiakmi, nemohol nevedieť. „Bez súhlasu svetskej moci by to nebolo možné“, zauvažoval historik Richard Marsina, a má pravdu

Spis, ktorý na základe staroslovenského originálu „Život Klimentov“ dostal na prelome 11. a 12. storočia pod autorstvom ochridského arcibiskupa Teofylakta pomenovanie „Bulharská legenda“, je ku Svätoplukovi milosrdný. A zrejme aj pravdivý, lebo jeho originál vznikol ako svedecký opis krutých udalostí: „O tom však nič nevedel vládca, otrocky naklonený oným bludárom. Bol totiž práve neprítomný. Keby bol býval prítomný, oni by neboli toto vyznávačom pravdy vykonali, lebo čo aj tisíc ráz nadržal vládca Frankom, jednako, hoci bol napoly zviera a ukrutný, bál sa cnosti týchto svätých mužov…“

Nevieme, kde bol „práve neprítomný“ Svätopluk. V Nitre nebol, a pri brehoch Dunaja sa diala krivda slovenským kňazom. Je namieste otázka, či nebol Svätopluk „neprítomný“ preto, aby mal alibi? Aby mu slovenskí šľachtici nemohli vyčítať to, čo sa stalo? Svätopluk závisel od domácej šľachty, bez nej by nebol taký mocný, aký bol, nemohol by bojovať proti Frankom-Nemcom, obsadzovať ďalšie územia. Závisel aj od banských miest a osád, kde sa ťažili a spracovali drahé kovy a vyrábala sa výzbroj. Jeho postoj ku kňazom, z ktorých viacerí mali šľachtický pôvod, preto nemohol byť zjavne nepriateľský. A okrem toho kresťanské zázemie tu bolo silné, domáce obyvateľstvo rozumelo reči duchovných…

Odpoveď na otázku prečo Svätopluk nebránil Metodových slovenských kňazov je v citovanom spise? Svätopluka, „človeka drsného a nepoznajúceho dobro, bludári ľstivo obalamutili a celkom získali pre svoje učenie. Veď akože by aj mohol, súc otrokom ženských rozkoší a váľajúc sa v bahne hnusných obcovaní, neobrátiť svoju myseľ radšej k tým, ktorí mu otvárajú dvere k náruživostiam, ako k Metodovi, ktorý verejne pranieroval zhubnú trpkosť každej rozkoše?“ Vichingovské odporúčania typu „Milujte sa a množte sa!“, opierajúce sa o vtedajšiu prax západných panovníkov, boli pre Svätopluka lákavejšie, ako „Metodovo“ šieste a deviate Božie prikázanie. Ďalší text spisu to potvrdzuje: „Veď hriešnikom je zbožnosť ohavnosťou. Kým bol Metod ešte medzi živými, ani vládca nedal prepuknúť súženiu srdca, keď však svätca nebolo a zavládla všelijaká neresť, neskrývajúca ohavnosť pod závojom a maskou, no podobne ako smilnica nehanebne si počínajúc a podnecujúc prenasledovanie pravoverných…“

Svätopluk teda riešil veľkú dilemu tak, ako riešil. Vopchal hlavu do piesku, aby nestratil politický „rating“? Prekážalo či neprekážalo mu vyhnanie Metodových žiakov, z ktorých predovšetkým Gorazd a Kliment (obaja domáceho pôvodu) mu tvrdo vyčítali nedodržiavanie Metodových príkazov? Sebecké dôvody, ktoré ovplyvňujú činy mocných, zväčša majú ďalekosiahle dôsledky, a to aj do ďalekej budúcnosti. Nebol Svätopluk natoľko rozumný, aby si to uvedomil? Alebo mal pri jeho hodnotení pravdu Ľudovít Štúr, keď v rozlúčkovej reči pred študentmi, ktorí odchádzali v roku 1842 z Bratislavy do Levoče, zaradil Svätopluka medzi „zradcov hanebných“ Tugumíra a bezbožného Brankoviča? Žiaľ, vierolomnosť vládcov bola a stále je akoby „prirodzená“. Lebo čo dnešní politici? Ako dlho platia ich miestoprísažné predvolebné vyhlásenia o zdvojnásobení platov či o trojsekundovej životnosti ministra podozrivého z nečestného konania? Dokážu dokonca ráno podať demisiu a podvečer ju stiahnuť!

Na druhej strane chýr o mocnom Svätoplukovi bol medzi slovanskými národmi veľmi rozšírený. V „Letopise popa Dukljanina“, ktorý vznikol okolo roku 1050, sa v súvislosti s pápežom Štefanom spomína Svätopluk, ktorý vládol rozsiahlemu územiu od Baltského mora po Jadranské more, od Talianska po Poľsko s centrom kdesi v Bosne. Pápež mu poslal svojho vikára – kardinála Honória, a iných dvoch biskupov, následne sa konala na rozkaz „najkresťanskejšieho kráľa“ dvanásťdňová synoda, a na jej konci bol Svätopluk korunovaný za kráľa.

Dôsledky svojho konania si Svätopluk napokon uvedomil, aj Štúr to vedel: „Ty zúrivý, ale aj kajúcny Svätopluk, voľakedajšie slnko naše!“ Možno prvý raz už čoskoro, „keď sa vrátil“, lebo odpoveď ľudí (ulice) bola okamžitá, zúrivo sa stavali na odpor Frankom na miestach, kam biskup Viching a jeho kňazi nemohli ísť – podľa Petra Cengela to bolo v banskom horskom prostredí, kde si chránili vieru a zlaté bane. Výboje, vzbury, obštrukcie, výsmech, odmietnutie platiť dane – takto to opisujú a vyčítajú Slovenom/Slovákom listy bavorských biskupov pápežovi z roku 900.

Pripusťme, že hneď „po návrate“, keď sa Svätopluk dozvedel o detailoch Vichingových ukrutností a nazlostil sa, no Viching ho „uhovoril“? Alebo… toto nebolo všetko, čo sa Vichingovi prepieklo? Arabské pramene ešte za Svätoplukovho života (okolo roku 893) spomínajú, že ľudia v jeho krajine „sú ctiteľmi býka“. To by mohlo svedčiť o tom, „že po smrti Metoda, za vlády Svätopluka a biskupa Vichinga sa Sloveni opäť vrátili k modloslužbe“ – tak sa domnieva Elena Šubjaková: „Pre bohatstvo a moc vložil Svätopluk svoje ruky do okov mágie, dal sa osedlať zlým duchom, skrze smilnicu, ktorá vládla čarami, a priviedol na Devingrad (tak pomenúva Devín), srdce celej krajiny, prekliatie“. Zániku ríše „predchádzal duchovný rozvrat“. A vynáša nad Svätoplukom ortieľ: „Návratom k modlárstvu priviedol prekliatie nielen na seba, ale aj na celý národ, ako mu to predpovedal arcibiskup sv. Metod“. Metod vskutku upozorňoval Svätopluka, že ak sa pridá k bludárom, „zahubí seba i všetkých svojich poddaných, stanúc sa ľahko dobývateľným a premožiteľným pre nepriateľov, lebo „bezbožnosť chvíľu azda aj kvitne, no po čase sama od seba vyschne, aby sa nábožní nepriučili zlému.“ Tri dni pred smrťou napomínal Svätopluka, aby žil podľa Písma a nevyháňal jeho žiakov, lebo: „Na tisíc rokov sa staneš podnájomníkom vo vlastnom dome!“

Do Šubjakovej výkladu, s ktorým historici majú problém, by mohlo zapadať zničenie všetkých stôp po kresťanstve i po mariánskej úcte v Devingrade, ktorý sa mení na Grad (v arabských listinách sa uvádza ako „G.rwáb“) a jeho symbolom sa stáva býk, „zlaté teľa“? Takto sa mohol býk dostať do znaku Devína, kde ostal dodnes: Devín, ako jediná lokalita na širokom okolí, má v erbe býka. Nasleduje špekulácia: ak sa Svätopluk začal klaňať pohanskému božstvu, býkovi, mohlo to mať nejakú súvislosť s Áronovým zlatým teľaťom? Mohol ľstivý Viching pripomienkou starozákonnej udalosti spred tisícov rokov o klaňaní sa zlatému teľaťu v Izraeli, prebudiť v Svätoplukovi spomienku na Arkádijcov, krv ktorých kolovala v žilách franských panovníkov a ktovie, či nie aj kupca Sama? Isteže, toto sú len domnienky.

Intrigán Viching sa však ocitol v našich dejinách, aby od samého začiatku Metodovej misie, aj po jeho smrti, škodil tejto misii. Pritom – paradoxne – jeho osočovanie Metoda v Ríme a Svätoplukova priazeň mali za následok vznik (obnovenie?) Nitrianskeho biskupstva. Viching dlho patril k popredným poradcom Svätopluka, pričom bol exponentom Ľudovíta Nemca, jeho syna Karlomana a napokon aj vnuka Arnulfa. Náš Svätopluk to už čoskoro zistí…

Marián Tkáč