141. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

Bratislava 28. novembra 2020 (HSP/Roman Bednár/Foto:Screenshot YouTube)

Anastázius bol veľmi prekvapený tým, ako Solún po dlhej, viac ako päťročnej odluke na neho pôsobil. Mesto v ňom teraz vyvolávalo veľmi protichodné a zvláštne pocity. Na jednej strane mu bolo veľmi blízke, ale na strane druhej na neho zároveň pôsobilo akosi cudzo – mal pocit, že je v ňom cudzinec, ktorý ho práve spoznáva

Odrazu v meste, kde vyrastal a poznal mnoho ľudí, teraz ním kráčajúc pozeral len do samých jemu celkom neznámych tvárí.

A tie na neho pozerali zvedavo a bolo mu jasné z ich pohľadov, že na nich pôsobil neobyčajne cudzo, určite aj preto, že bol oblečený podľa egyptskej módy koptských kresťanov a tá samozrejme pôsobila v Solúne neobyčajne zvláštne a hneď vzbudzovala pozornosť okoloidúcich.

Z chlapca Anastázia, ktorý voľakedy žil v Solúne, sa rokmi stal skúsený múdry muž, ošľahaný vetrami mora, s neobyčajne impozantnou tvárou, ktorú ožarovalo na cestách aj prehorúce púšťové slnko. Bol mužom neobyčajných zážitkov a skúseností z Arábie i Afriky.

Vyzeral naozaj veľmi nápadne v uliciach solúnskych vo svojom egyptsko-koptskom oblečení, ale jeho zvláštne plavo-hnedé vlasy i črty jeho tváre jasne museli prezrádzať, že je Európanom a nie Egypťanom.

Zo všetkých strán zachytával aj ženské obdivné pohľady, ktoré s veľkou úľubou spočinuli aspoň na chvíľku na peknom a naozaj veľmi pohľadnom mužovi.

Už zďaleka videl dom svojho dobrého starého učiteľa a vzácneho priateľa, len kvôli ktorému sa teraz prišiel pozrieť do Solúna.

Len preto sa vytrhol z náručia svojej milovanej krásnej Arsinoe, aby ho ešte raz, posledný raz mohol v živote uvidieť, porozprávať sa s ním a poďakovať mu ešte raz za všetko čo pre neho urobil a aj sa s ním navždy  rozlúčiť.

Už sa na neho veľmi tešil, aj keď mal v srdci veľký smútok, že ho uzrie naposledy. Nesmierne sa tešil aj na to, ako sa radosťou rozšíria oči umierajúceho, keď ešte raz uvidí svojho najmilšieho a najobľúbenejšieho žiaka.

Čo len všetko ešte chcel porozprávať múdremu Eutymiovi!

Odkedy sa s ním pred rokmi rozlúčil, tak sa v ďalekom svete dozvedel a naučil nesmierne veľa nových nevšedných vecí.

A teraz, keď ho starec úplne neočakávane zočí, tak mu pripraví velikánsku radosť a ľahšie sa mu umrie, veď ho miloval ako svojho vlastného syna.

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

139. časť si môžete prečítať TU

140. časť si môžete prečítať TU