139. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

Cítil, že niekde, vo veľkej hĺbke jeho duše, jeho vnútra, je ukryté čosi, čo nevedel ani pomenovať a ani si vysvetliť. Čo však ale veľmi naliehavo a dokonca až imperatívne čakalo na to, aby to vytiahol z hĺbok na povrch, a tak to objavil a preskúmal a konečne aj vyriešil.

Jediné, čo o tomto záhadnom, čo v ňom tkvelo, priam intuitívne vycítil a vytušil, bolo to, že to čosi nepomenovateľné a tajomné musí mať korene niekde v jeho dávnej minulosti, niekde v časoch jeho skorého detstva.

Niečo, čo bolo uložené niekde v tajuplných hlbinách jeho duše, mu našepkávalo, že ak chce nájsť vyriešenie tohto podivného hlavolamu svojho života, tak musí ísť ďalej a nesmie už dlhšie zotrvávať v Alexandrii.

Tento nedefinovateľný vnútorný nepokoj, ktorý v ňom občas z ničoho nič prepukal, bol oddávna, odkedy si len pamätal, jeho trvalým sprievodcom. Neraz o tom v hlbokom pohrúžení premýšľal a pokúšal ss nájsť jeho príčinu, ale nič nemohol objaviť.

A tak, aby našiel konečne svoj vnútorný pokoj, tak sa usiloval si nahovoriť, že to jednoducho patrí k jeho životu a že je to akýmsi popudom ku všetkým rôznorodým aktivitám, ktoré mu čoraz viac umožňujú rozvíjať jeho poznanie a múdrosť.

Preto sa rozhodol brať to ako nevyhnutné pozitívne „zlo“ svojho života. Avšak napriek tomu vedel veľmi dobre, že natrvalo to nikdy nebude finálnym riešením jeho životného problému. Z toho dôvodu si povedal, že raz určite musí prísť čas, keď sa táto záhada vyrieši takpovediac sama od seba.

***

Jedného horúceho letného dňa, keď prišiel na obed  domov z veľkej známej alexandrijskej knižnice, kde každodenne niekoľko hodín študoval a pracoval, tak mu sluha oznámil, že v pracovni má na stole list z Byzancie, ktorý bol doručený predpoludním.

Najprv sa ale naobedoval, lebo hlad premohol jeho zvedavosť a až potom išiel do pracovne, kde na stole uvidel list. Veľká nápadná pečať na ňom  mu okamžite prezradila, že list bol zo Solúna, a to od jeho rodičov.

Otec mu po krátkom úvode, kde napísal, že obaja, matka i on sú zdraví, oznámil, že jeho starý učiteľ Eutymios, ktorému za mnohé vďačil, lebo bol prvým, kto ho veľmi učeným spôsobom zasväcoval do fascinujúceho sveta múdrosti a vedy a neskôr bol i jeho vážený a milovaný otcovský priateľ, ťažko ochorel a že by si veľmi želal, aby ho pred smrťou mohol ešte aspoň raz uvidieť.

Anastázius veľmi zosmutnel nad touto nepriaznivou správou z domova. Ale zároveň ju pochopil aj ako potvrdenie svojho vnútorného pocitu, ktorý ho nútil k tomu, aby išiel ďalej a už viac nezotrvával tam, kde práve bol.

Mal dojem, ako keby jeho životný osud bol vopred presne naplánovaný a on sa neustále musel podriaďovať jeho neúprosnému diktátu.

A správa z domu od jeho rodičov prišla práve v tom čase, keď jeho vnútorný nepokoj prepukol s takou silnou intenzitou, že ho v ňom už nedokázala umlčať a utíšiť ani len Arsinoe, a to napriek všetkej svojej veľkej láske, ktorú mu každý deň preukazovala.

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

137. časť si môžete prečítať TU

138. časť si môžete prečítať TU