137. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

Anastázius vzal mincu do ruky pozrel sa na ňu a hneď vzápätí obrátil zrak na rabínovu dcéru. To zopakoval niekoľkokrát, potom mincu položil na stôl a napokon si nahlas zahvízdol.

Rabín sa dobrácky usmial, položil ruku na Anastáziovu šiju a začal mu vysvetľovať:

„Táto neobyčajne vzácna stará minca sa udržala po celé stáročia v rodine mojej zosnulej manželky ako pamiatka na zavraždenú krásnu princeznú Arsinoe.“

Mladý muž, kalifov posol z Bagdadu bol stále vo vytržení nad veľkou podobnosťou ženy, ktorá bola mŕtva už takmer tisíc rokov, so ženou, ktorá bola vedľa  neho, v jeho blízkosti a ktorá ho navždy očarila svojou krásou i svojou múdrosťou.

V ten neskorý večer, keď už vo svojej izbe zaspával, tak mal pocit, ako by pri ňom boli obe krásne Arsinoe.

***

Odo dňa svojej prvej návštevy v dome hlavného rabína Alexandrie sa Anastázius v ňom stal veľmi častým hosťom a jeho spomienky na Melinu v ďalekom Konštantinopole bledli čoraz viac.

Keď si na ňu spomenul, tak nemal dobrý pocit. Vedel dobre, že Melina ho aj naďalej veľmi miluje. A jeho svedomie bolo nemilosrdné a pripomínalo mu neustále, že zrádza jej veľkú a čistú lásku.

Nevedel si však nijako pomôcť a nebol schopný odolávať zvodom krásnej Arsinoe, ktoré z nej vyžarovali, a ani sa nechcel a ani sa nemohol brániť novej horúcej vášni, ktorá v ňom čoraz viac plápolala a ktorá zachvátila naplno jeho srdce.

Láska, ktorú ku krásnej židovke pociťoval a sa jej z nej už aj vyznal, bola od nej opätovaná rovnakou mierou. Viackrát mu zdôraznila, že ho miluje viac ako svoj život.

Prešlo niekoľko mesiacov a Anastázius už vôbec nepomýšľal na návrat späť. Starý rabín si ho obľúbil tak veľmi, ako keby bol jeho vlastným synom. Zasvätil ho do mnohých tajomstiev židovského učenia. Oboznámil ho s Tórou i Talmudom, najvýznamnejšími učenými knihami – okrem Starého Zákona – židovského náboženstva.

Anastázius si veľmi obľúbil aj mesto Alexandriu. Pravidelne sa stretával s najlepšími koptskými a židovskými učencami a aj s islamskými imámmi.

Veľmi sa snažil dosiahnuť spolu s nimi vyrovnanie napätí, ktoré vznikali z rôznych nedorozumení medzi obyvateľmi mesta rôznych náboženstiev, ale najviac preto, lebo ich z vlastných egoistických záujmov proti sebe rozoštvával zákerný miestodržiteľ a jeho ľudia.

Dlhá prítomnosť Anastázia v Alexandrii miestoržiteľa znervózňovala a veľmi hnevala. Vedel dobre, že pokiaľ tam bol, tak si nemohol dovoliť provokovať a podnecovať proti sebe prívržencov rôznych náboženstiev.

Anastázius, ako kalifov posol a vyjednávač, bol nebezpečným protivníkom pre ctižiadostivého miestodržiteľa.

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

135. časť si môžete prečítať TU

136. časť si môžete prečítať TU