Môj profil 
Predplatné
Okrem iného je Nikolaj Starikov ešte známy ako spisovateľ, politický analytik a novinár. V súčasnosti pôsobí ako obchodný riaditeľ filiálky Prvého kanálu ruskej štátnej televízie v Petrohrade. Prednedávnom poskytol zaujímavý rozhovor médiám, preklad ktorého prezentujeme našim čitateľom.
Presedlal na svojho obľúbeného koníčka a hovoril o histórii a súčasnosti dolára a jeho vojne s ruským rubľom. Porozprával veľa zaujímavostí z „histórie vzájomných vzťahov rubľa a doláru“. Zisťuje sa, že komplikácie medzi týmito menami nevznikli prednedávnom, ale pred viac ako 70 rokmi…
V úvode rozhovoru sa opýtal prítomných novinárov: „Je to správne, keď životy našich spoluobčanov závisia na systéme, v ktorom hŕstka špekulantov môže zarábať na výmennom kurze a teda oni stále bohatnú a my chudobnieme? Má súčasný pohyb hodnoty rubľa na menovom trhu aspoň nejakú väzbu na hospodárstvo? Absolútne žiadne spojenie s reálnym stavom ekonomiky v tom nie je. Dnes nás tato situácia vedie späť k tomu, o čom sme dlho hovorili – k problému suverenity,“ podotkol. Nasledovali otázky novinárov.
V súčasnej dobe, na pozadí zmien výmenného kurzu rubľa, sa objavujú otázky, kedy a za akých okolností sa pripojil rubeľ k doláru? Kedy a ako sa to stalo?
Stalo sa to vtedy, keď bola vytvorená neštátna banka, ktorá získala výhradné právo vydávať menu. Stalo sa to v Sovietskom zväze za Gorbačova a potom, už za Jeľcina, bola vytvorená centrálna banka Ruska, ktorej bolo podľa prijatej novej ústave priznané výlučné právo na tlač našej národnej meny.
Je známe, že Stalin najprv nakupoval za zlato a neskôr prešiel na doláre. Ako sa to stalo?
Mnohé veci, ktoré boli napísané alebo povedané pred rokmi, ako sa viac a viac presviedčame, sa stávajú aktuálnejšími alebo na ne upozorňuje samotný život. Cieľom Spojených štátov počas druhej svetovej vojny na Západe bolo nahradenie zlata americkým dolárom. Prečo? Je to jednoduché. Zlato je potrebné ťažiť, dá získať iba v určitom množstve. Dolár sa tlačí a môže byť vytvorený v ľubovoľnom množstve. Bolo potrebné najprv postupne nahradiť zlato dolárom a potom, v dlhodobom horizonte, oddeliť dolár od zlata a vytvárať peniaze „z ničoho“ – teda bez vzťahu k reálnej ekonomike.
Za týmto účelom bolo potrebné vyvolať svetovú vojnu, v priebehu ktorej by boli zničené všetky ekonomiky, ktoré mohli súťažiť so Spojenými štátmi a tento cieľ USA vlastne aj dosiahli. Sovietsky zväz v roku 1944 dostal návrh vstúpiť do budúcnosti dolárového sveta ako vazal. Stalo sa tak na konferencii v Bretton Woods v lete 1944. Sovietska delegácia podpísala záverečné dokumenty konferencie v Bretton Woods, ktoré v skutočnosti vytvorili budúce ekonomické základy sveta, v ktorom žijeme aj dodnes – Medzinárodný menový fond, Medzinárodnú banku pre obnovu a rozvoj, vedúcu úlohu doláru a pod. Ale Stalin s tím nesúhlasil preto, že tak to bolo dohodnuté, ale preto, že v lete roku 1944 bola reálna možnosť uzavretia separátneho mieru medzi Spojencami a Nemcami, aby sa zabránilo prieniku ruskej armády do Európy. Od Sovietskeho zväzu to bol taktický ťah. Stalin odmietol tuto zmluvu v decembri 1945 ratifikovať.
Ako to bolo vnímané na Západe?
Ihneď v roku 1946 sa začala „studená vojna“ Churchillovým prejavom vo Fultone v USA a svet sa v skutočnosti rozdelil na dva tábory. Nerozdelil sa v žiadnom prípade kvôli ideologickým preferenciám, ako nám to predtým vysvetľovali, ale kvôli rozdielom v finančnej oblasti. USA vytvorili spoločenstvo, v ktorom dominoval americký dolár. ZSSR dôsledne vytváral svoj hospodársky systém, čo vyvrcholilo v r. 1950 tým, že jeho základ mal tvoriť zlatý rubeľ. Takže: Oni používali zlatý dolár a my zlatý rubeľ, došlo teda k súťaži medzi dvoma menami, medzi dvoma ekonomickými systémami.
Ale realizovať tieto Stalinové zámery sa nepodarilo?
Po Stalinovej smrti, ale skôr treba povedať, že po jeho vražde, Chruščov zmenil tieto základné princípy a Sovietsky zväz súhlasil, že bude obchodovať v amerických dolároch a pristúpil najprv na to, že ich bude používať pri obchodovaní v oblasti vplyvu USA. A potom bolo iba otázkou času, kedy nastane kolaps nášho hospodárstva a začne sa prosperita Ameriky. Začali sme používať menu, ktorou zo vzduchu vytváral náš geopolitický súper. To je to isté, ako keby sa Rím dohodol s Kartágom a začal obchodovať jeho menou. Kto by potom vyhral punské vojny? Dosť možno, že by sa ten konflikt dalo vyriešiť bez vojny.
Nakoľko dôležitá bola rola Chruščova? Čakal by na zlatý rubeľ rovnaký osud za vlády ďalších vodcov ZSSR?
Položme si otázku: Keby v priebehu ukrajinských udalostí neboli vo funkcii prezidenta Putin a Medvedev, ale Chodorkovskij alebo Navalnyj, akú podporu by mali ti, ktorí sú ochotní uznať autoritu amerických babiek sediacich v Kyjeve?
Rolu jednotlivca v histórii nemožno poprieť ani podceňovať. Chruščov spáchal kolosálny zločin proti našej krajine a spôsobil veľké škody našim ľuďom, nášmu hospodárstvu, našej minulosti a budúcnosti. A pravdepodobne tá najhoršia vec, ktorú urobil, nie je iba to, že sa pohádal s Čínou, Bulharskom, Rumunskom, keďže sa Stalinova politika voči týmto krajinám začala meniť. Najhoršie je, že Chruščov podkopal dôveru našich ľudí a medzinárodného spoločenstva v pravdivosť ideálov, ktoré stelesňoval a hlásal Sovietsky zväz. On vlastne odpísal smrť 27 miliónov našich spoluobčanov. Mám na mysli jeho prejav na dvadsiatom zjazdu a expozíciu tzv. „kultu osobnosti“, ktorý samozrejme v podobe zmienenej Chruščovom nikdy neexistoval.
Nikto bohužiaľ Chruščova nevzal za slovo a žiadny bod v tomto prehlásení nevyvrátil, pretože z 90 % to bola lož. Vezmite si text Chruščovovho prejavu a uvidíte, že všetko to, čo Chruščov dával za vinu Stalinovi, bolo kompletne skreslené alebo sa, bohužiaľ, neskôr stalo skutočnosťou. Napríklad Chruščov prehlásil, že ten či onen funkcionár bol uväznený za to, že údajne chcel oddeliť Gruzínsko od Sovietskeho zväzu. Chruščov sa smial, pretože sa mu taký scenár zdal nereálny a smiešny. Ale pre nás, občanov bývalého ZSSR a dnešného Ruska na konci dvadsiateho a na začiatku dvadsiateho prvého storočia, to nie je žiadny žart, pretože Gruzínsko bolo oddelené od nás a navyše bolo zatlačené do bratovražednej vojny. A dnes sa nás snažia do podobnej vojny tlačiť na Ukrajine.
A ako menový systém fungoval za Stalina, aké boli jeho hlavné črty?
Menový systém bol viacúrovňový. Sovietsky zväz mal devízové rezervy, ktoré spotrebovával na tie alebo iné účely v záujmoch krajiny. Ich zdrojom bol predaj ropy a export iných tovarov. Domáca peňažná zásoba bola poskytovaná v rubľoch. Medzi rubľom a devízovými rezervami nebol žiadny vzťah. Peniaze tlačila štátna banka, ktorá mala iba čisto technickú funkciu, postavenú na základe vládnej objednávky na požadovaný objem peňazí. V Sovietskom zväze sa prakticky vôbec nevyskytovala inflácia.
Po vojne, za Stalina, došlo k výraznému poklesu ceny u mnohých komodít. Systém fungoval takto: bolo vytlačené množstvo peňazí rovnajúce sa hodnote všetkého tovaru a služieb, ktoré by mohli byť spotrebované. Pokiaľ sa po niekoľkých rokoch počet výrobkov zvýšil, objem peňazí v obehu nerástol. V dôsledku toho došlo k poklesu cien komodít. V dnešnej globálnej ekonomike je situácia opačná: tlačia sa ďalšie obrovské objemy peňazí pri zachovávaní objemu tovaru a v dôsledku toho narastá cena tovaru.
Mohol sa systém vytvorený Stalinom stáť skutočným konkurentom a protiváhou rozšíreniu doláru?
Samozrejme, mohol. Presnejšie povedané, položme si rovnako závažnú otázku: mohla byť sovietska jadrová bomba konkurentom americkej jadrovej bomby? Samozrejme, že áno. Prečo by sovietska ekonomika nemohla byť konkurentom americkej ekonomiky, keď v období obnovy našej tak strašne zničenej krajiny sme zrušili potravinové lístky skôr, než vo Veľkej Británii? A to je po vojne, v ktorej Veľká Británie bombardovaním stratila dohromady 80 tisíc ľudí, v tom čase, keď nám bola zničená podstatná časť našej krajiny. Počet britských vojnových obetí je porovnateľný s množstvom zabitých počas nemeckých leteckých náletov v Stalingrade v priebehu jedného – jediného dňa – 23. augusta r. 1942. To znamená, že rozsah zničenia a strát je absolútne neporovnateľný, ale napriek tomu lístky na jedlo boli u nás zrušené skôr.
Okrem toho v tomto systému zlatého rubľa bolo ochotné pracovať Fínsko, Švédsko, to znamená kapitalistické štáty. To je veľmi dôležité – nebol to systém založený na ideológii. Tento systém bol zničený na samom začiatku svojej existencie a nemal čas, aby sa skutočne rozvinul. Dnes môžeme hovoriť o jeho výsledkoch iba hypoteticky – bol bohužiaľ zaškrtený už na začiatku.
Je schopný v súčasnej dobe nezávislý rubeľ, či už skutočný alebo vytvorený na základe politického rozhodnutia a technologického odpojenia od doláru vytvoriť sebestačný systém?
Túto otázku by som formuloval inak. Je prijateľné, keď životy našich spoluobčanov – našich politikov, našich seniorov, študentov, našich detí a vnúčat, našich rodičov – závisia od systému, v ktorom hŕstka špekulantov môže zarábať na výmennom kurzu a preto oni stále bohatnú a my chudobnieme? Má dnešný pohyb hodnoty rubľa na menovom trhu aspoň nejakú väzbu na hospodárstvo? Absolútne žiadne spojenie s reálnym stavom ekonomiky v tom nie je.
Dnes nás tato situácia vedie späť k tomu, o čom sme dlho hovorili – o probléme suverenity. Musíme oddeliť tvorbu peňazí, množstvo emitovaných rubľov, od meny prichádzajúcej do krajiny. V opačnom prípade budeme vždy zraniteľní. Uvediem príklad, ktorému porozumie obyčajný človek. Predstavte si, že máte byt, ale jeho cena je určovaná desiatimi špekulantmi, ktorí sedia v Londýne a zarábajú na poklese cien ropy. To je to, čo chcete? Ak sa oni rozhodnú, že ropa bude drahšia, potom i váš byt zdražie, ale ak sa z nejakého dôvodu rozhodnú, že ropa by mala byť lacnejšia, potom hodnota vášho bytu poklesne o polovicu. A predstavte si, že to sa netýka iba vášho bytu, ale i platu. Súhlasíte s tým, aby vaša mzda závisela na výške indexu povedzme šanghajskej burzy? Keď obchody vedené na tejto burze poklesnú, zníži sa í váš plat – bude to „férové“?
