Roman Michelko: Matovičov pokus o majdanizáciu Slovenska

Bratislava 19. júla 2016 (HSP/Foto:TASR-Martin Baumann)

V posledných rokoch sa nám z politiky akosi stráca povestná uhorková sezóna. Nie je to pritom ani tak v dôsledku zásadných politických udalostí, ktoré aj období prázdnin traumatizujú občanov, ako skôr v dôsledku (staro)nového štýlu politiky našej opozície. Kauza Baštrnák je iste nemilá vec, osobne si myslím, že politické náklady udržania Kaliňáka vo funkcii sú dlhodobo neudržateľné a v zásade sa len hľadá správny čas a forma, ako a kedy „so cťou“ odstúpiť. Trocha sa nám tu opakuje kauza emisie, ktorá traumatizovala spoločnosť skoro trištvrte roka, stála hlavu dvoch ministrov a nakoniec sa stala dobrým terčom pre opozíciu, ktorej jej neriešenie veľmi uľahčovalo život. Čo sa oproti rokom 2006 – 2010 zmenilo, je charakter opozície. Príchodom Matoviča padli všetky ustálene pravidlá politického boja

Matovič, človek s extrémne hypertrofovaným egom, od prvej chvíle v politike prezentoval seba ako epicentrum diania. Od obskúrneho oznámenia, že mu boli ponúknuté milióny eur na povalenie Radičovej vlády (ktoré boli akože žart) až po aktívnu účasť na povalení tejto vlády sa správa iracionálne a  nevypočitateľne. Čo je však podstatné, jeho verejne deklarované postoje ako neohrozeného bojovníka s korupciou boli popreté hneď na začiatku jeho politického pôsobenia. Dnes je už všeobecne známe, že v roku 2010 mali všetci predstavitelia pravicovej „elity“ spis Gorila k dispozícii. Veľmi dobre vedeli, čo sa dialo za druhej Dzurindovej vlády, veľmi dobre vedeli, kam hlboko klesla vtedajšia politická garnitúra, ktorú reprezentoval minister hospodárstva Jirko Malchárek.

V tom čase sa koaliční politici dostali do postavenia ponížených služobníčkov arogantných oligarchov z Penty. Letmý pohľad na tento nechutný spis – rozdeľovanie provízii, rozumej magaúplatkov cez nominantov koaličných strán vo FNM na čele s Bubeníkovou – poskytol veľmi odpudivý, ale aj plastický obraz o skrz naskrz prehnitej politickej reprezentácii, ktorá tu vládla v rokoch 2002 – 2006. Nakoniec tesne pred voľbami 2010 prepukla kauza financovania SDKÚ cez podivné schránkové firmy, v dôsledku  čoho nakoniec predseda SDKÚ Mikuláš Dzurinda v  tých voľbách ani nekandidoval. Ako sa ukázalo, tento úskok na voličov vyšiel. SDKÚ na čele s volebnou líderkou Radičovou získalo približne skoro takmer pätnásť percent a vďaka vypadnutiu HZDS z parlamentu sa podarilo zostaviť pravicovú vládu.

Sledujúc Matoviča, „neohrozeného bojovníka“ proti korupcii, by sa dalo očakávať, že bude mať s „koalíciou goríl“ problém. Chyba lávky – Matovič neprotestoval, nepoukazoval na to, že strany, ktoré tvoria chrbtovú kosť novej koalície sú skrz naskrz prerastené tou najhrubozrnnejšou korupciou.

Keďže bol súčasťou tej „správnej“ koalície, poslušne držal hubu a krok. Dokonca, keď bola pred Vianocami 2011 na webe zverejnená celá kauza Gorila, prejavil nepredstaviteľnú mieru pokrytectva a cynizmu, domáhajúc sa vystúpenia na protigorilom mítingu. Vtedy bol vypískaný, lebo ľudia, aj keď nemali informácie, ktoré sú dnes všeobecne známe, akosi intuitívne pochopili, že je to pokrytec a luhár. Mimochodom, jeho súčasný prvý adlátus a podržtaška Lipšic vtedy bez mihnutia oka poslal na protigorilých demonštrantov v treskúcom mraze vodné delá. Niekedy človek až žasne, akú mieru pohŕdania, cynizmu a sebavedomia dokážu vyprodukovať „vraj“ opoziční politici. Korunu všetkému nasadil Matovič, keď po Gorile, kedy bolo všetkým nad slnko jasné, čo je Penta zač, požiadal jedného z partnerov Penty Jozefa Špirka, aby im pripravil ekonomický program pre ich stranu – nestranu OĽaNO.

S takýmto curriculum vitae je vystupovanie Matoviča ako „neohrozeného“ bojovníka“ proti korupcii viac než smiešne. Je absolútnou karikatúrou seba samého. Dnes sa pasuje do roly najväčšieho bojovníka s korupciou, v svojom „neľútostnom“ boji s vládou ide na hranu, či až za hranu všetkých písaných a nepísaných pravidiel. Pokúša sa zneužiť silu ulice a majdanizovať slovenskú politiku. Zahráva sa s veľmi nebezpečným džinom, ktorý, ak sa raz vypustí z fľaše, môže narobiť veľmi veľa škody. Pritom je to presne ten istý človek, ktorý v čase, keď vládla tá najskorumpovanejšia pravicová garnitúra, nič nevidel, nepočul a necítil.

Roman Michelko