Omyl číslo 1: Tibet je nezávislá krajina.

Toto tvrdenie je chybou v zdravom úsudku. Už v roku 1247 bola miestna tibetská vláda podriadená centrálnej cisárskej vláde a bola oficiálne zahrnutá do čínskeho teritória. Počas 700 rokov, ktoré nasledovali, vodcovia lokálnej tibetskej vlády po celý čas akceptovali kanonizáciu centrálnej vlády, uskutočnenie výnosov centrálnej vlády a uznávali Tibet ako administratívnu oblasť pod správou centrálnej vlády. Centrálna čínska vláda priamo kontrolovala lokálne administratívne orgány v Tibete, určovala a vysielala miestnych tibetských úradníkov, kontrolovala populáciu, a umiestňovala vojenské jednotky, aby ochraňovala hranice Číny v oblasti Tibetu, čím účinne vykonávala zvrchovanosť nad Tibetom. Je veľmi dôležité poznamenať, že dalajláma nebol v Tibete historicky nepretržite verejnosťou uznávaný ako vodca. V Tibetskej politickej a náboženskej tradícií prevládali škola Sakjapa a iné budhistické školy historicky podporované centrálnou čínskou vládou. Dalajláma a pančenláma tibetského buddhizmu školy Gelugpa si v Tibete vytvorili dominantné postavenie až vďaka podpore a kanonizácii čínskym cisárom dynastie Čching. Historicky vzaté, pokiaľ dalajláma nebol odobrený čínskou centrálnou vládou, bolo to nezákonné, takže najneskôr od 13. storočia bol Tibet neoddeliteľnou súčasťou čínskeho územia. Doposiaľ ho ešte nikdy žiadna krajina ani medzinárodná organizácia neuznali za samostatnú krajinu.

Omyl číslo 2: Anexia a okupácia Tibetu v roku 1951.

„Čína v roku 1951 anektovala Tibet a okupuje ho“ je vymyslená lož, ktorú 14. dalajláma vytvoril, aby si podvodom získal sympatie. Podľa vyššie uvedených informácií, Tibet je od 13. storočia čínskym územím a zvrchovanosť centrálnej čínskej vlády nad Tibetom nebola prerušená. V bojoch v rámci občianskej vojny v 40. rokoch 20. storočia sa centrálna čínska vláda zmenila, no po založení Čínskej ľudovej republiky v roku 1949 centrálna čínska vláda v roku 1951 podpísala s lokálnou tibetskou vládou dohovor o mierovom oslobodení a o prebratí správy nad Tibetom z rúk starej centrálnej vlády Kuomindangu a umiestnených vojsk. Je úplne absurdné tvrdiť, že ústredná vláda vykonáva jurisdikciu nad miestnou vládou a posádka vojakov je “agresiou a okupáciou” Tibetu.

Omyl číslo 3: Tibeťania nie sú Číňania.

V slovenčine sa obyvatelia Číny nazývajú Číňania a obyvatelia Tibetu Tibeťania. Niektorí ľudia sa nesprávne domnievajú, že medzi Číňanmi a Tibeťanmi sú prirodzené rozdiely. V skutočnosti je to chybné pochopenie situácie. V čínštine termín Číňania označuje všetkých obyvateľov Číny, a aj keď hlavnou časťou populácie Číny sú Chanovia, pojem Číňania tiež zahŕňa Tibeťanov a ďalšie národnosti. Čína nie je krajina vytvorená výsostne Chanmi. V dejinách zároveň niektoré čínske národnostné menšiny vytvorili centrálnu vládu a vládli celej Číne, ako napríklad Mongoli, ktorí vytvorili dynastiu Juen a Mandžuovia, ktorí vytvorili dynastiu Čching. V dnešnej Číne sú všetky národnosti vlastníkmi krajiny, všetci sú členmi veľkej rodiny národností Číny.

Omyl číslo 4: Tibet má vlastný nezávislý národ, jazyk, zvyky a kultúru a má právo žiadať nezávislosť.

Čína je jednotná mnohonárodnostná krajina, ktorá sa spolu skladá z 56 národností vrátane Chanov, Tibeťanov a ďalších. Tibetská autonómna oblasť je v rámci krajiny oblasťou najhustejšie osídlená Tibeťanmi, ale okrem Tibeťanov tu žijú aj Mönpovia, Lhopovia, Chanovia, Chuejovia a iné národy. Tieto národy už od nepamäti žili zmiešane po mnoho genrácií, žili v pospolitosti a tvorili súdržné spoločenstvo. Je preto absurdné, aby sa jediná etnická skupina vyhovárala na svoju unikátnosť a žiadala nezávislosť Tibetu. Väčšina krajín sveta je mnohonárodnostných. Ak sa teda ustanoví takáto logika, svet bude v zmätku a dospeje k nekonečným vojnám a konfliktom. Napokon aj na Slovensku žijú, Maďari, Rómovia a Rusnáci, čo sú tiež národnostné menšiny. Mali by byť v duchu takejto logiky taktiež nezávislé?

Omyl číslo 5: Podporovanie „nezávislosti Tibetu“ je prejavom demokracie a pokroku.

„Samostatnosť Tibetu“ je produktom zasahovania imperialistov. V roku 1840, po jednej z Ópiových vojnen, sa Čína potápala do pozície polokoloniálnej krajiny a imperiálne mocnosti využili situáciu a začali si deliť vnútorné teritórium Číny vrátane Tibetu. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia Veľká Británia dvakrát začala agresiu proti čínskemu Tibetu. Keďže použitie sily v Tibete neprinieslo žiadané výsledky, Briti si vychovali pro-britské jednotky a v snahe odtrhnúť Tibet od Číny podporovali „nezávislosť Tibetu“. Vďaka rozhodnému boju čínskej vlády a ľudí však spiknutie „nezávislosti Tibetu“ nikdy neuspelo. Historické fakty ukazujú, že tzv. „nezávislosť Tibetu“ je snahou starých a novodobých imperialistov rozvíriť ambície Tibetu a provokovať. V súčasnosti s podporou protičínskych síl v západnom svete, sa separatistická skupina vedená 14. dalajlámom angažuje v „nezávislosti Tibetu“, ktorej účelom je obnoviť vládutie jednotlivca a malej skupiny teokratov nad Tibetom a podkopávať tak jednotu a územnú zvrchovanosť krajiny. Opýtajte sa svojich čitateľov aby porozmýšľali, či súhlasia, aby sa takéto konanie nazývalo „demokraciou a pokrokom“.

Omyl číslo 6: V Tibete nie sú ľudské práva a sloboda.

V prvom rade treba poukázať na to, že pod vládou 14. daljlámu v starom Tibete nebolo vôbec možné vravieť o ľudských právach a slobode. Starý Tibet bol odpradávna feudálnou spoločnosťou pod vládou miestnej teokracie. Spoločenský systém temnoty, zaostalosti a krutosti bol horší než nevoľnícky systém v stredovekej Európe. To je dôvod, pre ktorý v 50. rokoch 20. storočia čínska centrálna vláda v Tibete uskutočnila demokratické reformy. V roku 1959 čínska centrálna vláda pokročila v zavádzaní demokratických reforiem v súlade s vôľou tibetských obyvateľov, čím 95% z nich, v podobe miliónov nevoľníkov a otrokov, povstalo a bolo emancipovaných a po prvýkrát v histórii Tibetu bola zavedená rovnosť a základné ľudské práva a slobody. Žiadni važni odborníci na ľudské práva nemôžu poprieť, že demokratické reformy nevoľníctva začali v Tibete v roku 1959 a boli zároveň najväčším pokrokom v oblasti ľudských práv v celej jeho histórii ako aj rozvojom ľudských práv vo svete. Po viac než polstoročí rozvoja sa dnešný Tibet nedá porovnať s tým z 50. rokov. Dosiahol mnohé úspechy v oblasti hospodárstva, politiky, náboženstva, kultúry, vzdelania, vedy, zdravia, športu a v ďalších doménach. Tibetský ľud získal slobodu, rovnosť a dôstojnosť a môže si naplno užívať výdobytky modernej civilizácie.

Omyl číslo 7: 14. dalajláma je ochranca ľudských práv

Ak niekto vraví, že 14. dalajláma je „ochranca ľudkých práv“, mal by sa pozrieť na celkovú situáciu ľudských práv pod jeho vládou v starom Tibete. V starom Tibete bola zavedená temná vláda feudálneho otrockého systému a teokracie. Pod vládou tohto systému bolo 95% vtedajších obyvateľov nevoľníkmi a ako otroci nemali žiadne výrobné prostriedky, nieto ešte slobodu či ľudské práva. Otrokári ich mohli svojvoľne biť, trestať, predávať, zbavovať sa ich, väzniť, vyhubovať a týrať inými spôsobmi vrátane vypichovania očí, sťahovania kože, a mohli ich dokonca aj zabiť. 14. dalajláma a jeho rodina boli najväčšimi vlastníkmi nevoľníkov v starom Tibete a boli hlavní vodcovia systému miestnej teokracie. Príčinou rebélie a úteku dalajlámu do zahraničia v roku 1959 bol plán centrálnej vlády zaviesť v Tibete demokratické reformy a zrušiť nevoľníctvo. Nazývať dalajlámu „obrancom ľudských práv“ a nositeľom Nobelovej ceny za mier je preto obrovským výsmechom ľudským právam.

Omyl číslo 8: Dalajláma oznámil „politický dôchodok“ a nesnaží sa o osamostatnenie Tibetu.

To, že dalajláma oznámil „politický dôchodok“ a nesnaží sa o osamostatnenie Tibetu iba potvrdilo, že v minulosti bol zapojený do snáh o jeho samostatnosť a bol jeho politickým a náboženským vodcom. V roku 1959 po svojom úteku sa stal zakladateľom tzv. exilovej vlády a tzv. exilového parlamentu. V nezákonnej ústave je dalajláma explicitne označený ako politický a náboženský vodca. Dalajláma síce oznámil tzv. „politický dôchodok“, „tibetská exilová vláda“ však stále existuje a dalajláma je naďalej skutočným najvyšším vodcom tejto protičínskej separatistickej skupiny. Dalajláma trval v minulosti na nezávislosti Tibetu a neskôr volal po tzv. „strednej ceste“. Volal po vysokom stupni autonómie „rozšíreného Tibetu“. Bez ohľadu na to, ako sa jeho postoj zmenil, povaha pokusov o rozdelenie krajiny sa nezmenila. Mnoho faktov potvrdilo, že dalajláma sa vôbec nevzdal pokusov o nezávislosť Tibetu. Veľa európskych médií propaguje, že dalajláma chce len autonómiu, a ignorujú pri tom či už vedome alebo nevedome to, že „vysoký stupeň autonómie“ podľa dalajlámu vyžaduje zavedenie entity „rozšíreného Tibetu“, ktorá zahŕňa celé územie Tibetskej autonómnej oblasti a časti piatich okolitých provincií, no v dejinách nikdy neexistovala. Dalajláma žiada aj o odvelenie vojsk z území „rozšíreného Tibetu“ a vysťahovanie všetkých etnických skupín okrem Tibeťanov mimo „rozšírený Tibet“. Tu nejde len o faktickú nezávislosť, ale aj nezávislosť, ktorá obnáša etnickú čistku.