Dieťa nie je produkt: Kam speje moderná spoločnosť?

Pripusťme to. Otázkou však nie je pokrytectvo jedného politika, ale to, čo tento prípad vypovedá o morálnom smerovaní západnej spoločnosti.

Náhradné materstvo je dnes zabalené do plášťa súcitu a prezentované ako odpoveď na nesmiernu bolesť z neplodnosti. Táto bolesť je nesporná a vyžaduje si empatiu, no súcit sám osebe nedokáže vymazať zásadné etické hranice.

Tento fenomén od nás v podstate žiada radikálnu zmenu pohľadu na rodičovstvo. Núti nás prijať predstavu, že tehotenstvo sa dá oddeliť od materstva, že najhlbší ľudský vzťah novorodenca možno zredukovať na obchodnú zmluvu a že to, čo bolo odjakživa darom, sa dnes mení na trhovú komoditu.

To by malo znepokojovať nás všetkých.

Náhradné materstvo sa často opisuje v jazyku veľkorysosti. Právna a komerčná realita však hovorí o niečom inom. Sú tu budúci rodičia, agentúry, zmluvy, darcovia, platby, rodičovské príkazy a termíny pôrodu. Táto terminológia je príznačná. Reprodukcia sa čoraz viac podobá na trh.

Tehotenstvo však nie je služba. Je to vzťah.

Deväť mesiacov tehotenstva vytvára medzi matkou a dieťaťom jedinečné, v ľudskom živote neopakovateľné biologické puto. Dieťa už pred narodením rozoznáva matkin hlas, reaguje na jej pohyby a stáva sa súčasťou vzťahu, ktorý presahuje čistú biológiu a nadobúda hlboko osobný rozmer. Vnímať toto puto ako niečo, čo sa dá vopred zmluvne uzavrieť a pri narodení jednoducho prepísať, neznamená len úpravu legislatívy, ale úplnú deformáciu samotného zmyslu materstva.

Ukážkou je Veľká Británia, kde aktivisti tlačia na parlament, aby zreformoval zákony o náhradnom materstve. Žiadajú, aby sa objednávajúci rodičia stali tými zákonnými už v sekunde narodenia dieťaťa, pričom súčasný systém označujú za zastaranú byrokraciu. To, čo kritici nazývajú prekážkou, je však v skutočnosti jednou z najsilnejších morálnych poistiek celého zákona.

Britská legislatíva dodnes uznáva za matku ženu, ktorá dieťa porodila. Nejde o žiadnu administratívnu chybu krásy, ale o rešpektovanie reality, ktorú žiadny paragraf nedokáže vymazať. Žena, ktorá dieťa nosila pod srdcom, nie je len akousi cudzou osobou v pozadí len preto, že o tom existuje obchodná dohoda.

Toto napätie v zákone nie je nedostatkom. Je to záruka.

Zákon uznáva niečo, čo moderná kultúra čoraz menej ochotne pripúšťa. Tehotenstvo vytvára záväzky a vzťahy, ktoré nemožno jednoducho odstrániť. Tým, že zákon vyžaduje prevod zákonného rodičovstva až po narodení, uznáva, že počas tých deviatich mesiacov sa udialo niečo morálne významné.

Akonáhle sa materstvo stane niečím, čo možno previesť na základe dohody, stáva sa niečím, o čom sa dá vyjednávať. Akonáhle sa o ňom dá vyjednávať, dá sa aj kúpiť.

Niektorí namietnu, že táto kritika sa týka iba komerčného náhradného materstva. Toto rozlíšenie však nie je také jednoznačné, ako sa na prvý pohľad zdá. Aj takzvané altruistické dohody si vyžadujú, aby zákon oddelil tehotenstvo od materstva a aby ešte pred narodením dieťaťa predpokladal, že väzba medzi matkou a dieťaťom môže byť na základe predchádzajúcej dohody zrušená.

Nie je to len procedurálna otázka. Je to otázka filozofická.

Už dnes bežne uznávame, že určité veci sa nikdy nesmú stať tovarom. Obchod s orgánmi je zakázaný, pretože ľudské telo disponuje dôstojnosťou presahujúcou akúkoľvek cenu, pričom samotný súhlas zúčastnených strán nestačí na to, aby sa z niečoho stal predmet predaja. Prečo by malo byť tehotenstvo výnimkou?

Globálny priemysel náhradného materstva túto etickú dilemu ešte viac prehlbuje. Po celom svete si solventní klienti dávajú „objednávať“ deti prostredníctvom žien, pre ktoré je táto činnosť vzhľadom na ich núdzu núteným či atraktívnym zdrojom obživy. Zmluvy môžu byť legálne a dokonca uzavreté dobrovoľne, no systém stojaci na priepastných spoločenských nerovnostiach by nás mal viesť k ostražitosti, skôr než ho bezmyšlienkovite oslavujeme ako vrchol osobných slobôd.

V týchto búrlivých debatách sa však vytráca ten najzraniteľnejší aktér, ktorého záujmy sú ignorované najčastejšie – samotné dieťa.

Celá diskusia sa krúti iba okolo ambícií dospelých: tých, čo túžia po potomkoch, tých, čo sú ochotní ich vynosiť, a agentúr, ktoré tieto transakcie sprostredkúvajú. Každé dieťa má pritom prirodzené právo poznať svoj pôvod, odmieta byť komerčným artiklom zmluvy a nechce, aby sa naň pozeralo cez optiku splneného záväzku.

Deti nie sú produktom. Sú to slobodné osoby.

Táto debata ďaleko presahuje tému náhradného materstva. Je verným obrazom širšieho trendu v moderných západných spoločnostiach, ktoré prepadli viere, že každú hlbokú ľudskú túžbu možno bezodkladne naplniť cez technológie, zákony alebo trh. Prevláda tichý predpoklad: ak je niečo technologicky možné, automaticky sa to stáva aj prípustným.

Skutočná civilizácia je však postavená na schopnosti rešpektovať hranice. Nie každá túžba automaticky zakladá právo. Nie každá zmluva garantuje spravodlivosť. Nie každý technologický pokrok je skutočným posunom vpred. A nie každý trh slúži spoločnému dobru.

Zásadná otázka preto nestojí tak, či vieme náhradné materstvo efektívnejšie regulovať. Ide o to, či by mal štát a zákon legitimizovať prax, ktorá sa začína rozdelením materstva a tehotenstva, a končí vnímaním rodičovstva ako obyčajnej právnej položky pridelenej na základe zmluvy.

Zákon nerobí len to, že spracúva súkromné želania. Učí spoločnosť, čo stojí za to chrániť. Keď uznáva biologickú matku za právnu matku, nejde o byrokratické rozhodnutie. Potvrdzuje pravdu o ľudských vzťahoch, ktorá existuje ešte pred politikou a legislatívou.

Vzdať sa tohto princípu by znamenalo viac než len právnu reformu; bolo by to kultúrne vyhlásenie.

Povedalo by nám to, že materstvo možno oddeliť od tela, že tehotenstvo možno považovať za službu a že deti možno plánovať, objednávať a odovzdávať ako predmet akejkoľvek inej dohody.

Kontroverzia okolo Jensa Spahna čoskoro pominie. Nahradí ju ďalšia politická búrka. Otázky, ktoré táto kauza odhalila, však zostanú.

Každá civilizácia sa nakoniec musí vyjadriť k tomu, či existujú veci, ktoré by sa nikdy nemali kupovať za peniaze a ktoré by nikdy nemali byť predmetom zmlúv.

Maternica je jednou z nich.

Prečítajte si tiež:

• Vedecký objav: Bunky organizmu je možné preprogramovať a premeniť na kmeňové
• Prvý humanoidný robot medzi deťmi ako učiteľka v škole