Trump hľadá pozemnú silu. Čo sa deje na Blízkom východe?

A to konkrétne – veľká spotreba munície, straty na životoch a technike americkej armády a hlavne – nemožnosť prinútiť Irán k akýmkoľvek ústupkom vojenskými akciami súčasného formátu (letecké údery). A na rozsiahlu pozemnú ofenzívu nemajú USA v regióne dostatočné sily. O to viac, že bojové operácie aj pri súčasnej intenzite predstavujú veľmi ťažké bremeno pre americký rozpočet. Navyše – rast cien ropy, ktorý vedie k zdraženiu paliva v USA a ešte viac sťažuje víťazstvo republikánov v doplňujúcich voľbách do Kongresu, rovnako ako všeobecná nespokojnosť americkej verejnosti s vlečúcou sa vojnou.

Preto Trump opäť šliapol na brzdy a zároveň sa snaží nájsť stratégiu, ktorá by mohla spôsobiť Teheránu podstatnejšie škody (o tom však neskôr). Irán zase opäť ukázal, že môže Spojeným štátom spôsobiť značné škody, pričom si zachováva schopnosť nielen uzavrieť Hormuzský prieliv, ale aj zasahovať americké základne.

Jediným problémom, ktorý pre Iráncov naďalej zostáva akútny, je námorná blokáda vyhlásená USA. Na jej zrušenie musí Irán zasadiť masívne údery na americké lode, aby ich odohnal od pobrežia o stovky kilometrov (kde sa nachádzali počas aktívnej fázy vojny v marci). To, či sa Teheránu podarí v ďalšej fáze konfrontácie vyriešiť túto úlohu, do veľkej miery určí ďalší vývoj udalostí na Blízkom východe. Blokáda je totiž posledným viac-menej účinným nástrojom, ktorý USA zostal na ovplyvňovanie Teheránu.

Paralelne s výmenou úderov medzi Iránom a USA sa však v regióne odohrávajú aj iné, menej nápadné, ale zo strategického hľadiska ešte dôležitejšie procesy. Až donedávna existovali na Blízkom východe, obrazne povedané, štyri hlavné „skupiny“ krajín, ktoré voči sebe prejavovali rôzny stupeň nepriateľstva.

Prvú skupinu tvoria Saudská Arábia, ostatné monarchie Perzského zálivu (okrem Kataru a Ománu), Egypt a Jordánsko. Táto skupina sa tradične orientuje na Republikánsku stranu USA.

Druhá skupina pozostáva z Turecka, Kataru, od roku 2024 aj Sýrie (po páde Asadovho režimu) a čiastočne aj Ománu. Tieto krajiny sa považujú za blízke britskému vplyvu, pričom Katar má navyše vzťahy s určitými kruhmi v Demokratickej strane USA.

Tretia skupina tvoria Irán a jeho „os odporu“ (Hizballáh v Libanone, húsiti v Jemene, šiitské milície v Iraku). Z geopolitického hľadiska je Irán orientovaný na Čínu a Rusko. Hoci v mnohých otázkach vystupuje ako samostatné regionálne centrum sily.

Štvrtou skupinou je Izrael, ktorý je pod ochranou USA, a skupiny na Blízkom východe, ktoré sú mu blízke (Kurdi, drúzi).

Za zmienku stoja aj ďalšie tri krajiny: Irak (kde formálnu moc má proamerická vláda, ale silnú pozíciu má aj šiitská milícia orientovaná na Irán), Azerbajdžan (najbližší spojenec Turecka, ktorý však má zároveň veľmi úzke vzťahy s Izraelom) a Pakistan. Pakistan je jedinou islamskou krajinou s jadrovými zbraňami a obrovskou armádou.

Preto sa prvá aj druhá skupina aktívne snažia nadviazať s ním formálne aj neformálne vzťahy, aby od neho ako od jadrovej veľmoci získali bezpečnostné záruky. S viacerými krajinami už boli dokonca podpísané dohody o obrannej spolupráci. Na Pakistan sa spoliehali aj Američania v súvislosti s vojenským tlakom na Irán.

Napriek všetkým týmto predpokladom je však skutočná aktivita Pakistanu na Blízkom východe obmedzená jeho napätými vzťahmi so susedmi – s Indiou a s Afganistanom, čo mu nedovoľuje venovať pozornosť iným regiónom bez rizika mimoriadne závažných dôsledkov pre vlastnú bezpečnosť. Za takýchto podmienok je nepriateľstvo Pakistanu s jeho ďalším susedom – Iránom – tiež nebezpečné. Obzvlášť vzhľadom na to, že to neakceptuje štvrtý sused – Čína, vzťahy s ktorou sú pre Islamabád kriticky dôležité.

Preto napriek všetkému svojmu obrovskému potenciálu môže Pakistan vzhľadom na zložitú situáciu so susedmi ovplyvňovať dianie na Blízkom východe len obmedzene.

Všetky štyri skupiny mali medzi sebou vzťahy rôzneho stupňa nepriateľstva. Najsilnejšie z nich bolo medzi Iránom a Izraelom. Ale aj medzi prvou a druhou skupinou bolo všetko veľmi zložité. Katar a Saudská Arábia si v podstate otvorene nepriali, aby ťažké vzťahy panovali aj medzi Tureckom a Egyptom: Ankara podporila nástup „Moslimských bratov“ k moci v Káhire, ktorých neskôr zvrhla egyptská armáda v priebehu krvavého prevratu. Turecko a Katar sú tiež v konflikte s Izraelom (obe krajiny podporujú hnutie HAMÁS a koordinujú protizraelskú kampaň po celom svete). Prvá skupina má s Izraelom pokojnejšie vzťahy. Jej neformálny líder, Saudská Arábia, sa však napriek priamemu tlaku zo strany Trumpa odmieta normalizovať vzťahy s Izraelom v rámci Abrahámových dohôd, pokiaľ nebude vytvorený palestínsky štát.

Taká bola situácia ešte nedávno

V poslednom roku však, a najmä po útoku USA a Izraela na Irán, nastali zásadné zmeny. Došlo k veľmi silnému zbližovaniu prvej (saudsko-egyptskej) a druhej (turecko-katarskej) skupiny. V marci krajiny, ktoré sú ich súčasťou, spolu s Azerbajdžanom a Pakistanom podpísali spoločné vyhlásenie odsudzujúce útoky na Irán. Zároveň sa zdržali priamych útokov proti Iránu a voči krokom USA zaujali vo všeobecnosti skeptický postoj, pričom sa snažili vystupovať ako sprostredkovatelia s cieľom dosiahnuť čo najskoršie prímerie.

Podľa mnohých náznakov k tomuto zbližovaniu dochádza pri priamej podpore Trumpovej administratívy. A tá má na tom svoj záujem, ktorý priamo súvisí s konfrontáciou s Iránom.

Hlavnou úlohou Washingtonu, ako bolo známe už v marci, je podnietiť susedné krajiny, aby vstúpili do vojny s Teheránom, pričom Američania im budú pomáhať iba leteckými údermi, čo minimalizuje ľudské aj finančné straty USA. Vtedy sa to však nepodarilo. Dokonca aj irackí Kurdi, ktorí majú veľmi úzke vzťahy s USA a Izraelom, odmietli bojovať.

USA však túto myšlienku nezavrhli a teraz sa, podľa všetkého, chystajú k nej pristupovať postupne, útočiac na spojencov Iránu s cieľom nechať ho v izolácii. A práve v tejto oblasti sa už určité kroky dejú.

Saudská Arábia zaútočila na húsitov. Proamerická iracká vláda začala operácie proti proiránskym šiitským milíciám. V Libanone USA aktívne presviedčajú vládu a armádu, aby odzbrojili Hizballáh.

Zatiaľ však v žiadnej z týchto oblastí nedošlo k výrazným úspechom. Húsiti kladú odpor a zasahujú citlivé miesta Saudov – tankery a ropné zariadenia. Milície v Iraku sa tiež nenechajú odzbrojiť a vláda nemá pevnú pozíciu. V Libanone situáciu komplikuje skutočnosť, že Hizballáh je mnohonásobne silnejší ako libanonská armáda, a tá s ním preto nedokáže nič urobiť. Trump niekoľkokrát verejne vyhlásil, že úlohu boja proti Hizballáhu by mohla prevziať Sýria. Ale doslova dnes prezident krajiny Ahmed al-Sharaa (uvádzaný aj ako Ahmad Šara) vyhlásil, že nemá žiadny záujem o vojnu v Libanone. A dá sa mu rozumieť – v samotnej Sýrii je situácia ďaleko od stability.

Situáciu komplikuje aj narastajúci konflikt v rámci prvej skupiny medzi Saudskou Arábiou a Spojenými arabskými emirátmi. Spojené arabské emiráty v poslednom čase zintenzívnili svoju geopolitickú aktivitu – presadzujú svoju líniu v rôznych krajinách sveta, komunikujú s USA a Izraelom bez vedomia Saudov, vystúpili z OPEC+, čo sa Rijádu vôbec nepáčilo, a sú v spore s prosaudovskými silami v Jemene.

Okrem toho existujú aj globálnejšie problémy, ktoré môžu brániť realizácii washingtonskej stratégie „vojny s Iránom cudzími rukami“.

Prvý problém spočíva v tom, že v prvej aj druhej skupine sa zišli buď bohaté krajiny (Saudská Arábia, Katar, Spojené arabské emiráty), alebo krajiny so svojimi vážnymi vnútornými problémami (Sýria, Egypt). Ani jedni, ani druhí nechcú bojovať. Obzvlášť proti zmobilizovanému Iránu. Aj pre Turecko je problematické zapojiť sa do vojny, uskutočňovať mobilizáciu a prinášať veľké obete na pozadí nejednoznačného

postoja spoločnosti k Erdoganovi a zložitej ekonomickej situácie. O to viac, že v takom prípade by Turci, Egypt a ďalšie krajiny bojovali v podstate na strane Izraela. A vyhliadky vzťahov „spojenej skupiny“ s Izraelom sú nejednoznačné. V Izraeli so skrytou obavou sledujú vývoj udalostí a „medové týždne“ vo vzťahoch medzi Erdoganom a Trumpom. Z Izraela už prichádzajú komentáre, že Turecko a spol. sa môžu stať nemenej veľkou hrozbou ako Irán.

Po druhé – obmedzenosť možností USA, ktorá sa prejavila počas vojny s Iránom, v zásade nenaladí jej spojencov na Blízkom východe na to, aby pre Washington vyťahovali “gaštany z ohňa”. Skôr ich to podnecuje ku koordinácii úsilia pri budovaní samostatnej geopolitickej línie, aby riešili svoje problémy samostatne, bez toho, aby jednoznačne stavili na Američanov. O to viac, že pre tieto krajiny sú veľmi dôležité aj vzťahy s Čínou.

Zároveň je samozrejme zrejmé, že vzťahy medzi „spojenou skupinou“ a Iránom a jeho spojencami sú napäté. Krajiny Perzského zálivu nechcú odovzdať Iránu kontrolu nad Hormuzským prielivom, čím by sa Irán stal dominantnou silou v regióne.

Zatiaľ však nie je jasné, či to povedie k priamemu vojenskému konfliktu týchto krajín s Iránom (čo by si želali USA), alebo či sa dospeje k určitým kompromisným dohodám bez účasti Američanov s následnou minimalizáciou ich vplyvu v regióne (čo by pre Irán mohlo byť celkom prijateľné).

V súčasnosti sa Washington snaží realizovať scenár vtiahnutia blízkovýchodných krajín do vojny so spojencami Teheránu v Iraku, Libanone a Jemene, a následne aj so samotným Iránom. Proces však zatiaľ prebieha pomaly a kedykoľvek sa scenár môže zmeniť na úplne iný.

Jednoznačne však možno povedať, že situácia na Blízkom východe sa zamotala do takého pevného uzla, že rýchle riešenia sa sotva dajú očakávať. To znamená, že aj trasy prepravy ropy v tejto oblasti budú ešte pomerne dlho predstavovať rizikovú zónu, čo bude mať priamy vplyv aj na svetové ceny energetických surovín.

Okrem toho bude tento konflikt viazať zdroje (zbrane a peniaze) a pozornosť USA. To znamená ešte väčšie problémy s dodávkami zbraní do Kyjeva a v budúcnosti aj s finančnou pomocou (rast cien energetických surovín zhoršuje ekonomické problémy Európy).

Okrem toho môže zložitejšia geopolitická situácia pre Washington skôr či neskôr viesť k tomu, že sa pokúsi nájsť riešenie problémov prostredníctvom normalizácie vzťahov s Ruskom. A to aj za cenu vyvíjania tlaku na ukrajinské orgány s cieľom prijať podmienky ukončenia vojny dohodnuté s Moskvou. Zatiaľ to síce vyzerá ako hypotetický scenár, ale v čase takýchto globálnych otrasov nemožno vylúčiť žiadny vývoj udalostí.

Prečítajte si tiež: 

• Trump zatiaľ upustil od plánov výrazne posilniť vojenskú operáciu USA proti Iránu