Zdôraznil, že síce smúti za obeťami útoku z redakcie tohto satirického týždenníka, diela jeho karikaturistov však kritizoval už aj predtým. „Dnes je to všade „My všetci sme Charlie, ja som Charlie“.  Nuž, ja ľutujem, ale ja nie som Charlie…“  zdôraznil Le Pen na videu zverejnenom na internete. Na Facebooku sa doteraz už vyše 20 tisíc obyvateľov Paríža podpísalo pod sloganom „Nie som Charlie“. Prečo majú iný názor?

Francúzska spisovateľka Maria Poumier sa pýta, kto vlastne zapríčinil túto tragickú situáciu? „Vinníkmi sú samotní novinári z Charlie Hebdo. V časopise sa objavovali zaujímavé články, ale obálka vždy bola diskriminačná a urážajúca. Títo novinári stratili nielen morálny kompas, ale aj väčšinu svojich čitateľov. Časopis sa ocitol pred bankrotom. V 70-tych rokoch podobná hrubosť vyzerala ako niečo nové, dokonca to bolo módne. Avšak v súčasnosti, keď sa pornografia stala takmer oficiálnym náboženstvom a cynizmus – meinstreamom, hlavným prúdom, verejnosť už nepotrebuje podobné provokácie,“ zdôraznila.   

Mnohí oponenti poukazujú na to, že sa vášne vyvolávajú umelo, že je to perfektne naplánované divadlo. Protesty proti terorizmu a zabíjaniu je to jedna vec, ale vyvolávanie podobnej celosvetovej hystérie – je to niečo úplne iné. Ak zahodíme za hlavu všetky emócie a zbytočné vášne, hneď pochopíme, že sa začalo nové dejstvo celosvetového divadla – niečo podobné, ktoré sa rozohralo po 11. septembri 2001. Je zaujímavé, že vtedy, keď zahynulo 3 tisíc ľudí, neboli žiadne miliónové demonštrácie – ani „na mieste činu“, ani po celom svete. To znamená, že autori tejto francúzskej hry zdokonalili svoje umenie a z oveľa menšej tragickej udalosti vytvorili väčší cirkus.

Na čo majú navádzať podobné masové demonštrácie, výzvy zverejňovať karikatúry Mohameda v piku moslimov? Keď pôsobia búrlivé emócie, mozog je obyčajne vypnutý. A už nikto nepátra po pravých príčinách tragických udalostí, nezaujíma sa, kto to všetko pripravil a prečo, kto sponzoroval toto hnusné zabíjanie. Nie je na to čas, ani vôľa. Svet sa rozdeľuje na moslimov a nemoslimov a vzniká nová celosvetová konfrontácia. 

„Tí, ktorí sa snažia vyvolať občiansku vojnu vo Francúzsku, chcú oslabiť našu krajinu. To sú tí, ktorí sa boja, že Francúzsko už nebude pokorným sluhom Spojených štátov a začne konať samostatne. To sú tí, ktorí chcú, aby Francúzsko, ktoré sa postavilo na obranu Palestíny, zatváralo oči na etnické čistky, ktoré vykonáva Izrael. Tento scenár mi presne pripomína udalosti na Majdane v Kyjeve – s nezvestnými snajpermi strieľajúcimi do davu, v následku čoho Ukrajinu vrhli do priepasti občianskej vojny. U nás, vo Francúzsku, provokatéri majú ten istý cieľ – vyvolať nenávisť medzi moslimami a nemoslimami, vyvolať nepokoje a oslabiť našu krajinu,“ tvrdí spisovateľka Maria Poumier.

Po teroristickom akte, ktorý bezpochyby treba odsúdiť – ako aj každé násilie, sa začali diať pomerne čudné veci. Začalo sa to samovraždou 45-ročného policajného komisára Helrica Fredoua, ktorý viedol vyšetrovanie teroristického aktu. Francúzske média vyšli s marazmatickými rozprávkami, že sa komisár zastrelil kvôli hlbokej depresii a v šoku po teroristickom čine… Žeby taký slaboch celý život robil na polícii a dostal sa tak vysoko? Prvý raz v živote zbadal krv a mŕtvoly? A prečo sa vlastne tak ponáhľal? Zastrelil sa hneď – v noci zo 7. na 8. januára, v budove polície.

Policajné experti tvrdia, že mediálne „básničky“ sú to somariny. Každý policajt pravidelne absolvuje zdravotnícke prehliadky a psychologické pohovory. Komisár Helric Fredou bol v úplnom poriadku. A z ničoho nič sa zastrelil a nezanechal ani list na rozlúčku, ani slovom nevysvetlil svoj čin. Prečo?

Viacerí policajní experti tvrdia, že séria teroristických aktov vo Francúzsku predsa nie je akciou jednej skupiny, ako sa to snažia vykresliť francúzski policajti a politici. Všetky tri akcie mali odlišný „rukopis“. Prvý krvavý čin – poprava novinárov – bola to špeciálna operácia, ktorú zrealizovali profesionáli. Vykonávatelia neurobili ani jedinú chybu – ozaj boli to profíci. Neboli to samovrahovia: neprišli zomierať za Alaha – prišli zabíjať. Preto „akože zabudli“ v aute svoje doklady. Zanechali „zadné dvierka“.

Dva nasledujúce prípady boli úplne odlišné: zajatie rukojemníkov, debaty s políciou, emócie, strach – všetko bolo z iného súdku. Ak by to boli takí istí teroristi, ako v prvom prípade, rukojemníkov by mohli postrieľať a jednoducho zmiznúť. Ale neurobili to – nechceli zabíjať. Neboli to profici, boli to obyčajní ľudia, ktorí nechceli zabíjať. Takže tieto tri teroristické činy nie sú spojené, nie je to „dielo“ jednej organizácie…

A čo polícia? Akosi sa priveľmi nesnažila zajať ich a dozvedieť sa, prečo konali tak, ako konali. Guľky, ktoré „divadelne presne“ vpálili do hláv fanatikom, svedčia o tom, že polícia sa vôbec nesnažila zaujať ich živými. Prečo ich nezajali, ale zabili? Asi nechceli… Niekto vydal rozkaz, že svedkov, ktorí mohli porozprávať o motívoch a organizátoroch teroristických aktov, nepotrebujú… Prečo?

Ďalšia pikantéria. Hneď po týchto krvavých činoch sa zdvihla obrovská vlna protestov – až prehnane obrovská. Teroristické činy sú, bohužiaľ, už takmer na dennom poriadku. Avšak ani teroristické činy v Londýne a Madride s obrovským počtom obetí, ba ani tragédia 11. septembra 2001 v USA nevyvolali ani trochu tak veľké protesty a demonštrácie. Zasa sa pýtame – prečo? A v Paríži predvčerom sa uskutočnila celá VIP – paráda významných politikov z celého sveta. Akurát neprišiel najväčší svetový demokrat Barack Obama. A to je ďalšia otázka – prečo chýbal práve on?… Prečo neprišiel Putin a čo bolo skutočnou príčinou teroristických činov vo Francúzsku si povieme v pokračovaní tohto článku – „Ja nie som Charlie 2“ – asi zajtra…

Čo sa týka novinárov Charlie Hebdo – je to téma osobitného rozhovoru. Ale aspoň krátko. Drvivá väčšina redakcie tohto časopisu sú starí marazmatici – všetci majú viac ako 70 rokov a zjavne rozum im prestal slúžiť. Stratili orientáciu v čase a priestore a trestuhodné si mýlia jablká a hrušky. Už zabudli na to, že žart, satira, irónia a výsmech, urážky a nadávky to sú kardinálne odlišné veci. Za to zaplatili životmi.

Prakticky celá redakcia Charlie Hebdo – je to svojrázna francúzska liberálna bohéma – „ustrice a šampanské.“ Dávno stratili pôdu pod nohami a neorientujú sa v súčasnom svete. Sú zvyknutí filozofovať, kritizovať a posmievať sa nad všetkými a všetkým vysedávajúc v krčmách. Už ich nik nepotreboval, ako staré nohavice. Ani si nevšimli, ako sa ocitli pred bankrotom. Začali sa chytať slamky, aby sa postavili na nohy a neskrachovali. Našli sa aj skúsení „poradcovia a sponzori“, ktorí im poradili, akým smerom sa má uberať časopis, aby zasa vzbudil záujem čitateľov. A začali sa – okrem iného – objavovať veľmi špecifické karikatúry. Cítili sa neohrozene. Zabudli, aký je ten svet malý, krehký a krutý…

Opakujeme, každé zabíjanie, každé násilie treba odsúdiť a bojovať proti terorizmu. Vražda novinárov určite bola krvavým zločineckým činom. Bohužiaľ, aj keď je to kruté, musíme priznať: zapríčinili si to sami. Viacerí politici, novinári a bežní smrteľníci si mýlia jablká a hrušky. Sloboda, demokracia, nezávislosť to v žiadnom prípade nie je to isté ako anarchia, bordel a že je dovolené úplne všetko. Sú predsa nejaké všeobecné pravidla hry.

Keby moslimovia začali zverejňovať karikatúry Ježiša Krista, miliónom kresťanom po celom svete a aj našim KDH-kom by sa to veľmi nepáčilo. Samozrejme, by nevzali do rúk samopaly a nepozabíjali by moslimov. Máme trochu inú mentalitu, tradície, inteligenciu, kultúru, povahu, výbušnosť. Niektorí moslimovia však sú tak trochu iní. Podobnú reakciu – zabíjanie v Paríži – sa dalo očakávať na 100 percent. Načo to potom nešťastní „Charlie“ robili?

Čo teraz robia niektorí naši kresťania? A bohužiaľ, sú ich milióny! Vyzývajú, aby sa v médiách objavovali karikatúry Mohameda! To je riešenie!! Vlastnými rukami pestujú nové Al Kaidy, ISILy a iné „mierumilovné spolky“. Väčší idiotizmus je ťažko vymyslieť. Málo máme islamistov, militantov a teroristov? Bude ich oveľa viac! Opakujem, moslimovia sú trochu iní ako my. Ideme nadávať na moslimov a zverejňovať karikatúry Mohameda?  Fajn! O pár mesiacov a rokov tých islamských teroristov bude desaťkrát viac! Naštveme bežných – NORMÁLNYCH moslimov, ich vieru a dušu. A oni sa potom zmenia – asi vieme ako. A budeme mať drvivú väčšinu moslimov – teroristov. Keďže si vezmeme do úvahy, že je moslimov v európskych štátoch požehnané, tak sa máme na čo tešiť…

Marazmatici politici a novinári asi nikdy nepochopia, že bojovať treba proti teroristom, nie proti celému ľudu, nie proti všetkým moslimom. Tak vlastnými rukami vyprodukujeme milióny ďalších teroristov. Urobíme presne to, čo desaťročia robia Spojené štáty: sami vytvárajú a podporujú teroristov a potom veselo s nimi bojujú a nútia, aby sa celý svet zapojil do tejto krvavej svadby… 
Preto tiež vyhlasujem: Ja nie som Charlie! Ja som z tej druhej strany. Ja som Srb v Belehrade počas leteckých náletov. Ja som žiak základnej školy v čečenskom Beslanu počas útoku teroristov. Ja som novinár v Dome tlače v Groznom. Ja som obyvateľ Odesy v horiacej budove Domu odborov. Ja som obyvateľ Donecku pod paľbou ukrajinských trestaneckých bataliónov. Ale nie som Charlie!

Jednoducho a stručne. V tomto špinavom, krvavom a skorumpovanom svete predsa zostali ešte nejaké veci, ktoré sú pre normálneho človeka sväté. Vlasť. Rodina. História, kultúra a tradície rodnej zeme. A náboženstvo. A to je jedno, či je človek veriaci alebo nie. Musí si vážiť city a ideály iných ľudí. Nemôže ich urážať, vysmievať a vyrezávať „iným“ hviezdy na prsiach. Nechceme, aby nám to robili moslimovia. A nerobme to im. Jednoducho – nebuďme Charlie!.. 

eu