Výstavu usporiadanú na pôde Materskej školy, základnej školy, gymnázia a žiackeho domova s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti otvorila jej riaditeľka Monika Szabová, ktorá privítala prominentných hostí a slovo odovzdala Daniele Suchej. Tá sa prítomným prihovorila veršom Karola Strmeňa: Žalm cyrilo-metodský: Iskoni bě Slovo i Slovo bě u Boga i Bog bě Slovo, zvelebujeme ťa dedičstvo Cyrilovo, dedičstvo Metodovo…

O cyrilo-metodskej misii hovoril historik a filozof Anton Hrnko, konateľ Nadácie PRO PATRIA podporujúcej rozvoj slovenského národného života. Poďakoval sa, že sme prejavili záujem o niečo, čo sa nás týka, čo je súčasťou nášho národného bytia. Ako povedal, Cyril a Metod nedoniesli na naše územie kresťanstvo, to sem prinášali pred nimi mnísi z Írska, dnešného Nemecka a Talianska. Kresťanstvo tu už bolo. Cyrilo-metodská misia v dejinách slovenského národa je však aj kresťanská, aj politická. Keď knieža Rastislav chcel zabezpečiť slobodu a nezávislosť svojej ríše, musel si zabezpečiť aj nezávislosť cirkevnú. Najskôr sa obrátil na Rím, kde však nepochodil. Potom sa obrátil na Carihrad. Ani ten mu celkom nevyhovel, lebo územie vtedajšej Veľkej Moravy jurisdikčne patrilo Rímu, napriek tomu tam vyslal misionárov, politikov, mysliteľov, ktorí doniesli niečo nové do stredoeurópskeho priestoru a vôbec nové do latinskej cirkvi ‒ kázanie služieb Božích v národnom jazyku. Priniesli písmo, preklady svätých kníh síce v jazyku z oblasti Solúna, ktorý však bol v tomto priestore zrozumiteľný. Tento jazyk sa tu udomácnil, bol obohatený z domácich zdrojov a prispôsobený jazyku, ktorý sa používal na našom území. Pán Hrnko spomenul jednu zaujímavosť, že slovo hej používané v tom období vo význame slova áno sa dodnes používa výlučne u Slovákov. Keďže však Cyril a Metod boli cudzincami v antickom svete, keď chceli, aby ich misia pokračovala, museli ísť do Ríma, kde vymohli od pápeža, že náš jazyk sa stal štvrtým bohoslužobným jazykom v latinskej cirkvi. Keď pápeži zakázali staroslovienčinu, trvalo ďalších tisíc rokov, kým Vatikán na druhom vatikánskom koncile z roku 1963 umožnil zaviesť na katolíckych omšiach používanie národných jazykov.

Možnosť hlásať Božie slovo vo svojom jazyku bolo v tej dobe niečo obrovské, čo malo veľký význam, pretože tento jazyk stál na začiatku našej národnej kultúry, na začiatku našej národnej literatúry, na začiatku našej suverenity. A že sa skutočne používal dokázali maďarskí archeológovia prednedávnom v Blatnohrade. Celé naše dejiny boli spojené s tým, že sa tu uzákonil národný jazyk, ktorý sa používal celé ďalšie storočia. Cyrilo-metodská misia bola taká významná a dôležitá, že si ju Slováci vpísali do svojho základného zákona. Cyrilo-metodskú tradíciu možno realizovať rôznym spôsobom, napríklad zobrazovaním na najmenšom umeleckom diele, na známke, povedal Anton Hrnko a odovzdal priestor Jozefovi Kútnemu, prvému predsedovi Klubu filatelistov 52-46 Močenok.

Jozef Kútny vyjadril veľkú radosť, že mohol prísť medzi nás a prezradil nám, že mu srdce zaplesalo, keď vstúpil do auly slovenskej školy a uvidel súsošie sv. Cyrila a Metoda. Výstava, ktorou nás sprevádzal, sa uskutočnila pri príležitosti 1 161. výročia príchodu Cyrila a Metoda a je to tzv. otvorená trieda výstavy známok, ktorú on povýšil na veľkú otvorenú triedu, lebo otvorená trieda znamená možnosť doplnenia inými materiálmi. Informoval nás o tom, že v deň otvorenia výstavy šla z Močenku do celého sveta správa, že v Maďarsku, v Budapešti, u našich rodákov, sa koná filatelistická výstava s názvom Živé cyrilo-metodské dedičstvo. Pán Kútny nás oduševnene sprevádzal od jedného panelu k druhému a ku každej vystavenej známke podal pútavé vysvetlenie. Začal so známkou, ktorú vydal Vatikán pri príležitosti povýšenia sv. Cyrila a Metoda na spolupatrónov Európy pápežom Jánom Pavlom II. Sv. Cyril a Metod hlásali slovo Božie v Močenku, keď išli k Svätoplukovi, zastavili sa u Gorazdovcov. Niesli so sebou veľmi vzácnu relikviu sv. Klimenta, rímskeho pápeža ‒ mučeníka. Jednu nechali v Močenku, kde ju dodnes opatrujú. Predstavil nám nádherné dielo ‒ epopeju majstra Klimčáka, na ktorej vidno všetkých kráľov tých čias, keď Slovania obývali 60 % Európy. Upozornil nás na čerstvý materiál, na prenosný oltár sv. Cyrila a Metoda, ktorý vytvoril Stanislav Dusík, veľký Slovák v cudzine a v roku 1985 ho daroval sv. otcovi Jánovi Pavlovi II. Tento materiál máme možnosť vidieť ako prví my tu v Budapešti. Na vystavených známkach sú významné osobnosti slovenských dejín, napr. sv. Gorazd biskup, Ján Holý, Anton Bernolák, Ľudovít Štúr, Andrej Sládkovič, Štefan Moyzes, Ľudovít Kuzmányi, Andrej Radlinský, všetko naši velikáni. Pri každej vystavenej známke a sprevádzajúcom materiáli by sme mohli v spoločnosti Jozefa Kútneho stráviť hodiny, toľko by nám vedel rozprávať. Odporúčam každému, aby využil príležitosť a zašiel si pozrieť do slovenskej školy túto výstavu.

Vernisáž sprevádzal hrou na fujare manžel Daniely Suchej Štefan Suchý, ktorý nám na záver aj zaspieval.