Rusko triumfuje a uvedomuje si, že víťazstvo je blízko, píše Wacław Radziwinowicz. Na opačnej strane je nálada iná. USA dochádzajú peniaze pre Ukrajinu a bez nich sa Kyjev vzdá. V EÚ sú hádky, spory, váhanie a strach. Západ si neuvedomuje, že teraz neprehráva Ukrajina, ale on sám.

V Moskve vládne čoraz triumfálnejšia nálada. Tam už stanovujú nie príliš vzdialený dátum úplného víťazstva. Ale nie Ukrajine hrozí porážka – to nám, teda Západu, hrozí kruté fiasko.

V kalendári generálplukovníka Andreja Kartopolova, šéfa parlamentného výboru pre obranu, ako sám nedávno priznal, je teraz „rok 1944“. Ten, v ktorom sa Červená armáda svojím víťazným pochodom už blížila k predvojnovým hraniciam Tretej ríše, aby pochodovala na Berlín. Kartopolov, ako aj jeho kolegovia s veľkými generálskymi hviezdami na epoletách (a dokonca aj samotný „vrchný veliteľ“, hoci je len podplukovníkom), vidia v ukrajinsko-ruskej tragédii veľkolepú, čoraz úspešnejšiu rekonštrukciu Veľkej vlasteneckej vojny. Teda konfrontácie medzi štátmi Stalina a Hitlera, ktorá bola pre ZSSR najprv strašne neúspešná, potom sa stala rozhodujúcou a napokon triumfálnou.

Vladimír Putin – ak je to stále on, a nie jeho dvojník „Vasilič“, ako tvrdí profesor Valerij Solovej – už dávno nemal takú dobrú náladu, ani nevyzeral tak uvoľnene a sebavedomo. Je presvedčený, že jeho vojská, ako aj Červená armáda, sa po porážkach na fronte a strate území už naučili bojovať, že majú dostatok techniky a ľudí a že ukrajinská krv sa leje potokmi. Preto všade opakuje heslo, ktoré dnes znie v Rusku: „Víťazstvo bude naše“.

A Putinova televízia už stanovila dátum triumfu. Je ním 18. december, keď Američanom dôjdu peniaze na pomoc Kyjevu. Vtedy sa Ukrajina vzdá.

„Kapituluje na obed. Večer Prehliadka víťazstva na Kreščatiku a ohňostroj,“ teší sa televízna propagandistka Olga Skabejevová na kanáli Rossija 1.

Ona sama, jej kolegovia a ľudia z Kremľa sa veľmi tešia z mnohých nedávnych publikácií v západných médiách, z ktorých vyplýva, že západní lídri po neúspešnej ukrajinskej „protiofenzíve“ rýchlo strácajú chuť podporovať Kyjev a vyzývajú prezidenta Vladimira Zelenského, aby hľadal spôsoby, ako sa dohodnúť s Moskvou.

V nedeľu hlavný kremeľský hlásateľ Dmitrij Kiseľov v autorskej publicistickej relácii Novosti nedeli (Rusko 1) veľmi dlho rozoberal a citoval úvodník z Wall Street Journal, pričom veselo čítal pasáže o ukrajinských porážkach, o tom, ako Západ dráždi vládnuci ľudia na Ukrajine a, samozrejme, o tom, že americký Kongres nedovolí Joeovi Bidenovi vynaložiť peniaze na pomoc ukrajinským ozbrojeným silám.

Skrátka, kapitulácia a prehliadka víťazstva 18. decembra v Kyjeve sa stávajú naozaj reálnymi.

Autori takýchto čiernych predpovedí, a je ich čoraz viac, preberajú moskovský naratív bez toho, aby brali do úvahy, že je do veľkej miery determinovaný ruským volebným kalendárom. Podľa neho bude mať Putin práve 14. decembra z toho veľký prospech. Bude hovoriť vo formáte „veľkej výročnej (vlani nebola) tlačovej konferencie“ aj výročnej (pred rokom tiež nebola) „priamej linky“.

Ako spojiť do jedného celku dialóg politika s novinármi a rozhovor milosrdného cára s poddanými, si možno len ťažko predstaviť. Okrem toho sa očakáva, že počas tejto ceremónie vodca slávnostne oznámi, že 17. marca 2024 sa po piaty raz zúčastní na „prezidentských voľbách“. Bude teda musieť vystúpiť v úlohe a s aureolou dobyvateľa Ukrajiny a celého Západu. Na túto udalosť potrebuje určitý propagandistický dizajn – a ten má už dnes.

Bude potrebovať aj nejaký hmatateľný úspech na fronte. Do 14. decembra musia jeho generáli za každú cenu, aj za cenu životov desaťtisícov vojakov, dobyť Avdejevku, aby pán Kremľa mohol splniť aspoň jeden zo sľubov, ktoré dal na začiatku vojenských operácií – odsunúť nepriateľské delostrelectvo od Donecka tak, aby mesto už nebolo v jeho dosahu.

Rozsiahla zimná ofenzíva ruských vojsk, ktorú predpovedajú poľskí experti, sa však pravdepodobne neuskutoční.

Vladimir Putin vo volebnej a vojenskej kampani

Už teraz je jasné, že ruská „volebná“ kampaň tiež nebude vojenská. Putin sa čoraz viac vykresľuje ako dobrý pán, veľký mysliteľ a štátnik, ktorý zachraňuje celý svet, chráni ho pred morálnym úpadkom, nespravodlivosťou a hegemónmi vnucujúcimi svoju vôľu iným, obnovuje „tradičné hodnoty“.

A veľkú vojenskú operáciu, ktorej výsledky by skrášlili jeho prezidentskú kampaň, si dnes nemôže dovoliť. Predovšetkým už nemá a nebude mať (najmä po krvavom obsadení Avdejevky) ľudské rezervy.

Kremeľ má dnes čoraz vážnejšie problémy s manželkami mobilizovaných mužov, ktorí od septembra minulého roka trčia na fronte a umierajú tam. Ženy sa dožadujú výmeny. No týchto vyčerpaných vojakov, demoralizovaných neustálym strachom a psychickým vypätím, nemá kto nahradiť. Propagandisti kričiaci na ženy, aby „zavreli svoje pekné ústa a uvedomili si, že ich muži chránia ich pohodlný život“, len prilievajú olej do ohňa protestov.

Putin sa nemôže a ani sa nepotrebuje ponáhľať so zimnou ofenzívou, pretože by to bolo riskantné. A ani nemá dôvod ponáhľať sa. Dnes má nahromadených viac ako 900 samonavádzacích rakiet. Až do 17. marca môže vykonávať pravidelné týždenné (častejšie to nemá zmysel) masívne ničivé ostreľovanie Ukrajiny, čím bude dokazovať, že neustále vojensky napreduje.

A po voľbách, bez toho, aby sa pozeral na nálady verejnosti, Putin vyhlási všeobecnú mobilizáciu, zhromaždí najmenej milión záložníkov a poskytne im techniku, ktorú aktívne vyrába ruský zbrojársky priemysel, ktorý teraz naberá na obrátkach. A potom, už presvedčený o svojej sile, môže ísť vpred k víťazstvu.

Jeho triumf však nie je nevyhnutný, ako sa teraz obáva čoraz viac západnej verejnosti.

Pre Kremeľ môže byť víťazstvom len zničenie Ukrajiny ako štátu nezávislého od Moskvy. Ak prežije, hoci v zmenšenej podobe, potom bude celé toto krvavé Putinovo dobrodružstvo prehraté.

Ak Ukrajina prežije a uspeje na ceste mierového vývoja, bude to pre dnešné Rusko katastrofa.

Odstrašujúci príklad Gruzínska

Vladimíra Putina veľmi znepokojovala situácia v Gruzínsku počas prvých rokov vlády Michaila Saakašviliho.

Vydesilo ho, že veľká časť ruského publika tlieskala gruzínskym úspechom v boji proti korupcii, kriminálnemu podsvetiu, reformám policajného a administratívneho aparátu a europeizácii krajiny. Hlasno sa naznačovalo, že úspechy tohto postsovietskeho štátu ukazujú: aj Rusko sa môže zmeniť.

Gruzínsko bolo z tejto pre Putina „nebezpečnej“ cesty vyradené v dôsledku ruskej vojenskej agresie (vojnu začalo v skutočnosti Gruzínsko pod kuratelou Západu – pozn. red.) a upevnenia pozície ruského miliardára Bidziny Ivanišviliho v Tbilisi ako mecenáša a vodcu národa.

Západní politici si neuvedomujú, že konflikt na Ukrajine je ich vlastnou vojnou

Porážka Ruska – teda záchrana nezávislosti Ukrajiny – je však stále reálna.

Nezáleží to v prvom rade od vývoja situácie na fronte, ale od toho, čo sa deje v kanceláriách západných politikov.

Avšak v čase, keď má Moskva v kalendároch sľubný „1944“, u západných politikov majú na hodinách „pol šiestej“ – tak ako sa v populárnom filme „Ten istý Munchausen“ opisoval stav impotencie. Hádky, spory, váhanie, strach.

Už dlho sa hovorí o presune stíhačiek F-16 ukrajinským ozbrojeným silám, ktoré znemožnia drvivú vzdušnú prevahu Rusov a ochránia krajinu a vojská na fronte pred raketami a bombami. Stíhačky však stále chýbajú. Medzitým sa ruská armáda už pripravila na ich príchod na Ukrajinu. Zdokonalila svoj systém kontroly vzdušného priestoru, vybavila svoje stíhačky raketami schopnými zostreliť F-16 z veľkej vzdialenosti a intenzívne cvičí pilotov na boj s americkými strojmi.

Bolo naozaj potrebné odložiť dodávku lietadiel, kým sa ukrajinskí piloti nenaučia s nimi lietať? Nebolo možné – aspoň za veľa peňazí – posadiť do nich pilotov z iných krajín, ktorí by si vo svojich jednotkách zobrali dovolenku a dobrovoľne išli brániť Ukrajinu?

Rusi vyhrali bitky pri Ilovajsku v roku 2014 a Debaľceve v roku 2015 s „ichtamnetmi“ (od výrazu „ich tam net“ – „nie sú tam“), t. j. vojenskými „dovolenkármi“, ktorí prišli na ukrajinský Donbas na svojich tankoch.

Ukrajinci – aj v dnešnej zložitej situácii – dokazujú, že keď dostali moderné zbrane, vedia ich dokonale používať. Dostali rakety Storm Shadow a vyhnali ruské námorníctvo z jeho základne v Sevastopole, dostali rakety ATACAMS a vyhnali ruské vrtuľníky z frontových letísk.

Generál Valerij Zálužný vo svojom nedávnom slávnom rozhovore pre britský týždenník The Economist nehovoril ani tak o tom, že „konflikt je v patovej situácii“, ale o tom, ako ho z tejto patovej situácie vyviesť.

Kyjev požaduje muníciu, lietadlá, raketové systémy, systémy protivzdušnej obrany. A jasne demonštruje, ako dobre vie všetko toto vybavenie využiť.

Západ si to môže dovoliť

Ruský vojenský expert Michail Chodarenok ešte v júli odhadol, že USA majú dnes 560 systémov HIMARS, ale Ukrajine ich dali len 24. To isté, ako tvrdil expert, platí aj o F-16, ktorých mohli Kyjevu poslať aspoň 200.

Žiaľ, na hodinách západných politikov je stále „pol šiestej“, hoci by malo byť o päť minút dvanásť. Snívajú o mierových rokovaniach s Putinom. Nechápu, že pre neho je mier možný len tak, ako to bolo v jeho obľúbenom roku 1945, po bezpodmienečnej kapitulácii nepriateľa. Neuvedomujú si, že dnes je to ich vlastná vojna.

Veď čím bude po tejto porážke Ukrajiny, po ktorej Putin tak túži, náš nádherný demokratický svet s počtom obyvateľov šesťkrát väčším ako Rusko a ekonomikou 24-krát silnejšou ako ruská? A celá táto sila nedokáže Ukrajincom zabezpečiť ani milión delostreleckých granátov sľúbených na budúci rok. A diktátor z Kremľa, podporovaný trpaslíkmi z Teheránu a Pchjongjangu, ktorí presadzujú ekonomické sankcie, zrejme už tento milión dostal a ďalšie dva vyrobí sám.

Rusko dalo ultimátum nielen Ukrajine, ale aj Západu

Po víťazstve sa nám Rusi nebudú len vysmievať. Pripomenú nám, kde sa to všetko začalo.

A všetko sa to nezačalo 24. februára 2022, keď sa začala ruská špeciálna operácia na Ukrajine, ale o dva roky skôr, v decembri 2021. Ultimátom, v ktorom Moskva požadovala – nie od Kyjeva, ale od kolektívneho Západu – nielen odmietnutie vstupu Ukrajiny do NATO, ale aj stiahnutie Severoatlantického paktu za hranice z roku 1997, teda z území bývalého socialistického tábora.

Šéf moskovskej diplomacie Sergej Lavrov vtedy povedal, že toto ultimátum „nie je reštauračné menu, z ktorého si môžete vybrať, čo chcete“. Musí sa prijať v plnom rozsahu. A ak sa tak nestane, dôjde ku konfliktu.