Pre Vorobelovú je aj Budaj je dôvodom ísť k referendu:

“Agent Domovník s krycím menom Ján Budaj. Eštebák vo výslužbe (možno ešte stále aktívny agent nejakej inej rozviedky), ktorý pri prevrate v 89. prevrátil akurát tak kabát a zmenil sa na “kariérneho demokrata”. Budaj je jednou z tých politických entít, ktoré nejakým zázrakom vždy včas vycítia, kedy je najvyšší čas vyskočiť z potápajúcej sa lode a zachrániť sa tak pred odchodom na politické smetisko”, píše Vorobeloová. Naráža na jeho početnú zbierku politických tričiek a jeho nedávny odchod z klubu OĽaNO. Vo funkcii, do ktorej ho hnutie nominovalo, sa hneď chopil šance a okamžite vyhlásil vojnu vidieku, pričom z ochrany prírody urobil inkvizíciu proti ľuďom. “Nemožno o ňom povedať, že by nebol aktívny. Nemožno mu vytknúť, že by nemal záujem o životné prostredie,” pripúšťa Vorobelová. “Ale či mu ide čisto len o šľachetné ciele, alebo o biznis model vie už len on sám. Avšak indícií je dosť na to, aby sme mohli dedukovať, že tá šlachetnosť je priamo úmerná jeho eštebáckej minulosti.”

Po rokoch je Budaj asi najvýraznejší, najaktívnejší šéf tohto rezortu. Podľa Vorobelovej to však má aj druhú stranu mince: “Minister Budaj je totiž rovnaký extrémista ako ľudia skrývajúci sa za “ochranárske” mimovládne organizácie prisaté na štátny rozpočet. V ochrane prírody nehľadá kompromisy, ale extrémisticky presadzuje jednostranný pohľad – ten “ochranársky” a eurofondový, teda biznisový. A to, že je to “odborník” na prírodu naslovovzatý, sa dá konštatovať z jeho teórie, podľa ktorej je medveď bylinožravec. No rada by som videla, čo by pán minister robil, keby sa ocitne medzi medvedicou a jej mláďatami alebo skríži cestu dominantnému samcovi, ktorý si bráni svoje teritórium.” Za horšie však podľa nej možno považovať, že popri jeho fanatickej “ochrane” prírody likviduje vidiek a vidiecky spôsob života na Slovensku, ktorý je prirodzenou súčasťou národnej identity a mnohým ľuďom vyhovuje a chcú takto žiť. Budajove opatrenia povedú k vyľudneniu vidieka “To máme byť nebodaj všetci “kaviarenskými Blavákmi”?!, pýta sa Vorobelová.

“Zaujímavé tiež bude, keď na povrch vypláva pravda o tom, kam tečú peniaze, ktoré ľudia zaplatia ako zálohu za PET fľaše a plechovky, ktoré následne neodovzdajú a táto záloha prepadne v prospech…” V prospech koho nevie ani Vorobelová, ale štát to nie je. (Ide o sumu odhadovanú na trištvrte milióna – pozn. redakcie.) Kde však naozaj končia tieto peniaze, ktoré musíme zo zákona zaplatiť, je doposiaľ zahalené rúškom tajomstva, ale už boli zverejnené nejaké indície a zatiaľ nepotvrdené obvinenia.

Vorobelová varuje pred stratou najcennejšej komodity Slovenska: “Čoho sa ešte dožijeme pri ministrovaní Budaja v demisii? Dúfam, že nie privatizácie vody a jej následného predaja do zahraničia!!”

“K referendu o predčasných voľbách treba prísť aj kvôli Jánovi Budajovi, pretože dosť bolo zavádzania chorých environmentálnych opatrení po vzore Grétky a iných pseudoexpertov na ochranu klímy a prírody, preč s ním! vyzýva k účasti na referende Vorobelová. A pripája Post Scriptum: “Agent s krycím menom Ján Budaj je predsedom politickej strany Zmena zdola, Demokratická únia. Už len podľa názvu tejto strany mal Budaj trieskať na bránu Prezidentského paláca, keď Čaputová sabotovala referendum a keď sa jeho politickí kamaráti tvária, že referendum o nich je proti princípom demokracie. Veď o tom je demokracia či nie?!”

Toľko Vorobelová. Ale Budaj je zdrojom pohoršenia či zábavy pre veľa ľudí.

Budaj a jeho “kyslé je zásadité”

Áno, aj toto tvrdí životného prostredia. K jeho vegetariánskym medveďom je to ďalšia pridaná (či predaná?) hodnota. Budaj je dlhodobo terčom kritiky ľudí, ktorí prírode naozaj rozumejú, napríklad lesníkov. Keď sa na jeho pokyn začali počítať slovenské medvede, dal zbierať ich trus v zimných mesiacoch, keď medvede spia. O skutočne odborných otázkach radšej písať ani nebudeme…

Osem krát odvolávaný minister

Vorobelová Mikulca nazvala “Matovičov vlčiak, ktorý od nástupu na ministerskú stoličku len vrčí, šteká a hryzie podľa povelov od svojho pána Igora a keďže si poslušne plní svoje úlohy, tak sem tam sa mu ujde aj nejaká odmena v podobe napr. kšeftu pre brata či pre Hegerovho známeho, ktorý sa ako inak prehliadne a zametie pod koberec.” To, čo podľa nej dokázal s Ministerstvom vnútra SR urobiť tento „bývalý“ príslušník vojenského obranného spravodajstva prekračuje všetky hranice tak, ako prekračujú naše štátne hranice nelegálni migranti. Pripomína, že práve on na pozíciu riaditeľa migračného úradu dosadil poprednú Sorošovu postavičku priamo vychovanú v Nadácii otvorenej spoločnosti. “Už to naznačovalo,” píše Vorobelová, ” že po vzore tejto “top” mimovládky, ktorá vládne všetkým ostatným, budú otvorené aj naše hranice a hlavne štátna náruč práve pre nelegálnych migrantov, prevažne mužov v najlepších rokoch, údajne utekajúcich pred vojnou, ktorým poskytneme registráciu, teda legalizáciu ich pobytu v Schengene a dočasne ich samozrejme ubytujeme, pretože cez hranice našich susedov by sa bez papierov nedostali. Môžu nám prorežimové hlasné trúby a mimovládkari tvrdiť, že títo u nás zlegalizovaní migranti nechcú ostať na Slovensku, ale chcú ísť ďalej na Západ, lenže, koľko takýchto nelegálnych migrantov sme u nás legalizovali uvidíme, keď ich k nám zo Západu začnú vracať alebo začnú na nich pýtať sociálne dávky. Aby sme neboli z toho ešte veľmi nemilo prekvapení.” Vorobelová pripomenula, že nečinnosť Mikulca v oblasti ochrany štátnych hraníc zdvihla zo stoličky aj Generálnu prokuratúru SR, ktorá preveruje či si Mikulec vôbec plní svoje zákonné povinnosti. “Ale, čomu sa čudovať, keď pod jeho vedením sa z nelegálnej migrácie stala biznis príležitosť preplácaná priamo ministerstvom vnútra, čiže z nelegálnej migrácie Mikulec dokázal urobiť legálny kšeft. Totižto, riadenie migračnej krízy odovzdal do rúk súkromných firiem. Samozrejme, hlavné kritérium úspechu je prepojenie na protikorupčné hnutie OĽaNO.”

Podľa Vorobelovej sa Slovensko prepadá nielen ekonomicky, ale aj z hľadiska bezpečnosti. Dramaticky sa znižuje počet príslušníkov policajného zboru, ktorí nie sú ochotní pracovať pod Mikulcom a jeho pravou rukou Hamranom. Na pozadí prebiehajú doslova mafiánske čistky medzi znepriatelenými policajnými klanmi. “Z Národnej kriminálnej agentúry (NAKA) urobil PR agentúru OĽaNO,” konštatuje Vorobelová, “ktorá demonštratívne zasahuje a zatýka mediálne zaujímavé osoby a “celebrity” za prítomnosti prorežimových novinárov a televíznych kamier vždy, keď treba prekryť nejakú lotrovinu, ktorú spáchala táto najprotikorupčnejšia vláda alebo, keď treba “umravniť” neposlušného koaličného partnera. Ale nemýľte si to s mafiánskymi praktikami, to je len boj za slobodu a demokraciu.”

Medzi jeho “najväčšie úspechy” Vorobelová počíta aj “vytvorenie „ideopolície“ pozostávajúcej z agresívnych radikálov, ktorá „úraduje“ na sociálnej sieti a pod hlavičkou Polície SR prenasleduje občanov, vyhráža sa im, útočí na všetkých s iným názorom ako je ten “správny” liberálno-progresívny a hlavne proukrajinský, a snaží sa ich umlčiavať. Je zarážajúce, aké indivíduá sa vyjadrujú v mene Polície SR a skrývajú sa za jej identitou, pričom dehonestujú prácu a dobré meno všetkých čestných policajtov.” Treba poznamenať, že mu to pripisuje neprávom. O zriadenie profilu Polícia SR – podvody a hoaxy sa zaslúžil bývalý minister vnútra Robert Kaliňák, ktorému vraj tento typ komunikácie polície s verejnosťou chýbal. Napísali sme tento typ, ale to tiež treba uviesť na pravú mieru – pôvodne mal podľa Kaliňáka profil  varovať verejnosť pred najčastejšie používanými metódami podvodníkov, aby občania predišli škodám na svojom majetku. Do súčasného stavu doviedol profil Púchovský, ktorému to ale musel niekto požehnať. Sám Kaliňák v súčasnosti krúti hlavou nad tým, čo sa na tomto profile zverejňuje. Vorobelová sa však oprávnene v tejto súvislosti pýta: “Odkedy na Slovensku prestalo platiť ústavné právo na slobodu myslenia, slobodu prejavu a nahradil ho zákon o povinnom papagájovaní nenávistných prejavov voči inej etnickej skupine (šírenie rusofóbie), sympatizácii s ukrajinským neonacizmom a jeho propagácii? A odkedy je toto v popise práce Polície SR, to by ma veľmi zaujímalo, keďže títo klávesnicoví radikáli sú platení z našich daní. Takéto správanie príslušníkov PZ je nanajvýš odsúdeniahodné, vnímam ho ako policajnú šikanu, buzeráciu, diskrimináciu za názor a dehumanizáciu ľudí s iným názorom. Za toto všetko nesie zodpovednosť práve Mikulec, ktorý to toleruje a podporuje!” Aj tu treba veci uviesť na správnu mieru, správca profilu nie je policajt, nikdy ním ani nebol. Pôvodne písal z jedného malého mesta na strednom Slovensku pre Nový čas.

Vorobelová si na účet Mikulca aj zavtipkovala: “Polícia SR má rozviazané ruky!! Naozaj, tak potom prečo ešte taký Mikulec či Matovič behá po slobode?!”

A, samozrejme ako vždy, pripojila Post Scriptum na zamyslenie: “Heger rozbehol akciu nová 76-tka. Bude zaujímavé sledovať, ktoré zaujímavé osoby blízke SaS či Sme rodina skončia s putami na rukách, alebo bude voči ním vznesené nejaké obvinenie. Pravidlá moci nepustia, kto ovláda silové zložky štátu, ten ovláda a určuje poriadok. Zákony platia pre všetkých rovnako, ak teda práve polícia nemá “zakryté” oči a za dobré správanie sa dajú malé prešľapy odpustiť, hlavne, čo sa týka “zodpovedných” koaličných partnerov.”

A nakoniec sa vrátila k tomu, prečo to všetko písala: “K referendu o predčasných voľbách treba prísť aj kvôli Romanovi Mikulcovi, pretože dosť bolo policajného štátu, preč s ním.”

Referendum

sa bude konať 21. januára 2023. Oprávnení voliči, ktorí sa ho zúčastnia, budú odpovedať na túto otázku:

„Súhlasíte s tým, že predčasné skončenie volebného obdobia Národnej rady Slovenskej republiky je možné uskutočniť referendom alebo uznesením Národnej rady Slovenskej republiky, a to zmenou Ústavy Slovenskej republiky?“

Referendum bude úspešné, ak sa ho zúčastní nadpolovičná väčšina oprávnených voličov, a zapíše sa do zbierky zákonov, ak väčšina zúčastnených odpovie na otázku “Áno”.