Ukrajinský vojak s prezývkou Chochol (35) sa pochválil istému Andrejovi Bánovi z Denníka N, že denne zabije aj pätnásť ruských vojakov. Zastáva totiž post operátora dronov. Rozpovedal slovenskému novinárovi nasledovný príbeh: „Babička v dedine pozvala Rusov, keď do nej vstúpili, k sebe do domčeka. Dvanásť vojakov. Videli sme to z výšky. Zaútočili sme a všetkých sme zabili. Taká je vojna. Krutá.“

To vyhlásenie je samo o sebe dosť škandálne, veď priznáva, že ukrajinskí vojaci neberú ohľad na životy civilistov. Predstavme si však, keby s podobným vyhlásením prišla ruská strana – to by len bol medzinárodný incident!

Ale pozrime sa, čo hovorí o skutkoch vedomého zabíjania neozbrojenej verejnosti počas vojny medzinárodné právo: Podľa direktív OSN je akýkoľvek útok proti civilistom (vrátane vraždy) v časoch vojnového konfliktu považovaný za zločin proti ľudskosti. Osoby, ktoré sa zločinu dopustili preberajú na seba individuálnu trestnoprávnu zodpovednosť. Majú byť súdené národnými justičnými orgánmi, čo však nemusí byť vždy možné, vzhľadom na komplexnosť vojny či povojnovej situácie. Preto, napokon, existuje aj Medzinárodný trestný súd (ICC). Lenže ani jeho právomoci nie sú neobmedzené. Bol založený na princípe tzv. Rímskeho štatútu, a len krajiny, ktoré ho ratifikovali, spadajú do jeho jurisdikcie. Takže napríklad Číny, Ruska, ale ani USA sa ICC v podstate netýka – resp. jeho zatykače nie sú pre spomínané štáty v žiadnej právnej relevancii…

Lenže pozor! Ukrajina pod Zelenským k Rímskemu štatútu pristúpila. Znamená to, že je medzinárodne zaviazaná venovať sa aj riešeniu vojnových zločinov vykonaných pod jej vlastnou zástavou. To by v praxi malo znamenať, že vojak, ktorý sa sám priznáva, že počas konfliktu zavraždil babičku (a môžeme len hádať, či bola jediná, keď o jej smrti rozpráva tak chladnokrvne…), má byť riešený medzinárodným súdom. Po uverejnení jeho príbehu v Denníku N by teda mali zodpovedné ukrajinské orgány konať – majú jeho meno aj miesto služby. Nech sa páči.

Alebo platí medzinárodné právo len pre vybrané osoby? Vraždiť babičky je prijateľné, keď to urobíte v mene „vyvolenej“ strany?

Je hrozné, že takú otázku sa vôbec musíme pýtať…

Implikácie vojnovej propagandy v podaní Denníka N si veľmi pozorne všíma Juraj Draxler: „Krok po kroku tieto kruhy posúvajú hranice, ako je prijateľné vyjadrovať sa o Rusoch, ale aj, koho všetkého je v poriadku zobrazovať ako nepriateľa, ktorého je v poriadku zničiť. … Samozrejme tým potom ,vychovávajú´ svojich priaznivcov, ako vidno na sociálnych sieťach aj v bežnom živote, ktorí to berú do ešte odpornejších rozmerov.“

Jedného Juraja C. už sme tu mali, doprajú nám soroščatá ďalších? Veď taká iniciatíva Mier Ukrajine vyhlásila „občiansku pohotovosť“, ktorú ochotne posunú do roviny občianskej neposlušnosti, ak vraj bude táto vláda ďalej pokračovať vo svojej vytýčenej medzinárodnej politike…

Smutnosmiešne je, že vojak Chochol sa v rozhovore sám obviní tak trochu okľukou. Vraví: „Rusi zámerne útočia dronmi na civilistov, aj na matky s deťmi alebo na autobusy. To už nie je vojna, ale vraždenie.“

Po prvé, nepredložil o takých skutkoch dôkaz, má iba vlastné tvrdenie, ale to ponechajme teraz bokom (odsúdiť je samozrejme potrebné akýkoľvek vojnový zločin, bez ohľadu na to, ktorá strana ho spáchala!). Dôležitejšie je, že zámerné útoky na civilistov vníma aj on sám ako vraždenie. Prečo potom neoznačí za vraha aj sám seba?!

A znovu: Koľko ďalších „babičiek“ už stihol poslať na onen svet? S plným vedomím toho, že likviduje popri nepriateľovi aj nevinnú osobu, navyše z vlastného štátu a národa?

To nie sú „vedľajšie straty“, ktoré sa vyskytnú ako neželaná a strašná obeť vojnového konfliktu, keď sa napríklad nešťastnou náhodou nachádzali v rádiusu výbuchu. To je obyčajná, zámerná a cielená vražda. Osoby, ktoré sa priamo nezapájajú do bojov, sú pritom chránené Ženevskou konvenciou! Presne tak, aj vojna má svoje pravidlá. Ako si môže niekto dovoliť nielen ich porušiť, ale sa tým ešte aj verejne chváliť?

A čo iné ako opovrhovanie si od nás zasluhuje médium, ktoré tieto hrozné činy proti ľudskosti nepriamo schvaľuje tým, že o nich píše bez náležitej kritiky?

Mimochodom, nemal by sa azda ozvať ombudsman, nemali by horieť linky stavovských organizácií novinárov? Načo sú nám potom dobré? No haló?!