Citujem Bidena: „Teraz hovoríte: ‚Prečo jednoducho nedáme Ukrajine všetko, čo sa dá dať? No, z dvoch dôvodov. Po prvé, je tu celá Aliancia, pričom je rozhodujúce, aby zostala s Ukrajinou. A myšlienka, že by sme dali Ukrajine materiál, ktorý by bol zásadne iný, ako tam už ide, by mala perspektívu rozbiť NATO a rozbiť Európsku úniu a zvyšok sveta… Strávil som niekoľko stoviek hodín osobnými rozhovormi s našimi európskymi spojencami a hlavami štátov týchto krajín a vysvetľoval som im, prečo je v ich prevažujpcom záujme, aby naďalej podporovali Ukrajinu… Plne to chápu, ale nechcú ísť do vojny s Ruskom. Nechcú tretiu svetovú vojnu.“

Biden si v tej chvíli uvedomil, že „už som asi povedal priveľa“, a náhle ukončil tlačovú konferenciu. Pravdepodobne zabudol, že sa pozastavil nad krehkosťou jednoty Západu.

Celá pointa spočíva v tom, že západný komentariát zväčša zabúda, že hlavným cieľom ruskej agendy nie je územné dobývanie – tak ako je pre ruské záujmy životne dôležitá Ukrajina -, ale rozširovanie NATO. A to sa nezmenilo.

Prezident Putin sa každú chvíľu vracia k základnej téze, že cieľom USA bolo dôsledne oslabiť a rozložiť Rusko. Ešte minulú stredu sa Putin odvolával na čečenskú vojnu v 90. rokoch – „využitie medzinárodných teroristov na Kaukaze, aby dorazili Rusko a rozdelili Ruskú federáciu… Oni (USA) tvrdili, že odsudzujú al-Kájdu a iných zločincov, ale ich využitie na území Ruska považovali za prijateľné a poskytovali im všetky druhy pomoci vrátane materiálnej, informačnej, politickej a akejkoľvek inej podpory, najmä vojenskej, aby ich povzbudili pokračovať v boji proti Rusku.“

Putin má fenomenálnu pamäť a narážal na Bidenov starostlivý výber Williama Burnsa za šéfa CIA. Burns bol v 90. rokoch minulého storočia kontaktnou osobou moskovského veľvyslanectva pre Čečensko! Putin teraz nariadil celonárodnú kampaň na vykorenenie rozsiahlych chápadiel, ktoré americká rozviedka nasadila na ruskej pôde na vnútorný rozvrat. Carnegie, ktorému kedysi šéfoval Burns, odvtedy zatvorilo svoju moskovskú kanceláriu a ruskí zamestnanci utiekli na Západ!

Leitmotívom rozšíreného zasadnutia rady ministerstva obrany v Moskve, na ktorom v stredu vystúpil Putin, bola hlboká realita, že konfrontácia Ruska s USA sa neskončí vojnou na Ukrajine. Putin nabádal ruskú špičku, aby „pozorne analyzovala“ poučenia z konfliktov na Ukrajine a v Sýrii.

Dôležité je, že Putin povedal: „Budeme pokračovať v udržiavaní a zlepšovaní bojovej pripravenosti jadrovej triády. Je to hlavná záruka zachovania našej suverenity a územnej celistvosti, strategickej parity a celkovej rovnováhy síl vo svete. V tomto roku úroveň modernej výzbroje strategických jadrových síl už prekročila 91 percent. Pokračujeme v prezbrojovaní plukov našich strategických raketových síl modernými raketovými systémami s hypersonickými raketami Avangard.“

Rovnako minister obrany Sergej Šojgu na stredajšom zasadnutí navrhol posilnenie vojenských kapacít „na posilnenie bezpečnosti Ruska“, vrátane:

– Vytvorenie zodpovedajúcej skupiny ozbrojených síl na severozápade Ruska ako protiváha vstupu Fínska a Švédska do NATO;

– Vytvorenie dvoch nových motorizovaných pechotných divízií v Chersonskej a Záporožskej oblasti, ako aj armádneho zboru v Karélii pri fínskych hraniciach;

– Modernizácia 7 motorizovaných peších brigád na motorizované pešie divízie v Západnom, Strednom a Východnom vojenskom okruhu a v Severnej flotile;

– Pridanie ďalších dvoch divízií vzdušného útoku vo vzdušných silách;

– Zabezpečenie zmiešanej leteckej divízie a armádnej leteckej brigády s 80 – 100 bojovými vrtuľníkmi v rámci každej kombinovanej (tankovej) armády;

– Vytvorenie ďalších 3 veliteľstiev leteckých divízií, 8 bombardovacích leteckých plukov, 1 stíhacieho leteckého pluku a 6 armádnych leteckých brigád;

– Vytvorenie 5 oblastných delostreleckých divízií, ako aj superťažkých delostreleckých brigád na budovanie delostreleckých rezerv pozdĺž tzv. strategickej osi;

– Vytvorenie 5 námorných peších brigád pre pobrežné vojská námorníctva na základe existujúcich námorných peších brigád;

– Zvýšenie počtu príslušníkov ozbrojených síl na 1,5 milióna, pričom 695 000 osôb bude slúžiť na základe zmluvy.

Putin zhrnul: „Nebudeme militarizovať našu krajinu ani ekonomiku… a nebudeme robiť veci, ktoré naozaj nepotrebujeme, na úkor našich ľudí a ekonomiky, sociálnej sféry. Zlepšíme ruské ozbrojené sily a celú vojenskú zložku. Budeme to robiť pokojne, rutinne a dôsledne, bez náhlenia.“

Ak neokonzervatívci v kresle vodiča v Beltwayi chceli preteky v zbrojení, majú ich teraz. Paradoxom však je, že sa to bude líšiť od bipolárnych pretekov v zbrojení z čias studenej vojny.

Ak bolo zámerom USA oslabiť Rusko pred konfrontáciou s Čínou, veci takto nefungujú. Namiesto toho sa USA dostávajú do konfrontácie s Ruskom a väzby medzi oboma veľmocami sú na bode zlomu. Rusko očakáva, že USA stiahnu rozširovanie NATO, ako to sľúbili sovietskemu vedeniu v roku 1989.

Neokonzervatívci očakávali na Ukrajine „víťazstvo pre obe strany“: Vojna porazila a potupne skončila Putinovo prezidentstvo; oslabené Rusko, ako v 90. rokoch, tápajúce v novom začiatku; upevnenie jednoty Západu pod vedením triumfujúcej Ameriky; obrovský impulz v nadchádzajúcom zápase s Čínou o nadvládu vo svetovom poriadku; a nové americké storočie v rámci „svetového poriadku založeného na pravidlách“.

Namiesto toho sa však ukazuje, že ide o klasický Zugzwang v koncovke – ak si požičiame z nemeckej šachovej literatúry -, kde sú USA povinné urobiť ťah na Ukrajine, ale ktorýkoľvek ťah urobia, len zhorší ich geopolitickú pozíciu.

Biden pochopil, že Rusko sa na Ukrajine nedá poraziť; a ani ruský ľud nemá náladu na povstanie. Putinova popularita prudko stúpa, pretože ruské ciele na Ukrajine sa neustále realizujú. Biden tak možno získava nejasný pocit, že Rusko nevníma situáciu na Ukrajine práve ako binárnu situáciu víťazstva a porážky, ale pripravuje sa na dlhodobý postup, aby raz a navždy vyriešilo NATO.

Premena Bieloruska na štát „schopný jadrového použitia“ je hlbokým odkazom z Moskvy do Bruselu a Washingtonu. Biden ho nemôže prehliadnuť.

Logicky by v tejto chvíli bolo možnosťou, ktorú majú USA k dispozícii, odpojenie sa. To sa však stane opovrhnutiahodným priznaním porážky a bude to znamenať smrteľný úder pre NATO a transatlantické vedenie Washingtonu pôjde do hája. A čo je ešte horšie, hlavné západoeurópske mocnosti – Nemecko, Francúzsko a Taliansko – môžu začať hľadať modus vivendi s Ruskom. Predovšetkým, ako môže NATO prežiť bez „nepriateľa“?

Je jasné, že ani USA, ani ich spojenci nie sú v pozícii, aby viedli kontinentálnu vojnu. Ale aj keby boli, čo s novým scenárom v ázijsko-tichomorskom regióne, kde partnerstvo „bez hraníc“ medzi Čínou a Ruskom pridalo do geopolitiky zaujímavú vrstvu?

Neokonzervatívci v Beltwayi si odhryzli viac, než dokázali prehltnúť. Ich poslednou kartou bude snaha o priamu vojenskú intervenciu USA vo vojne na Ukrajine pod hlavičkou „koalície ochotných“.