Vladyka Maxim po stretnutí v Ríme: Rodina má byť v centre pozornosti Cirkvi

S akými očakávaniami ste prišli do Ríma na stretnutie venované exhortácii Amoris laetitia a v čom spočíva vaša účasť?

Keď bola pred desiatimi rokmi vyhlásená exhortácia Amoris laetitia, bol som ešte na Ukrajine. Vtedy som tejto exhortácii nevenoval osobitnú pozornosť a, pravdu povediac, nebola v centre môjho záujmu. Preto som s radosťou prijal pozvanie na stretnutie do Ríma pri príležitosti desiateho výročia jej vyhlásenia. Tešil som sa na svedectvá, diskusie a výmenu skúseností biskupov z rôznych kútov sveta vrátane východných katolíckych biskupov. Zaujímalo ma, ako sa im počas uplynulých desiatich rokov darilo uvádzať exhortáciu do života miestnych cirkví. Do Ríma som teda prišiel s očakávaním, že hlbšie preniknem do problematiky kresťanskej rodiny cez prizmu tohto dokumentu.

Moja účasť spočívala v spoločnej práci s ostatnými biskupmi v skupine desiatich účastníkov pri jednom stole. Každý deň sme sa zamýšľali nad inou otázkou vyplývajúcou z obsahu exhortácie, a to z pohľadu doterajších skúseností, ale aj ďalších možností jej uplatňovania v praxi.

Pápež Lev XIV. zdôrazňuje potrebu počúvať rodiny a učiť sa z ich konkrétnych skúseností. Čo vám rodiny vo vašej archieparchii hovoria o svojich radostiach, ale aj problémoch?

Pri osobných stretnutiach s konkrétnymi rodinami získavam priame informácie. Mám ich aj od kňazských rodín a z vlastného rodinného prostredia, keďže pochádzam z mnohopočetnej rodiny a dnes máme v rodine aj mnoho ďalších rodín. Najviac informácií o tom, čo rodiny prežívajú, však majú samotní kňazi, ktorí pôsobia priamo v teréne a denne sa s nimi stretávajú.

Na stretnutí v Ríme som si uvedomil, že problémy súčasných rodín sú na celom svete veľmi podobné. V rôznych častiach sveta rodiny trápia rovnaké starosti a prežívajú podobné radosti. Ide najmä o nepriaznivú  ekonomickú situáciu, odchod za prácou, problémy s bývaním, výchovu detí, emigráciu a s ňou spojené odlúčenie manželov. Výzvou je aj nepriaznivé spoločenské prostredie, medzigeneračné vzďaľovanie sa či anonymita v globalizovaných mestách a prímestských oblastiach.

V našej archieparchii je jednou z najväčších výziev masové sťahovanie mladých rodín z obcí do miest. S tým súvisí postupné vyľudňovanie obcí na severovýchode Slovenska, kde obyvateľstvo starne a počet mladých rodín klesá.

Mnohé rodiny na východnom Slovensku, ako ste spomenuli, zasahuje odchod za prácou do zahraničia, odlúčenie manželov či generačné problémy. Ako môže Cirkev sprevádzať rodiny, ktorých každodenný život poznačujú takéto situácie?

Ide o to, aby kňazi vyhľadávali rodiny, ktoré sa odsťahovali, alebo jednotlivých manželov. Fungovať to však musí aj naopak – rodiny by mali vyhľadávať kňazov a duchovných sprievodcov, ktorí im môžu pomôcť zvládať rôzne výzvy spojené s novým prostredím.

Ide o iný typ pastorácie a duchovného sprevádzania, ktorý si vyžaduje nové prístupy a často sa sústreďuje najmä na víkendy. Dôležité je aj vzájomné prepájanie veriacich a využívanie online priestoru a digitálnej komunikácie.

Svätý Otec pripomína, že krehkosť patrí k spoločnej ľudskej skúsenosti aj k životu Cirkvi. Ako by mali kňazi a farské spoločenstvá pristupovať k rodinám, ktoré prežívajú krízu, rozpad vzťahu alebo stratu nádeje?

O tejto téme sa na stretnutí veľa hovorilo. Do popredia vystúpila potreba pravdivého sprevádzania rodín, najmä v prvých rokoch po prijatí sviatosti manželstva. Hovorili sme o potrebe katechumenátu nielen pre tých, ktorí sa na manželstvo pripravujú, ale aj pre tých, ktorí už žijú v sviatostnom manželskom zväzku.

Rozprávali sme sa o apoštolskej a evanjeliovej snahe vychádzať v ústrety zraneným ľuďom a tým, ktorí prežívajú rôzne rodinné a manželské krízy spôsobené ľudskou krehkosťou. Máme nasledovať Kristov príklad, ako ho poznáme aj zo stretnutia so Samaritánkou, a pristupovať k ľuďom citlivo.

V tejto oblasti máme na Slovensku čo robiť. Povedzme si pravdu: máme veľký problém s unáhlenými súdmi, odsudzovaním a vzájomným odcudzovaním sa.

Pápež hovorí o potrebe pastoračnej tvorivosti. Ktoré konkrétne formy práce s rodinami a mladými sa podľa vás v Gréckokatolíckej cirkvi osvedčili a mohli by byť inšpiráciou aj pre iných?

V Gréckokatolíckej cirkvi sa dlhodobo osvedčuje práca s mládežou a rodinami na rôznych úrovniach. Známa je najmä činnosť špecializovaných centier, ako sú Centrum pre mládež v Juskovej Voli, Centrum pre rodinu v Sigorde či centrá zamerané na rómsku misiu.

Chcem pri tejto príležitosti poďakovať vladykovi Jánovi Babjakovi, ktorý tieto centrá založil, ako aj všetkým pracovníkom, ktorí v nich počas rokov pôsobili a naďalej sa venujú tejto práci.

Dôležitá je aj práca s rodičmi a deťmi vo všetkých typoch našich cirkevných škôl, od materských škôl až po gymnáziá. Verím, že každý náš kňaz sa vo svojej farnosti usiluje byť blízko rodinám a mladým ľuďom, o to viac, že väčšina z nich sama žije vo sviatostnom manželstve.

Teší ma, že v našej cirkvi vzniklo spoločenstvo rodín Skala ako reakcia na osamelosť mladých rodín. Osvedčujú sa aj kurzy na podporu rodiny, napríklad kurz Alfa, púte rodín, spoločné podujatia a modlitby.

Čo môže toto stretnutie s pápežom priniesť do našich miestnych cirkví?

Teším sa, že aj toto stretnutie v Ríme, zvolané Svätým Otcom, ukazuje, že rodina – nie ideálna, ale skutočná, so všetkými svojimi radosťami, bolesťami, zraneniami, utrpením a výzvami – zostáva v centre pozornosti a záujmu Cirkvi.

Stretnutie je pre nás všetkých podnetom na opätovné prehĺbenie práce s rodinami. Je výzvou hľadať nové možnosti, ako ich podporovať, ako znovu objaviť dar sviatostného manželstva a kresťanskej rodiny v našej spoločnosti, ako prijímať dar života a povzbudzovať mladých k zodpovednosti a prijatiu tohto daru. Veď Cirkev je vskutku rodinou rodín.

Čo konkrétne si po tomto stretnutí odnášate do svojej archieparchie a čo by ste chceli zmeniť alebo posilniť v pastorácii rodín na základe skúseností, ktoré ste získali v Ríme?

Práve na tomto stretnutí som si uvedomil, že rodina má byť v centre pozornosti Cirkvi a že v jej centre skutočne aj je. V našej archieparchii by som si želal, aby sme viac hovorili o rodine medzi mladými ľuďmi – na letných táboroch a mládežníckych stretnutiach. Mladí by mali mať možnosť počúvať svedectvá mladých rodín, nie ideálnych, ale skutočných. Prial by som si, aby sa rodinám nevenovali iba naše centrá, ale aby aj kňazi vo farnostiach organizovali sprevádzanie mladých rodín staršími rodinami. Vzájomná medzigeneračná pomoc by sa tak mohla stať prirodzenou súčasťou života farnosti. Verím, že tejto problematike sa budeme môcť venovať aj na niektorom z najbližších kňazských dní.

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk