Koncentrák o ktorom sa mlčí

V obci Tomášikovo (okres Galanta) dal starosta v júni 2025 umiestniť veľkorozmerný nápis s názvom obce iba v maďarskom jazyku: „TALLÓS“. Nachádza sa v centre pri hlavnej ulici oproti autobusovej zastávke pred areálom Esterházyho kaštieľa. Na prvý pohľad je zrejmé, že vynechaním názvu obce v slovenčine je porušený Zákon 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku.
Pri bližšom pohľade na betónový podstavec tohto mega-nápisu zistíte, že sa tam nachádza aj miniatúrna tabuľka s textom: „Na pamiatku svetoznámeho koňa menom „Tallós“ z plemenného chovu grófa Esterházyho“. Ide teda o pamätník na koňa, čo je dosť prekvapujúce, lebo ako pamätník na koňa vôbec nevyzerá. Väčšina šoférov či okoloidúcich po hlavnej ceste ho vníma ako jednojazyčné označenie obce. A o to zrejme jeho autorovi aj šlo.

Na FB stránke farmárskeho trhu, ktorý sa pravidelne koná na dvore Esterházyho kaštieľa, a ktorého FB stránka má názov (zase) iba v maďarčine je uvedené, že nápis TALLÓS bol osadený ako „Pamätník pri príležitosti 200. výročia založenia žrebčína v Tomášikove. Mihály Esterházy v roku 1825 založil v Tomášikove medzinárodne uznávaný žrebčín. Pamätník bol postavený na počesť najslávnejšieho dostihového koňa menom TALLÓS“, Viď FB príspevok

Je zjavné, že z porušenia jazykového zákona Slovenskej republiky sa vedenie obce snaží vyzuť fintou s koňom. Je tu však aj ďalší morálny rozmer.

Z dostupných historických prameňov je známe, že v areáli Esterházyho kaštieľa, nachádzajúcom sa za konským pamätníkom, bol v období horthyovského Maďarska (1938 – 1945) zriadený národnostný pracovný tábor pre Slovákov a iné etniká, ktorý sa svojím charakterom podobal na koncentračný tábor. Bol obohnaný ostnatým drôtom a životné podmienky v ňom  „sa nijako neodlišovali od podmienok v kon­centračných táboroch totalitných režimov“ – ako to opisuje Jozef Kanás, ktorý tu bol väznený a ktorého svedectvo bolo publikované v časopise Pamäť národa č.4 /2014. Vydavateľom časopisu je Ústav pamäti národa a časopis so svedectvom na str. 72 – 91 je dostupný tu.

Svedectvo Jozefa Kanása

Kanás sa rozhodol dať svoje spomienky na papier v polovici roka 1993, kedy ako hovorí „sa vo vzťahoch slovensko-maďarských začali presadzovať zo strany Maďarska revanšistické tendencie podobné tým z roka 1938. Začala sa spochybňovať národnostná politika a nadštandardná úroveň práv a slobôd maďarskej menšiny na Slovensku. Maďarsko sa snažilo spochybniť demokratický vývoj na Slovensku a vetovať jeho vstup do Rady Európy, trvale udržiavalo politické napätie okolo sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros a spochybňovalo aj nemennosť hraníc medzi Slovenskom a Maďarskom…“

Kanás uvažuje aj nad začiatkom zhoršenia vzťahov: „Z mojich spo­mienok mi to vychádza tak, že neľud­skosť do vzťahov slovensko-maďar­ských sa začala presadzovať v roku 1938 na Slovákmi obývaných úze­miach, vytrhnutých z tela materského štátu, zo Slovenska a pričlenených k „okyptenému Maďarsku“ na zákla­de Viedenskej arbitráže“.

Opisuje obkľúčenie rodnej obce Vajka nad Žitavou maďarskými žandármi, zatknutie a následnú strastiplnú cestu po viacerých maďarských pracovných táboroch, z ktorých posledný bol v Tomášikove – Tallósi. „Boli sme v objektoch pre služobníctvo, ohradených plotom z ostnatého drô­tu a takto oddelených od záhrady a kaštieľa… , v Tallósi sme sa stali prísne stráženými väzňami. Ani na zákopy nás každý deň nehnali.“

Podľa J. Kanása sa v koncentráku „na maďarskú podobu“ táborový život dá charakterizovať prejavmi sadizmu, šikanovania a naháňania na nezmyselné práce. Prežitie v takýchto podmienkach si priamo vyžadovalo spoločné postupy, kolektívne bránenie sa proti zločinným živlom medzi dozorcami… Životné podmienky v „národnostných pracovných táboroch“, sa nijako neodlišovali od podmienok v koncentračných táboroch totalitných režimov, chýbali v nich azda len tie kremačné pece.“

Nemorálny unikát

Možno skonštatovať, že ide o nemorálny unikát, ktorý azda nemá obdobu v Európe, aby pred koncentračným (národnostným pracovným) táborom, v ktorom trpeli uväznení Slováci pod útlakom totalitného režimu horthyovského Maďarska, bol postavený pamätník na koňa.

Je neuveriteľné, že v našom štáte, kde médiá a rôzne inštitúcie sústavne pripomínajú a vyčítajú slovenskému národu krivdy na Židoch, sa odhaľujú busty a pamätné tabule o krivdách na občanoch maďarskej národnosti (výmena obyvateľstva 1947). A pritom pred koncentrákom pre Slovákov sa nachádza pamätník na koňa! Len pár kilometrov od Tomášikova je Sereď, kde bol tiež pracovný tábor. Dnes je premenený na múzeum, kam sa chodia školské zájazdy oboznamovať s „vojnovým slovenským štátom“. Že v tom istom čase existovali v okolí maďarské koncentráky pre Slovákov je v mediálnom priestore tabu.

Ide tu o dvojaký meter a prejav neúcty k ľudskej dôstojnosti slovenského národa. Táto skutočnosť zároveň naznačuje, ako ďaleko už pokročilo úsilie vo vnútri nášho vlastného štátu o ničenie národného povedomia a historickej pamäte. Dôkazom toho je, že pred areálom kaštieľa, ktorého časť slúžila ako koncentrák, dodnes nie je slovenský pamätník pripomínajúci utrpenie väznených Slovákov! Pýtam sa, ako je o možné?? Lebo to boli Slováci???

Aký postoj k tomuto nemorálnemu stavu zaujíma Ústav pamäti národa, alebo vedenie okresného mesta Galanta, či predseda Trnavského samosprávneho kraja?

Na záver ešte jedna pozoruhodnosť:

Esterházyho kaštieľ s rozľahlým pozemkom získala obec Tomášikovo od štátu podpísaním kúpnej zmluvy s Ministerstvom vnútra SR vo februári 2020 za desatinu ceny. Hodnota nehnuteľností bola stanovená na 1 milión eur, ale obec zaplatila iba 100 tisíc s odôvodnením, že viac nemá.
Predsedom vlády bol vtedy Peter Pellegrini, ministerkou vnútra Denisa Saková, ministrom životného prostredia László Sólymos, ministrom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Árpád Érsek, minister spravodlivosti Gábor Gál, ministerkou kultúry Ľubica Laššáková. Béla Bugár bol v tom čase poslancom aj podpredsedom Národnej rady Slovenskej republiky.

Tieto osoby nijako nezabránili škode štátu vo výške 900 tisíc eur, ktorá vznikla predajom kaštieľa hlboko pod cenu. V kúpnej zmluve, je síce stanovené používať kaštieľ na „všeobecne prospešné služby“, avšak v článku IV bod 6 je táto povinnosť určená len na päť rokov. Po uplynutí piatich rokov môže už obec nakladať s kaštieľom podľa vlastného uváženia.

Árpád Érsek sa v júli 2026 pochválil na FB, že bol spolu s Bélom Bugárom poctený titulom Čestný občan obce Tomášikovo, ktorý im udelil starosta Zoltán Horváth. Zjavne za zásluhy na získaní kaštieľa:

V decembri 2025 sa objavila v RTVS správa, že fond Interreg, ktorý je pod kontrolou Budapešti, schválil finančný príspevok vo výške 1,4 milióna eur pre obec Tomášikovo na obnovu kaštieľa. Riadiacim orgánom pre program tzv. cezhraničnej spolupráce Interreg Slovensko – Maďarsko je Ministerstvo zahraničných vecí a obchodu Maďarska.

Peniaze sa zrazu našli –  stačilo len počkať tých päť rokov, aby prišli peniaze z Maďarska. Cez fond Interreg a s pomocou spolupracujúcich politikov maďarskej národnosti získava náš južný sused ďalšiu nehnuteľnosť pod svoju kontrolu.