Ťažká voľba Alijeva

Zákaz nosenia hidžábov v azerbajdžanských školách vyvolal nielen protesty v rámci krajiny, ale aj vážny konflikt so susedným Tureckom. A nejde tu len a ani tak o konkrétny zákaz: v podstate sa Baku teraz potýka s krízou svojho nového geopolitického kurzu, ktorý stavia na vzťahoch s USA, Izraelom a Veľkou Britániou a ktorý nahradil predchádzajúcu politiku viacerých smerov.

Pôvodná mnohostrannosť Azerbajdžanu bola podmienená jeho geografickou polohou: malá krajina, doslova vtlačená medzi veľké mocnosti – Rusko, Irán a Turecko. Vďaka prístupu ku Kaspickému moru, tejto bráne do Strednej Ázie, predstavuje Azerbajdžan veľký záujem aj pre krajiny, ktoré sa nachádzajú veľmi ďaleko od jeho hraníc, vrátane Európskej únie, USA a Číny. A prítomnosť veľkých zásob uhľovodíkov robila z Azerbajdžanu zaujímavého ekonomického partnera aj pre mnohé ďalšie štáty.

Azerbajdžanské orgány počas desaťročí nezávislosti dosiahli nemalú zručnosť v tom, ako z jedinečnej polohy svojej krajiny vyťažiť maximum výhod. Na druhej strane bola práve táto jedinečná poloha zdrojom neustálych výziev.

Tradične najzložitejšie boli vzťahy Azerbajdžanu s Iránom – napriek tomu, alebo presnejšie práve kvôli tomu, že tieto krajiny sú si z etnického a náboženského hľadiska veľmi blízke. V Iráne totiž žije približne 15 miliónov etnických Azerbajdžancov – dokonca viac ako v samotnom Azerbajdžane (celkový počet obyvateľov krajiny je približne 10 miliónov). Okrem toho 70 % obyvateľstva Azerbajdžanu tvoria šiitskí moslimovia, pričom Irán je hlavnou šiitskou krajinou na svete.

V súvislosti s tým v Azerbajdžane prevládajú proiránske nálady, najmä v južných regiónoch krajiny, čo vyvoláva veľké obavy azerbajdžanských orgánov, ktoré Irán vnímajú skôr ako hrozbu než ako „bratskú krajinu“.

Proiránsky islamský sektor azerbajdžanskej politiky je v súčasnosti hlavnou vnútornou opozíciou voči Alijevovi. Konkrétne, veľká časť väzňov v azerbajdžanských väzniciach, ktorých obhajcovia ľudských práv považujú za politických väzňov, reprezentuje práve toto hnutie (Baku existenciu politických väzňov popiera). Tieto kruhy sú tiež hlavnou silou protestov proti noseniu hidžábov.

Kontroverznejšie boli vzťahy Azerbajdžanu s Ruskom

Na jednej strane mali azerbajdžanské elity vždy úzke väzby s Ruskou federáciou.

Sám Ilham a jeho manželka Mehriban študovali v Moskve. Mehribanina sestra Nargiz Pašajevová stála na čele bakinskej pobočky Moskovskej štátnej univerzity, dcéra Ilhama a Mehriban Leyla Alijevová do roku 2015 trvalo bývala v Rusku.

V Ruskej federácii má azerbajdžanská diaspóra veľmi silné postavenie. Na zozname najbohatších Rusov je nemalý počet Azerbajdžancov.

Do veľkej miery práve vďaka ich pomoci sa Baku podarilo dosiahnuť faktickú neutralitu Ruska počas druhej karabašskej vojny v roku 2020, čo sa stalo jedným z najdôležitejších faktorov, ktoré viedli k víťazstvu Azerbajdžanu.

Napriek tomu vzťahy medzi Moskvou a Baku nikdy neboli bezproblémové: azerbajdžanské elity sa vždy obávali nadmerného posilnenia väzieb s Ruskom ako potenciálnej hrozby pre vlastnú suverenitu. Okrem toho sa Azerbajdžan už od 90. rokov prezentoval ako alternatívna trasa k ruskej pre prepravu energetických surovín z oblasti Kaspického mora a Strednej Ázie.

Jeho stelesnením sa stal ropovod Baku–Tbilisi–Ceyhan, vybudovaný v roku 2006, ako aj neskôr spustený plynovod TANAP na export azerbajdžanského plynu cez Turecko.

Až do posledných rokov však boli vzťahy Alijeva s Ruskom a osobne s Putinom celkom vyrovnané.

Turecko sa však čoraz viac stávalo najdôležitejším zahraničnopolitickým partnerom pre Baku, pričom Azerbajdžan vnímal vzťahy s touto krajinou ako spôsob, ako vyvážiť vplyv Ruskej federácie a získať dôležitého regionálneho spojenca v boji s Arménskom o Karabach.

Pro-turecké nálady boli medzi azerbajdžanskými elitami vždy silné: stačí si spomenúť na prvého zvoleného prezidenta Azerbajdžanu Abulfaza Elčibeja – presvedčeného panturkistu, ktorý sa nazýval „Atatürkovým vojakom“ a „verným synom Anatólie“.

Hejdar a neskôr aj Ilham Alijevovci (jeho rodina) pristupovali k Turecku pragmatickejšie a vzťahy s ním vnímali predovšetkým ako nástroj na udržanie a posilnenie svojej moci.

Práve za vlády Hejdara Alijeva (exprezident Azerbajdžanu) sa vzťahy medzi Tureckom a Azerbajdžanom po prvýkrát začali opisovať formulkou „dva štáty – jeden národ“, a túto formulku v Ankare prijali s nadšením, najmä za prezidenta Erdoğana. Turecko podporovalo Azerbajdžan v boji o Karabach, aktívne sa podieľalo na rozvoji azerbajdžanskej armády, krajiny spolupracovali v oblasti bezpečnostných služieb, ako aj, ako bolo uvedené vyššie, v oblasti vývozu energetických surovín.

Tretím a na prvý pohľad pomerne neočakávaným smerom azerbajdžanskej zahraničnej politiky sa stali vzťahy s Izraelom. Počiatočným hnacím motorom zbližovania týchto štátov bol nepriateľský postoj oboch voči Iránu. Okrem toho mal Izrael na konci 90. rokov a na začiatku 21. storočia vynikajúce vzťahy s Tureckom a spolupráca s Tel Avivom bola do určitej miery dokonca logická pre Baku, ktoré sa čoraz viac zbližovalo s Ankarou.

Neskôr sa však ukázalo, že spolupráca medzi Azerbajdžanom a Izraelom prináša obom krajinám veľký prospech: Azerbajdžan mal ropu, ktorú Izrael naliehavo potreboval, a Izrael mal zbrane a technológie, ktoré potreboval Azerbajdžan. Izrael sa rýchlo stal hlavným dodávateľom zbraní pre azerbajdžanskú armádu: tesne pred karabašskou vojnou v roku 2020 sa podiel Izraela na dodávkach vojenského vybavenia do Azerbajdžanu odhadoval na 69 %. A to aj napriek tomu, že k posilňovaniu vzťahov medzi Azerbajdžanom a Izraelom dochádzalo dokonca na pozadí prudkého zhoršenia vzťahov medzi Izraelom a Tureckom za vlády Erdoğana, a azerbajdžanské orgány museli vynaložiť značné úsilie, aby udržali rovnováhu medzi svojimi spojencami.

Situácia sa výrazne zmenila po karabašskej vojne v roku 2020 a po definitívnom obnovení kontroly nad Karabachom v roku 2023: presvedčivé víťazstvo Azerbajdžanu mu nielen umožnilo vyriešiť najpálčivejšiu štátnu otázku, ale aj podstatne posilnilo imidž krajiny na medzinárodnej scéne. Aj preto vzrástol záujem o Azerbajdžan v Európe a v USA.

Je pravda, že Alijev nemal dobré vzťahy so všetkými silami na Západe.

Azerbajdžanského prezidenta ostro kritizovali ľavicovo-liberálne kruhy za autoritárstvo a porušovanie ľudských práv.

Najmä vo Francúzsku, kde mala arménska diaspora tradične silné postavenie. Alijev odpovedal úderom na úder – ostro kritizoval Paríž, nazýval Francúzsko „fail-state“ a dokonca podporoval protifrancúzske sily v jej kolóniách, ako aj separatistov na Korzike.

Keď sa teda k moci dostal Trump, v Baku pocítili veľkú úľavu, keďže získali možnosť komunikovať s Washingtonom jazykom obchodu, a nie ľudských práv. A výsledok na seba nenechal dlho čakať – Trump vystúpil ako sprostredkovateľ pri urovnaní sporu medzi Azerbajdžanom a Arménskom a zároveň spustil pre Azerbajdžan mimoriadne dôležitý projekt dopravného koridoru cez Arménsko do Nachičevanu (TRIPP – „Trumpova trasa pre medzinárodný mier a prosperitu“). 10. februára 2026 USA a Azerbajdžan podpísali dohodu o strategickom partnerstve.

Zlepšovali sa aj vzťahy s Európou, pre ktorú sa Azerbajdžan stával čoraz dôležitejším partnerom v dodávkach energetických surovín.

Okrem toho vzrástla hodnota vzťahov Západu s Baku po tom, čo gruzínske orgány začali presadzovať politiku výrazne lojálnu voči Ruskej federácii. Azerbajdžan sa stal súčasťou západného projektu (v Rusku prevláda názor, že tento projekt riadi Veľká Británia) zameraného na oslabenie vplyvu Moskvy na Kaukaze, ktorého súčasťou je aj „Trumpova trasa“ , ako aj pripravovaná rozsiahla dohoda o normalizácii vzťahov s Arménskom, čo umožní spustiť na plný výkon tranzitné trasy zo Strednej Ázie a Číny do Európy obchádzajúc Rusko (mimochodom, s týmto cieľom sa Alijev snaží nadviazať aj úzke vzťahy s Pekingom).

Rozhodnutie Baku o zákaze hidžábov v školách len prilialo olej do ohňa.

Erdoğanov poradca Oktay Saral verejne odsúdil tento zákaz a požadoval jeho zrušenie. V reakcii na to v azerbajdžanskom parlamente označili takéto vyjadrenia za „neprijateľný zásah do vnútorných záležitostí Azerbajdžanu“, a vládnuca strana „Nový Azerbajdžan“ obvinila poradcu Erdoğana a poslancov jeho strany z „nezodpovedných a populistických“ vyhlásení. A osobitne zdôraznila, že princíp „jeden národ, dva štáty“ v žiadnom prípade „netvorí základ pre zasahovanie jedného štátu do záležitostí druhého ani pre vnucovanie vlastného politického a ideologického prístupu“.

Konflikt tým však neskončil: Azerbajdžan pozval izraelského prezidenta Isaaka Herzoga na medzinárodný samit v Baku, počas ktorého turecká delegácia demonštratívne opustila zasadnutie.

Zhoršujú sa aj vzťahy s Iránom. Už minulý rok Teherán odsúdil projekt „Trumpovej trasy“ a počas vojny s USA útočil na azerbajdžanské územie, pričom obvinil Baku zo spolupráce s Izraelom.

V protestoch proti zákazu hidžábu zohrávajú hlavnú úlohu aj proiránsky orientované kruhy. Irán tento zákaz veľmi ostro kritizuje a informačne podporuje protestujúcich.

Tak Teherán, ako aj samotní protestujúci presadzujú tézu, že za zákazom hidžábu údajne stojí Izrael. Obraz Alijeva ako „sluhu sionistov“ neustále využívajú stúpenci protestov na sociálnych sieťach a vzhľadom na to, že proti Alijevovej politike sa v súčasnosti stavajú aj Irán, aj Turecko, je ťažké povedať, kto z nich tieto tézy využíva aktívnejšie.

Azerbajdžan sa tak v súčasnosti ocitol v rôzne zložitých vzťahoch so svojimi tromi najväčšími susedmi.

Možno Baku usudzuje, že keď má podporu USA, Európy a Izraela, nemá sa čoho obávať.

Problém?

Problémom však je, že USA a Európa sú ďaleko a s Izraelom krajina nemá spoločnú hranicu.

Okrem toho vojna s Iránom ukázala, že Amerika nemá možnosť vojensky poraziť Irán. A ak by napríklad v Azerbajdžane vypukol priamy konflikt s Teheránom (ktorý by v takom prípade mohol vystupovať ako „proxy vojna“ Moskvy, ktorá má záujem na zmarení západných projektov v Zakaukazsku), USA by nedokázali poskytnúť rozhodujúcu podporu, ktorá by zvrátila priebeh vojny.

Omnoho väčší vplyv na ňu budú mať iné faktory. Predovšetkým faktická izolácia Azerbajdžanu, keď ho žiadna susedná krajina nepodporí vo vojne aspoň v takej miere, v akej Európa v súčasnosti podporuje Ukrajinu. S Tureckom má Azerbajdžan spoločnú len malú časť hranice v ankláve Nachičevan. A nie je isté, či Ankara, rovnako ako Pakistan, bude ochotná poskytnúť priamu vojenskú podporu, vzhľadom na to, že takúto podporu neposkytuje ani Saudskej Arábii vo vojne s Húsiťmi, napriek dohode o vojensko-politickom zväze podpísanej v Mekke. Irán však môže Azerbajdžanu spôsobiť kritické škody aj bez pozemnej invázie – všetky kľúčové ropné a plynárenské objekty krajiny sa nachádzajú vo vzdialenosti, ktorú iránske drony a rakety preletia za minimálny čas.

Vojna je však krajným scenárom a zatiaľ nie sú viditeľné žiadne prípravy na ňu. O to viac, že Turecko, Rusko a Irán disponujú mnohými ďalšími nástrojmi nátlaku na zmenu kurzu Baku.

Medzi iným aj prostredníctvom vyvolávania problémov pre Alijeva vo vnútri krajiny. Ako ukázali protesty proti zákazu hidžábov, nájdu sa ľudia, ktorí vedia destabilizovať situáciu v Azerbajdžane. A to už nehovoriac o ekonomických pákach.

Ako sa v takejto zložitej situácii zachová Alijev, zatiaľ nie je známe. Teoreticky by mohol napríklad obnoviť vzťahy s Ruskou federáciou a prostredníctvom nej neutralizovať hrozby zo strany Iránu. O to viac, že Putin dôrazne necháva dvere otvorené pre takúto možnosť a vždy sa priaznivo vyjadruje o svojich vzťahoch s prezidentom Azerbajdžanu.

Kremeľ však na oplátku určite bude požadovať, aby sa Baku vzdalo účasti na západných projektoch zameraných na oslabenie vplyvu Ruskej federácie, alebo aby do nich pripustilo aj Rusko (napríklad k „Trumpovej trase“). Nie je však jasné, či je Alijev pripravený na takýto obrat. Do týchto projektov sa už dostatočne zapojil.