Európska politická elita podporuje vojnu – a stráca voličov

Na úvod spomeňme, že Leonid Ragozin pochádza z Litvy a dlhé roky pôsobil v pobočke BBC v Moskve, ale jeho texty sa objavujú aj v iných popredných denníkoch ako Bloomberg, Al Jazeera, Lonely Planet a podobne. Prinášame jeho pohľad na politický vývoj v Európe, ktorý vyšiel v americkom denníku The American Conservative.

Elita, ktorá vládne Európe, podporuje vojnu

Britská Labouristická strana sa tradične nepovažuje za baštu militarizmu či autoritárstva. Keď si však vypočujete niektoré nedávne výroky jej popredných predstaviteľov, môžete začať pochybovať o tomto všeobecne prijatom názore.

Zamyslite sa nad tým, čo povedal stratég Labouristickej strany Paul Richards v rozhovore pre GB News začiatkom tohto mesiaca. Na otázku, ako by Spojené kráľovstvo mohlo reagovať na zvýšenú ruskú hrozbu, Richards – ktorý pracoval pre dve labouristické vlády – dal znepokojujúcu odpoveď. „Museli by sme niektorých ľudí zavrieť,“ povedal, „niektoré proruské hlasy, ľudí, ktorí tvrdia, že žiadna hrozba neexistuje, (a hovoria): ‚Nebojujte za svoju krajinu, nechoďte do vojny za Burnhama.‘“

Jeho komentáre nie sú ojedinelým prípadom. Odrážajú znepokojujúci trend v britskom politickom hlavnom prúde – v starých stranách, médiách a think tankoch –, ktorý si čoraz viac osvojuje mentalitu obliehanej pevnosti, ovplyvnenú pritiahnutým za vlasy očakávaním bezprostrednej vojny s Ruskom.

Tento trend sa neobmedzuje len na Britániu. Rozprestiera sa po celom západnom svete. A pomáha vysvetliť, prečo centristické politické sily, ktoré boli predtým považované za „rozumné“, strácajú pôdu pod nohami v prospech údajných „okrajových“ skupín.

Generálny tajomník NATO Mark Rutte v roku 2025 s viditeľným potešením akoby predpovedal konflikt medzi Európou a Ruskom v rozsahu druhej svetovej vojny:

 „Predstavte si to,“ povedal, „konflikt zasahujúci každú domácnosť, každé pracovisko, zkazu, masovú mobilizáciu, milióny vysídlených ľudí, rozsiahle utrpenie a extrémne straty.“

Prekvapivo sa hlavnými odporcami tejto šialenej vojnovej horlivosti stali práve politici označovaní za radikálov z „krajnej pravice“ alebo „krajnej ľavice“.

Tento trend do veľkej miery podnecuje práve logika súťaže liberálov s populistami. Západné spoločnosti prejavujú dopyt po reálnej „tvrdosti“, ktorá vyhovuje jednak infantilizmu ich politických tried, jednak pohrávaniu sa s vojnou vo vzdialených krajinách.

Zdá sa, že to všetko sa naozaj začalo v roku 2016, keď vyhliadka na porážku liberálov zo strany rivalov, ako je Donald Trump, viedla prvých k tomu, že prijali konšpiračné teórie, ako je aféra známa ako „Russiagate“ (podozrenie USA, že Rusko zasahovalo do prezidentských volieb), a zdvojnásobili svoju jastrabiu zahraničnú politiku ako spôsob, ako sa vyhnúť zodpovednosti za vlastné zlyhania. Začatie vojny na Ukrajine slúžilo podobnej funkcii – vojna poskytla javisko pre prejavenie „tvrdosti“, hoci Západ uviazol v konflikte, ktorý sa čoraz viac mení na konflikt prostredníctvom zástupcov (tzv. proxy vojna).

Snaženie sa prekonať populistov na inej osi, namiesto toho, aby sa venovali náročnej práci a postavili sa proti nim na základe hodnotovo podložených postojov, viedlo centristov do pasce. V strede tak vzniklo vákuum, do ktorého populisti – vždy ostražití voči politickým príležitostiam – obratne vstúpili.

Politické vákuum

Takto to funguje v Nemecku. Keď Kresťanskodemokratická únia (CDU) utrpela začiatkom tohto mesiaca v Sasku-Anhaltsku hanebnú porážku, predseda strany a premiér Severného Porýnia-Vestfálska Hendrik Wüst vyhlásil, že vláda by mala zvážiť zákaz strany AfD (ktorá vo voľbách zvíťazila drvivou väčšinou). Wüst je považovaný za potenciálneho nástupcu nepopulárneho kancelára Friedricha Merza.

CDU následne utrpela ďalšie porážky v Meklenbursku-Prednom Pomoransku  a v Berlíne. Prvá z nich je obzvlášť symbolická, pretože práve tu vyúsťujú plynovody Nord Stream – čo z tohto spolkového štátu robí priameho príjemcu nemecko-ruského spoločného podniku na dodávky lacného ruského plynu do nemeckého hospodárstva.

Keď bol v septembri 2022 vyhodený do vzduchu Nord Stream 2, na Západe sa okamžite zhodli na tom, že zodpovednosť nesie Moskva. Ukázalo sa však, že páchateľmi neboli Rusi, ale Ukrajinci. Nemeckí policajní vyšetrovatelia nakoniec za útok obvinili osoby spojené s ukrajinskou vojenskou spravodajskou službou. (Stojí za zmienku, že táto ukrajinská spravodajská agentúra bola v roku 2015 obnovená s výraznou pomocou americkej CIA.)

Odmietnutie dodávok ruského plynu zo strany Nemecka vypuknutí vojny na Ukrajine možno považovať snáď za ušľachtilé gesto, malo však katastrofálne dôsledky pre hospodárstvo krajiny, ktoré v rokoch 2023 a 2024 zaznamenalo pokles a v roku 2025 vykázalo len mizerný rast.

Ešte dôležitejšie však je, že to zasiahlo každú domácnosť v Nemecku v podobe prudko stúpajúcich účtov za kúrenie a elektrinu. Zaujímavé je, že Nemecko v čase výbuchu ruský plyn nedostávalo, čo znamená, že útok mal za cieľ zabrániť obnoveniu dodávok po skončení vojny, a nie prerušiť prebiehajúci vývoz.

Nemecká vláda sa touto otázkou na federálnej úrovni nikdy riadne nezaoberala. V predvečer septembrových volieb ostro kontrastovala Merzova prudká reakcia na incident s dronom v Lipsku, za ktorý okamžite obvinil Rusko, s takmer úplnou absenciou reakcie na páchateľov útoku na Nord Stream.

Volitelia v Meklenbursku-Predpomoransku Merzovu stranu doslova rozdrvili a po prvýkrát za takmer 80 rokov ju úplne vylúčili zo svojho krajinského parlamentu. Veľkým víťazom sa stala AfD – strana, ktorá sa nebojí klásť otázky týkajúce sa Nord Streamu a ktorá uvažuje o obnovení dodávok plynu po skončení vojny na Ukrajine. Voliči tiež vo veľkej miere ušetrili Sociálnych demokratov (SPD), pod ktorých vedením bol Nord Stream pôvodne vybudovaný (hoci sa od neho museli dištancovať po ruskej invázii).

Počiatky napätia medzi postsovietskym Ruskom a Západom, ktoré vyvrcholili vojnou na Ukrajine, boli poznačené hádkami o projektoch plynovodov dodávajúcich plyn do Európy (South Stream alebo Nabucco). Neústupný odpor centristických politikov voči takýmto projektom viedol voličov k zamysleniu sa nad tým, či ich politická elita nemá väčší záujem o uspokojovanie potrieb výrobcov zbraní a producentov bridlicového plynu než o zabezpečenie potrieb svojich občanov.

Ťažko si predstaviť lepšiu ilustráciu neoficiálnej misie NATO „udržať Nemcov na uzde a Rusov mimo“ než je osud Nord Streamu.

AfD a postoj k zahraničnej politike

Pocit, že boli ponechaní napospas osudu, je tým, čo poháňa popularitu suverénistického postoja AfD. A napriek obvineniam z extrémizmu je to práve AfD, ktorá znie najumiernenejšie a najrozumnejšie v kľúčových otázkach vojny a mieru.

Ich postoj k zahraničnej politike skutočne poskytuje lídrom AfD nepriestrelnú odpoveď na obvinenia z fašizmu. Kľúčovou zložkou fašistickej ideológie je agresívny militarizmus – črta, ktorú prejavuje nemecká politická elita, nie jej „krajne“ pravicoví odporcovia.

Pokiaľ ide o Ukrajinu, AfD nadväzuje na tradíciu staromódnych ľavicových pacifistov, zatiaľ čo Merzova vláda neochvejne podporuje ďalšiu eskaláciu a zároveň diskrétne podkopáva Trumpove snahy o ukončenie konfliktu. AfD tiež odsudzuje vojnu proti Iránu (ktorú Merz spočiatku podporoval, než pod tlakom verejnosti urobil obrat o 180 stupňov).

(Bývalí) centristi tiež presadzujú obrovské zvýšenie výdavkov na obranu, ktoré si Nemecko nemôže dovoliť, ako aj povinnú vojenskú službu (tento posledný krok vyvolal protesty mládeže po celej krajine).

Spôsob, akým sa hlavný prúd nemeckých politikov snaží získať si priazeň „krajnej“ pravice na Ukrajine – napríklad členovia hnutia Azov, ktorí mali tento rok prominentné miesto na prestížnej Mníchovskej bezpečnostnej konferencii –, spôsobuje, že obvinenia z nacizmu namierené proti AfD pôsobia obzvlášť nepresvedčivo.

Jedna vec je, ako to robí AfD, postaviť sa proti vojne na Ukrajine. Úplne iná vec je však podporovať nekonečnú proxy vojnu s veľmocou disponujúcou jadrovými zbraňami – a zaviazať sa bojovať v nej „až do posledného Ukrajinca“. A prieskumy naznačujú, že nemeckí voliči v takomto prípade nemajú veľkú chuť riskovať budúcnosť svojej krajiny.

AfD a ďalšie rebelujúce strany prosperujú, keď ich oponenti skĺzavajú k jastrabím postojom a autoritárstvu, ale zatiaľ nie je veľa dôkazov, že to establišment chápe.

Európske elity pritvrdzujú

Európske politické elity naopak ešte viac pritvrdzujú. Nedávno pozvali bývalú tlačovú tajomníčku Zelenského, Juliju Mendelovú, aby vystúpila pred Európskym parlamentom. Mendelová je však otvorenou kritičkou svojho bývalého šéfa, a preto jej centristické vedenie Európskeho parlamentu zakázalo vstup po tom, čo na ňu Zelenského vláda uvalila sankcie (čo je mimosúdny trest, ktorý bežne uplatňuje voči politickým rivalom).

Tým, že zakázali Mendelovej vystúpiť a zatvárali oči pred Zelenského zneužívaním moci, si stred opäť zvolil ilúzie a bojovnosť namiesto skutočného záväzku voči demokracii.

A medzitým budú alternatívy ako AfD naďalej zapĺňať prázdny priestor, ktorý zostal uprostred politického spektra.

Prečítajte si tiež:

• Zelenského exhovorkyni sa snažili zavrieť ústa, nedovolili jej vystúpiť s prejavom v Európskom parlamente. Vlastenci však stoja za ňou: „Hanba!“
• Rusko chce paralyzovať Kyjev ešte pred zimou
• Európsky parlament sa začal pripravovať na boj proti AfD