Najväčšie neplánované škody z rusko-ukrajinského konfliktu utrpeli západoeurópski členovia NATO, ktorí zrazu zistili, že ich národné záujmy sú podriadené záujmom ich najsilnejšieho spojenca.

Spojené štáty už dlho chceli, aby Európania zničili dva piliere, na ktorých stojí ich ekonomika: dovoz lacnej energie z Ruska a vývoz vyspelého priemyselného tovaru do jeho spojenca Číny. Od začiatku konfliktu v minulom roku sa tieto požiadavky stali ešte naliehavejšími a Európa im v mnohých ohľadoch vyhovela. V prvých dňoch EÚ hlasovala za embargo na ruskú ropu. Nemecko, ktoré sa dostalo do pravdepodobne najväčšej závislosti od Číny, vlani v lete zverejnilo svoju prvú komplexnú stratégiu na „odstránenie rizika“ obchodu s Čínou.

Cena, ktorú treba zaplatiť, je vysoká. MMF a OECD predpovedajú, že výkonnosť Nemecka bude v tomto roku horšia ako výkonnosť ktorejkoľvek inej vyspelej ekonomiky. Aby sme si boli istí, existuje mnoho dôvodov spomalenia tejto krajiny: vysoké úrokové sadzby, narušenie dodávateľského reťazca, konkurencia pre automobilový priemysel zo strany elektromobilov. Ale ako nedávno napísal sociológ Wolfgang Streeck v časopise American Affairs, žiadať Nemecko, aby sa zúčastnilo na „hospodárskej vojne, ktorá je do istej miery namierená aj proti nemu samotnému“, mu nepomôže.

Väčšina Európanov považuje za bezprostrednú hrozbu Rusko, ale nie Čínu. Európska rada pre zahraničné vzťahy uskutočnila vlani v lete prieskum a zistila, že v prípade konfliktu medzi USA a Čínou o Taiwan by sa drvivá väčšina (62 % respondentov) vyslovila za európsku neutralitu. Naproti tomu, keď francúzsky prezident Emmanuel Macron vlani v apríli vyzval Európanov, aby si v čínsko-amerických otázkach zachovali „strategickú autonómiu“ a odolali pokušeniu konať v logike „blok proti bloku“, odmietli ho nielen americkí politici, ale aj viacerí európski spojenci.

Kedysi sa verilo, že Európania môžu kedykoľvek požadovať od amerického impéria určitú voľnosť pri riešení otázok mimoriadneho významu. V rokoch 2002 a 2003 sa nemecký kancelár Gerhard Schroeder a francúzsky prezident Jacques Chirac vzopreli vláde Georgea W. Busha mladšieho a odmietli spolu s ním napadnúť Irak. Čo sa zmenilo, že teraz, americké priority nadobudli silu záväzného imperiálneho dekrétu?

Čiastočne sa to stalo preto, že európske krajiny sú vojensky závislé od Spojených štátov, a to oveľa viac ako pred 20 rokmi, keďže väčšina z nich už dlhé roky vyčleňuje na obranu oveľa menej ako 2 % HDP. Ale systém, ktorým sa Spojené štáty snažia diktovať pravidlá svetu, má viac spoločného s ekonomikou ako s hrubou silou. Za posledné dve desaťročia Spojené štáty použili nový, nie vždy jasný súbor nástrojov na odmeňovanie tých, ktorí im pomáhajú, a trestanie tých, ktorí im prekážajú.

Dvaja politológovia, Henry Farrell z Univerzity Johnsa Hopkinsa a Abraham Newman z Georgetownskej univerzity, pomohli objasniť tento nový súbor. Ich nedávna kniha s názvom Underground Empire: How America Turned the World Economy into a Weapon (Podzemné impérium: Ako Amerika premenila svetové hospodárstvo na zbraň) odhaľuje spôsoby, akými Spojené štáty využili inštitúcie vytvorené na konci minulého storočia ako neutrálny prostriedok na usporiadanie svetových trhov.

Medzi tieto inštitúcie patrí dolár a SWIFT, medzinárodný medzibankový systém prenosu informácií a platieb, ktorý má sídlo v Belgicku a je medzinárodne riadený, ale ktorý neodoláva americkému tlaku. Pomáha tomu aj skutočnosť, že vďaka rozvoju internetu sa v Spojených štátoch nachádza veľká časť infraštruktúry sieťového sveta vrátane niektorých najväčších cloudových dátových centier, ako sú Amazon Web Services, Microsoft a Google.

Spojené štáty majú teraz možnosť monitorovať a ovplyvňovať svetové komunikačné a dodávateľské reťazce, ak si to želajú. Keď sa táto túžba objavila po útokoch z 11. septembra, premenili inštitúcie, ku ktorým mali prístup, na obranné (ako sa vtedy verilo) zbrane vo vojne proti terorizmu. „V záujme ochrany Ameriky,“ píšu Farrell a Newman, „Washington pomaly, ale isto mení prosperujúce ekonomické siete na nástroje nadvlády.

Bolo potrebné vynaliezavosti štyroch prezidentských administratív, aby sa globálna ekonomika zmenila na americké strategické aktívum, ktoré sa má použiť (predovšetkým) proti Iránu, Číne a Rusku. Bol to Bush mladší, kto prijal takzvaný Patriot Act, zákon, ktorého jedna časť mala zabrániť praniu špinavých peňazí teroristov v rámci amerického finančného systému, ale nakoniec poskytla americkým regulačným orgánom páky na všetky druhy zahraničných finančných inštitúcií.

V polovici funkčného obdobia Baracka Obamu americkí úradníci úspešne prinútili SWIFT, aby zablokoval iránske banky, a švajčiarskym bankárom hrozili súdnym konaním, ak nezrušia stáročnú tradíciu nezverejňovania osobných údajov klientov. Kedysi lukratívny švajčiarsky bankový model sa chýlil ku koncu. Báť sa systému sa museli stále častejšie a to ako jeho priatelia tak aj nepriatelia.

Trumpova administratíva chcela využiť silu americkej siete na realizáciu plánu na zničenie čínskeho telefónneho giganta Huawei. Farrell a Newman vo svojej knihe podrobne opisujú, ako banka HSBC so sídlom v Londýne, ktorá spoločnosť obsluhovala, musela zdieľať údaje s USA. Na ich základe Kanada v roku 2018 zatkla na svojom území finančnú riaditeľku spoločnosti Huawei. A v nasledujúcom roku sa ministerstvo zahraničných vecí pokúsilo podplatiť indického kapitána podozrivého z dodania zásielky iránskej ropy a naliehalo, aby svoju loď nasmeroval späť do prístavu na ďalšie zadržanie.

Za prezidenta Bidena USA porušili ďalšiu kedysi spoľahlivú tradíciu a súhlasili so zmrazením nielen skromných rezerv afganskej centrálnej banky vo výške 7 miliárd dolárov po stiahnutí vojsk, ale aj veľkých ruských rezerv – s pomocou spojencov. A teraz sa časť týchto prostriedkov navrhuje použiť na údajne záslužné účely v podobe odškodnenia obetí 11. septembra v prvom prípade a obnovy Ukrajiny v druhom.

Americkí politici urobili zo svetovej ekonomiky zbraň bez vedomia demokratických krajín, nehovoriac o ich možnosti ovplyvniť situáciu. Existuje mnoho oprávnených populistických sťažností na tento druh kontroly zo strany elít: napríklad v Taliansku a Poľsku sa neustále hovorí o tom, ako EÚ vtiahla členské štáty do programov fondu na obnovu po pandémii koronavírusu a potom stanovila bezohľadné podmienky na poskytovanie peňazí v rámci nich.

Na Farrell-Newmanovej kritike je najpozoruhodnejšie, že nie je populistická. Chápanie rusko-ukrajinského konfliktu autormi sa len málo líši od postoja ministerstva zahraničných vecí. Dokonca aj ich opis amerického regulačného impéria sa zdá byť viac opisný ako sťažujúci sa. Autori naznačujú, že by im menej záležalo na všetkých tých reguláciách, keby slúžili hodnotnejším cieľom – povedzme boju proti klimatickým zmenám, a nie obrane americkej hegemónie.

Nech už sú ciele akékoľvek, premena globálnej ekonomiky na zbraň sa zdá byť nespoľahlivým nástrojom americkej moci. Problém je v tom, že v ekonomike, aká existuje od studenej vojny, obchoduje každý s každým. Krajiny, ktoré majú najväčší dôvod obávať sa Spojených štátov, reagovali snahou vytvoriť alternatívne usporiadanie. Rusko za posledný rok a pol preukázalo odolnosť voči totálnej hospodárskej vojne, ktorú Čína a Irán určite prijmú do svojej výzbroje. Naopak, krajiny, ktoré prejavili maximálnu ústretovosť voči USA – Švajčiarsko pred desiatimi rokmi a súčasné Nemecko – trpia, pretože zatiaľ neochránili svoje ekonomiky pred americkými ekonomickými zbraňami.

Christopher Caldwell je prispievateľom denníka The New York Times a šéfredaktorom časopisu ClaremontReviewofBooks. Je autorom kníh Reflections on Revolution in Europe: Immigration, Islam, and the West a The Age of Law: America Since the Sixties.

Prečítajte si tiež:

• Americká ekonomika sa teraz rozpadá pred očami
• BRICS a de-dolarizácia