Podpora detí po tragédii v Staškove musí podľa odborníčky pokračovať aj dlhodobo

Násilná udalosť v škole môže podľa nej výrazne narušiť pocit bezpečia detí, pretože sa odohrala v prostredí každodenných vzťahov a dôvery voči dospelým. U priamych svedkov sa môžu objaviť strach, šok, úzkosť či emočná otupenosť, problémy so spánkom alebo opakujúce sa spomienky. Pozornosť však potrebujú aj deti, ktoré útok nevideli. „Nemali by sme preto porovnávať, kto je zasiahnutý viac a kto menej. Psychická reakcia nie je vždy viditeľná a intenzita prežívania sa nedá posudzovať iba podľa toho, či dieťa plače alebo o udalosti rozpráva,“ upozornila Stančeková.

Dospelí by mali u detí rešpektovať individuálne tempo a spôsob spracovania skúsenosti. „Niektoré deti potrebujú rozprávať, iné sa vyjadrujú prostredníctvom kresby, hry alebo telesných prejavov a ďalšie potrebujú najskôr iba cítiť, že je pri nich niekto bezpečný,“ zdôraznila Stančeková. V ďalších týždňoch odporúča sledovať ich prežívanie, komunikovať s rodičmi a učiteľmi a podľa potrieb zabezpečiť konzultácie alebo dlhodobú odbornú starostlivosť.

Rozhovory majú byť pokojné, primerané veku a bez zbytočných detailov. Najskôr je vhodné zistiť, čo dieťa skutočne vie, čo si domýšľa a čoho sa obáva. „Deti si totiž v situácii neistoty často dopĺňajú chýbajúce informácie vlastnými predstavami, ktoré môžu byť niekedy desivejšie než samotná realita,“ vysvetlila. Pri vysvetľovaní smrti odporúča jasné pomenovania namiesto vyjadrení, že človek odišiel alebo zaspal. Rodičia by tiež mali obmedziť opakované sledovanie dramatických záberov a neoverených informácií.

Dospelí si majú všímať zmeny oproti predchádzajúcemu fungovaniu dieťaťa, najmä nočné mory, úzkosť, podráždenosť, stiahnutie sa do seba, odmietanie školy či stratu záujmu o obľúbené aktivity. Rozhodujúce sú intenzita, trvanie a dosah ťažkostí na každodenný život. Ani neprítomnosť viditeľných emócií automaticky neznamená, že je dieťa v poriadku. Pri sebapoškodzovaní, samovražedných myšlienkach alebo bezprostrednom ohrození treba podľa odborníčky zabezpečiť neodkladnú odbornú pomoc.

Ak sa dieťa bojí návratu do školy, jeho strach netreba zľahčovať. Pomôcť môže kratší pobyt, stretnutie s učiteľom alebo školským psychológom a dohoda, na koho sa obráti pri úzkosti. „Návrat do školy nie je skúškou odvahy, je procesom obnovovania pocitu bezpečia a dôvery. Môže to trvať aj dlhší čas,“ uviedla. Aj rodičia by mali pracovať s vlastnými obavami, pretože katastrofické predstavy či neustále kontrolovanie môžu posilňovať úzkosť dieťaťa.