Tentoraz je to inak, konštatuje Douglas Macgregor pre The American Conservative.

Na rozdiel od prvých nádejí a očakávaní Beltwaya sa Rusko vnútorne nezrútilo ani nekapitulovalo pred kolektívnymi požiadavkami Západu na zmenu režimu v Moskve. Washington podcenil spoločenskú súdržnosť Ruska, jeho skrytý vojenský potenciál a jeho relatívnu odolnosť voči západným hospodárskym sankciám.

Výsledkom je, že zástupná vojna Washingtonu proti Rusku zlyháva. Americký minister obrany Lloyd Austin sa nezvyčajne otvorene vyjadril o situácii na Ukrajine, keď 20. januára na leteckej základni Ramstein v Nemecku povedal spojencom: „Máme tu príležitosť, odteraz do jari,“ a priznal: „To nie je dlhý čas.“

Alexej Arestovič, nedávno prepustený poradca prezidenta Zelenského a neoficiálny „spinmeister“, bol priamejší. Vyjadril vlastné pochybnosti o tom, že Ukrajina môže vyhrať vojnu s Ruskom, a teraz pochybuje o tom, či Ukrajina vojnu vôbec prežije. Ukrajinské straty – najmenej 150 000 mŕtvych vrátane 35 000 nezvestných v boji a predpokladaných mŕtvych – fatálne oslabili ukrajinské sily, čo má za následok krehkú ukrajinskú obrannú pozíciu, ktorá sa v najbližších týždňoch pravdepodobne rozpadne pod drvivou váhou útočiacich ruských síl.

Straty Ukrajiny na materiáli sú rovnako vážne. Zahŕňajú tisíce tankov a obrnených bojových vozidiel pechoty, delostrelecké systémy, platformy protivzdušnej obrany a zbrane všetkých kalibrov. Tieto celkové straty zahŕňajú ekvivalent siedmich rokov výroby rakiet Javelin. V prostredí, kde ruské delostrelecké systémy dokážu denne vypáliť takmer 60 000 nábojov všetkých typov – rakiet, bezpilotných lietadiel a munície s tvrdou nábojnicou, ukrajinské sily ťažko odpovedajú na tieto ruské salvy 6 000 nábojmi denne.

Nové balíky platforiem a munície pre Ukrajinu môžu washingtonské spoločenstvo obohatiť, ale tieto podmienky nemôžu zmeniť.

Je predvídateľné, že frustrácia Washingtonu z kolektívnej neschopnosti Západu zastaviť vlnu ukrajinskej porážky narastá. V skutočnosti frustrácia rýchlo ustupuje zúfalstvu.

Michael Rubin, bývalý Bushov nominant a zanietený podporovateľ permanentných amerických konfliktov na Blízkom východe a v Afganistane, ventiloval svoju frustráciu v článku, v ktorom tvrdil, že „ak svet dovolí Rusku zostať unitárnym štátom a ak dovolí putinizmu prežiť Putina, potom by Ukrajina mala mať možnosť zachovať si vlastné jadrové odstrašenie, či už vstúpi do NATO alebo nie“. Na prvý pohľad je tento návrh neuvážený, ale vyhlásenie presne odráža obavy vo washingtonských kruhoch, že ukrajinská porážka je nevyhnutná.

Členovia NATO nikdy neboli pevne zjednotení za križiackym ťažením Washingtonu s cieľom fatálne oslabiť Rusko. Vlády Maďarska a Chorvátska jednoducho uznávajú nesúhlas širšej európskej verejnosti s vojnou s Ruskom a nedostatočnú podporu snahy Washingtonu oddialiť predvídateľnú porážku Ukrajiny.

Hoci Berlín sympatizuje s ukrajinským ľudom, nepodporil v mene Ukrajiny totálnu vojnu s Ruskom. Teraz sú Nemci znepokojení aj katastrofálnym stavom nemeckých ozbrojených síl.

Generál nemeckého letectva vo výslužbe Harald Kujat, bývalý predseda Vojenského výboru NATO, ostro kritizoval Berlín za to, že dovolil Washingtonu, aby Nemecko do konfliktu s Ruskom zavliekol železnicou, a poznamenal, že niekoľko desaťročí nemeckí politickí lídri aktívne odzbrojovali Nemecko, a tým Berlín zbavili autority alebo dôveryhodnosti v Európe. Hoci nemecká vláda a médiá jeho pripomienky aktívne potláčajú, silno rezonujú u nemeckých voličov.

Tupým faktom je, že Washington vo svojom úsilí zabezpečiť si víťazstvo v zástupnej vojne s Ruskom ignoruje historickú realitu. Od 13. storočia bola Ukrajina regiónom, ktorý ovládali väčšie a silnejšie národné mocnosti, či už litovské, poľské, švédske, rakúske alebo ruské.

Po prvej svetovej vojne vznikli neúspešné poľské projekty nezávislého ukrajinského štátu, ktoré mali oslabiť boľševické Rusko. Dnes Rusko nie je komunistické a Moskva sa neusiluje o zničenie poľského štátu, ako to robili Trockij, Lenin, Stalin a ich nasledovníci v roku 1920.

Kam teda smeruje Washington so svojou zástupnou vojnou proti Rusku? Táto otázka si zaslúži odpoveď.

V nedeľu 7. decembra 1941 bol americký veľvyslanec Averell Harriman s premiérom sirom Winstonom Churchillom na večeri v Churchillovom dome, keď BBC odvysielala správu, že Japonci zaútočili na americkú námornú základňu v Pearl Harbor. Harriman bol viditeľne šokovaný. Jednoducho zopakoval slová: „Japonci zaútočili na Pearl Harbor.”

Harrimana to nemuselo prekvapiť. Rooseveltova administratíva prakticky urobila všetko, čo bolo v jej silách, aby sériou nepriateľských politických rozhodnutí, ktoré vyvrcholili v lete 1941 ropným embargom Washingtonu, prinútila Tokio zaútočiť na americké sily v Tichomorí.

V druhej svetovej vojne mal Washington šťastie na načasovanie a spojencov.

Tentoraz je to inak. Washington a jeho spojenci v NATO presadzujú plnohodnotnú vojnu proti Rusku, devastáciu a rozpad Ruskej federácie, ako aj zničenie miliónov životov v Rusku a na Ukrajine.

Washington sa emočne vyhráža. Washington nemyslí a je tiež otvorene nepriateľský voči empírii a pravde. Ani my, ani naši spojenci nie sme pripravení viesť totálnu vojnu s Ruskom, regionálnu ani globálnu. Ide o to, že ak vypukne vojna medzi Ruskom a Spojenými štátmi, Američania by nemali byť prekvapení. Bidenova administratíva a jej dvojstranní podporovatelia vo Washingtone robia všetko pre to, aby sa tak stalo.