Pápež František má jezuitský znak s písmenami IHS aj vo svojom pápežskom erbe. Do noviciátu Spoločnosti Ježišovej vstúpil ako 21-ročný v roku 1958 v Argentíne a v rokoch 1973 až 1979 bol provinciálnym predstaveným argentínskych jezuitov.

Keď ako pápež prišiel 24. októbra 2016 medzi jezuitov zhromaždených na 36. generálnej kongregácii Spoločnosti Ježišovej v Ríme, išlo o historickú udalosť. Po prvý raz sa na takomto zhromaždení rehole prihovoril pápež, ktorý je sám jezuitom. Pripomeňme, že 36. generálna kongregácia v roku 2016 zvolila za nového generálneho predstaveného pátra Artura Sosu, pôvodom z Venezuely.

Svätý Otec František pri tejto príležitosti zdôraznil jezuitom najmä prvoradý význam ich duchovného zakotvenia. Na pôde Generálnej  kúrie  Spoločnosti  Ježišovej v Ríme vtedy pripomenul reprezentantom rehole z celého sveta duchovný odkaz sv. Ignáca z Loyoly (1491-1556). Prinášame text jeho príhovoru spred troch rokov:

Duchovné usmernenia pápeža jezuitom na generálnej kongregácii 2016

„Moji drahí bratia a priatelia v Pánovi, keď som v modlitbe premýšľal o tom, čo by som vám povedal, spomenul som si so zvláštnym pohnutím na záverečné slová, ktoré predniesol bl. Pavol VI. na zakončení našej 32. generálnej kongregácie: «Takto, takto, bratia a synovia. Vpred in Nomine Domini. Kráčajme spoločne, slobodní, poslušní a zjednotení v Kristovej láske na väčšiu Božiu slávu».

Aj sv. Ján Pavol II. a Benedikt XVI. nás povzbudzovali, aby sme «postupovali spôsobom hodným povolania, ktorého sa nám dostalo» (porov. Ef 4,1), a «v cirkevnom a spoločenskom kontexte, ktorým sa vyznačuje začiatok tohto tisícročia… pokračovali  na ceste svojho poslania v plnej vernosti svojej pôvodnej charizme. Ako vám už moji predchodcovia pri rôznych príležitostiach povedali, Cirkev vás potrebuje, spolieha  sa  na  vás  a naďalej  sa  na  vás  s dôverou  obracia, najmä ak ide o dosiahnutie  tých  fyzických  či duchovných miest, kam sa iní nedostanú  vôbec, alebo  len  ťažko» (Príhovor 35. gen. kongregácii, 21. feb. 2008).

Kráčať spoločne – slobodní a poslušní – putovať na periférie, kam iní nedôjdu, «pod Ježišovým pohľadom hľadieť na horizont, ktorým je vždy väčšia a ustavične prekvapujúca Božia sláva» (Pápež František, Homília  Ako nám pripomína sv. Ignác, jezuita je povolaný premýšľať a žiť „v ktorejkoľvek krajine sveta, kde je nádej lepšie Bohu slúžiť“ (Stanovy, 304). Je fakt, že „pre Spoločnosť má byť domovom celý svet”, ako vravieval Nadal.

Sv. Ignác napísal Františkovi Borgiovi o kritike zo strany jezuitov nazývaných „anjelskí“ (Oviedo a Onfroy), pretože tvrdili, že Spoločnosť nie je dostatočne dobre založená a je potrebné ju založiť viac duchovne. Duch, ktorý ich vedie – napísal Ignác – „nepozná stav vecí v Spoločnosti, ktoré sú vždy in fieri, s výnimkou toho, čo je absolútne nevyhnutné“. Veľmi sa  mi  páči  tento  Ignácov spôsob  videnia  vecí  ako  neustále  sa  vyvíjajúcich  (in  fieri), s výnimkou toho, čo je absolútne podstatné, pretože oslobodzuje Spoločnosť od každej strnulosti a rojčenia.

Formula inštitútu je tým „nevyhnutným a podstatným“, čo máme mať po všetky dni na očiach hneď po Bohu, našom Pánovi:  „spôsob  tohto  svojho  rehoľného  zriadenia,  ktoré  je akousi  cestou  k Bohu“. Bolo  to  tak  za  prvých  spoločníkov, a tí  predvídali,  že  to  bude  tak  aj  pri  „nasledovníkoch na tejto ceste“.  Ako  chudoba,  tak  poslušnosť,  či  skutočnosť,  že nie  sme  viazaní  určitými  vecami,  ako  je  chórová  modlitba, nie sú požiadavky ani privilégiá, ale skôr pomôcky k mobilite Spoločnosti, takže majú jej členovia možnosti, aby „pokročili na ceste Krista, nášho Pána“ (Stanovy, 582) a vďaka svojmu  sľubu  poslušnosti  pápežovi  majú  „istejšie  vedenie Duchom  Svätým“  (Formula  inštitútu  1550,  3).  Vo Formule spočíva Ignácova intuícia a jej podstata umožňuje Stanovám neustále dôrazne počítať s „miestami, časmi a osobami“, aby boli  všetky  pravidlá – tantum  quantum [„natoľko, nakoľko“] – pomocou v konkrétnych veciach.

Kráčať  pre  Ignáca  neznamená  bezcieľne sa túlať, ale premieta sa do niečoho kvalitatívneho, čo je „osohom“ a pokrokom,  znamená  to  ísť  vpred  a konať  niečo  pre  druhých. Tak to vyjadrujú dve Formuly inštitútu schválené Pavlom III. (1540) a Júliusom III. (1550), keď sústreďujú prácu Spoločnosti na obranu a šírenie viery a na život a vyučovanie ľudí. Tu Ignác a prví spoločníci používajú slovo osoh, „aprovechamiento“ (ad profectum, porov. Flp 1,12.25), ktoré je praktickým kritériom rozlišovania, vlastného našej spiritualite.

Tento osoh nie je záležitosť individualistická, ale spoločná. „Cieľom tejto Spoločnosti je s milosťou Božou zaoberať sa nielen spásou  a pokrokom  vlastných  duší, ale tou  istou milosťou zo všetkých síl pomáhať k spáse a dokonalosti blížnych“ (Examen, 3).  A pokiaľ sa Ignác vo svojom  srdci k niečomu prikláňal, bola to pomoc blížnemu, takže sa hneval, keď mu vraveli, že dôvodom, prečo chce niekto vstúpiť do Spoločnosti, je „spása vlastnej duše. Ignác totiž nechcel ľudí, ktorí by boli dobrí pre vlastný prospech, ale nenašli by sa v ochote slúžiť blížnemu“ (Aicardo I, bod 10, s. 41).

Tento osoh je v každej veci. Ignácova Formula vyjadruje určité napätie: „nielen… ale aj…“. Toto zmýšľanie, ktoré drží napätia pohromade – spásu a dokonalosť niekoho so spásou a dokonalosťou blížnych – vychádza zo zvrchovanej milosti a je vlastné Spoločnosti. Zharmonizovanie týchto napätí (kontemplácia a činnosť, viera a spravodlivosť, charizma a inštitúcia,  komunita  a poslanie…) sa nedosahuje abstraktnými formuláciami,  ale  dochádza  k nemu  postupne tým, čo Faber nazýval „naším spôsobom postupovania“. Kráčaním a pokrokom v nasledovaní Pána Spoločnosť harmonizuje napätia, ktoré nevyhnutne vznikajú pri odlišnostiach ľudí, ktorých združuje, i poslaniach, ktoré prijíma.

Tento osoh nie je elitársky. Ignác vo Formule pokračuje opisom prostriedkov, ktoré prinášajú všeobecnejší osoh a sú výslovne kňazské. Všimnime si však, že vo Formule sú skutky milosrdenstva pokladané za samozrejmosť. Formula o Spoločnosti hovorí (č. 1), „aby sa rovnako prejavila aj užitočnou“ v preukazovaní milosrdenstva! Skutky milosrdenstva – starostlivosť o chorých v nemocniciach, almužna žobraná aj dávaná, vzdelávanie najmenších, trpezlivé znášanie protivenstiev – boli  životným  prostredím,  v ktorom  sa  Ignác a prví spoločníci pohybovali a žili, boli ich každodenným chlebom. Veľmi dbali na to, aby všetko ostatné nebolo v tomto prekážkou!

Týmto osohom je nakoniec to, „čo viac napomáha k dobru“. Ide o tzv. magis, ono „viac“, ktoré vedie Ignáca k tomu, aby  začínal  a podporoval  nové  veci  a hodnotil  ich  reálny vplyv  na  ľudský  život  vo  veciach  viery,  spravodlivosti,  milosrdenstva a činorodej lásky. Magis je ohňom, horlivou činnosťou, ktorá nás prebúdza  zo  spánku.  Naši svätí ho vždy stelesňovali. O svätom Albertovi Hurtadovi sa hovorilo, že bol „ostrým šípom, ktorý uviazol v zaspatom tele Cirkvi“. Toto je proti pokušeniu, ktoré

Pavol VI. nazýval spiritus vertiginis [„duch závrate“] a De Lubac to nazýval  „duchovným zosvetštením“. Toto pokušenie nie je v prvom rade morálne, ako skôr duchovné, a odvádza nás od toho, čo je podstatné, teda od toho, čím prinášame osoh, čo zanecháva stopu a ovplyvňuje dejiny, najmä v živote tých najmenších.“

Preložili: Provincialát Spoločnosti Ježišovej na Slovensku / Slovenská redakcia VR (Pokračovanie)