Šuplera pôsobenie v zahraničí posunulo nielen po hokejovej stránke

Bratislava 13. augusta 2017 (TASR/HSP/Foto:TASR-Milan Kapusta)

Július Šupler v rozhovore prezradil aj to, čo mu dali angažmány v nadnárodnej KHL

Július Šupler je jedným z priekopníkov slovenskej hokejovej trénerskej školy. Po vzniku samostatnej republiky dostal Slovensko z hokejového suterénu až do A kategórie MS, pričom pri svojej práci zužitkoval aj skúsenosti z federálnej reprezentácie do 20 rokov. Najkrajšie roky v kariére prežil neskôr v zahraničí, dôležitú etapu v jeho trénerskom živote zohralo najmä pôsobenie v zámorskom tíme Portland Winter Hawks vo Western Hockey League. V rozhovore pre TASR prezradil aj to, čo mu dali angažmány v nadnárodnej KHL, kde trénoval ruské kluby CSKA Moskva a Lokomotiv Jaroslavľ, ale aj lotyšské Dinamo Riga, či ukrajinský Donbass Doneck.

Ponuku z Portlandu ste dostali po MS 1996 vo Viedni, na ktorých sa Slovensko predstavilo po prvý raz v A-kategórii. Ako k nej prišlo?

“Tým, že som trénoval reprezentáciu, mal som nejaké kontakty so zahraničím. Po MS som sa obzeral po nejakom angažmáne. Bol som v tom čase stále mladý tréner a zrazu prišla ponuka. Musím sa priznať, že mi k nej pomohol aj Peter Bondra.”

Znamená práca v kolíske hokeja pre trénera to isté, čo pre hráča?

“Ja som bol v zámorí párkrát aj predtým, či už s mužstvami, ale aj na stáži. V mojom živote bol kontakt s NHL výnimočný, ale bolo to veľké obohatenie. Portland je aj dnes klub na vysokej úrovni, s veľmi dobrou organizáciou práce. Z jeho liahne hrá dnes 7-8 hráčov v profilige, ktorých som trénoval aj ja, keď som tam pôsobil ako asistent.”

Po návrate domov ste sa ocitli v Sparte Praha. Ako si na toto obdobie spomínate?

“Pôsobenie v Sparte bolo rovnako výnimočné. Je to veľký klub s bohatou históriou, vždy sú tam kladené vysoké nároky. Mali sme výborný začiatok, vyhrávali sme rozdielom triedy, potom však prišli zranenia kľúčových hráčov a my sme v tabuľke klesali dolu. Riešilo sa to tradične výmenou trénera. Ale ja na Spartu nemám zlé spomienky, videl som, ako funguje práca v českom klube, ako sa pripravujú jeho hráči. Bola to výborná skúsenosť.”

Nie každý prijme na striedačke trénera z inej krajiny. Stretli ste sa počas pôsobenia v zahraničí so závisťou, alebo neprajnými ľuďmi?

“So závisťou som sa nestretol nikdy, ani s nejakým druhom intolerancie. Moje pocity boli neutrálne. Vedel som, že ak dosiahnem výsledky, bude to dobré. V tom prípade sa vytvárajú podmienky a konexie. Človek má potom dobrý pocit. Ale ak sa objaví v klube človek, ktorý od začiatku prejaví nesúhlas so zahraničným trénerom, potom sa pracuje ťažko a atmosféra sa nespája s tým, čo chce človek dosiahnuť. Je to normálne a človek to musí zobrať ako profesionál. Ale ja som takéto pocity nikdy nemal. Dokonca som sa vždy snažil rozísť s každým korektne.”

Z pozície trénera ste Slovensko priviedli z C a neskôr aj z B kategórie medzi elitu. Pracovali ste v tom období pod veľkým tlakom?

“Vôbec. Vtedy sme boli v úplne inej situácii. Nás všetkých dookola naštartovala nespravodlivosť, že nás odsunuli až do céčka. Postup bol výsledkom neuveriteľnej spolupatričnosti a pravého športového hnevu z celej veci. Chceli sme dokázať, že nám ublížili. Bola to motivácia ako hrom. Hráči sa veľmi chceli ukázať, chceli pomôcť Slovensku. Mali sme obrovskú podporu funkcionárov a ľudí, ktorí sa pohybovali okolo hokeja. Nezažil som v tom čase jediného novinára, ktorý by bol neprajný. Niektorí ľudia nám síce neverili, čakali, čo sa stane, ale napokon sme dokázali postúpiť s veľkou podporou fanúšikov, či politických špičiek. Následne sme však išli hrať olympijskú kvalifikáciu a každým ďalším úspechom nám rástlo sebavedomie. A to bolo miestami až nezdravé. Mnohí funkcionári podľahli prílišnému entuziazmu a videli nás ako majstrov sveta. To bolo až naivné a aj preto sme vo Viedni dopadli tak, ako sme dopadli.”

Bolo to z hľadiska úspechu vaše najkrajšie obdobie?

“Bolo krásne, ale nemôžem zabudnúť na majstrovské tituly s Trenčínom, ktorý sme získali ešte v spoločnej československej lige, či so Slovanom v slovenskej. Ale míľnikov som mal viac, musím opäť spomenúť Portland, s ktorým som vyhral Memorial Cup, ale aj prácu pri slovenskej i federálnej “dvadsiatke”. Osobitnou kapitolou bolo pôsobenie v Rige, kde sme trikrát za sebou postúpili do play off s najnižším rozpočtom v KHL. Zdolať Dinamo Moskva, či Petrohrad, to bolo v tom čase nemožné. My sme mali rozpočet 5 miliónov dolárov, Petrohrad 120 miliónov. A vyradili sme ich. Nepracoval som vtedy pod žiadnym tlakom, všetci sme jednoducho veľmi chceli.”

Ako sa z vášho pohľadu líšila práca pri 20-tke a senioroch?

“V čase, keď som bol pri dvadsiatke, som bol mladý tréner, ale úspech prišiel ruka v ruke s nadšením. Začal som ako asistent pri mužstve ČSFR v roku 1991. S hlavným trénerom Josefom Vimmerom sme si sadli povahovo, tu som prvýkrát pocítil spolupatričnosť Čechov a Slovákov, vtedy sa ešte neuvažovalo o rozdelení. To prišlo neskôr. Pocity z toho obdobia boli veľmi silné a úžasné. Mnohí z hráčov z toho tímu sa neskôr uplatnili v NHL.”

Čo všetko ste si zo zahraničia preniesli do vašej trénerskej profesie?

“Najmä Portland bol pre mňa jednou veľkou školou. Naučil som sa anglický jazyk. Dva roky boli málo a dlhšie obdobie by ma posunulo ešte viac dopredu, ale vďaka tomu som jazykovo schopný aj dnes. Spoznal som štýl zámorského hokeja, obohatil som sa o rôzne moderné prvky, ktoré sú v platnosti aj dnes. Celé smerovanie sa časom zmenilo, aj preto dnes vidíme v NHL kombinačný hokej. Posunulo ma to aj v rámci osobného života. Nezaoberal som sa politikou a nepremýšľal, prečo nie je to, či ono. O tretej ráno som po príchode zo zápasu išiel na nákup do hypermarketu, kde som všetko dostal. Vtedy to na Slovensku nebolo. Ale filozofia kanadského hokeja, systém bankovníctva, či medziľudské vzťahy, to mi dalo pôsobenie v zámorí v najväčšej miere. Získal som mnohých priateľov, s ktorými som dodnes v kontakte. Rusko bolo zasa iné, naučilo ma však rovnako veľa. Ja som sa učil ruštinu 15 rokov, no zistil som, že nestačí povedať slovenské slovo s ruským prízvukom. Bola drina učiť sa po nociach terminologické výrazy. Ale nebolo potrebné vedieť iba jazyk, ale aj myslenie Rusov, metodiku, filozofiu, život v kluboch. Najmä sledovať výchovu mládeže bola veľká škola. Aj na Memoriáli Ivana Hlinku bola možnosť vidieť, že Rusi sú postavami menší, ale úžasne korčuľujú a majú skvelú techniku.”

Čo dnes najviac chýba slovenskému hokeju?

“Naši zlatí chlapci z Göteborgu sa snažia prezentovať, že ideme svojou cestou a máme mať vlastnú identitu. Zabúdajú však na to, že hokej je len jeden a nové smery, tie pramenia zo systému hry mužstiev. Ale základom je tvrdá poctivá práca a nie biznis. Veď to je choré. Veľmi veľa rozprávame o tom, čo nie je dobré, ale nikto na Slovensku nepovedal, ako máme trénovať. Dnes sa v rámci rozvoja vytrvalosti nesmie behať, bicyklovať, ale nikto nepovie, ako máme vytrvalosť rozvíjať. Veď metódy, ktoré platili v minulosti, platia aj dnes. Vnútorná skladba človeka, srdcovo-cievny systém, nervový, systém motorického určenia, to sa predsa nezmenilo. Tí chlapci nepoznajú nič a chcú robiť moderný hokej. Vytrvalosť nie je o tom, že sa nadýchnem a zatajím dych. Mňa veľmi mrzí, že nikto nepovedal tréneri poďte, sadnime si, porozprávajme sa o tom, čo je optimálne. Rozprávam sa s mladými trénermi, majú problémy aj s financiami, neraz nedostanú peniaze za svoju prácu, to tiež treba riešiť. Sme malý národ a nemôžeme si vyberať. Aj nábor hráčov vyzerá zle, príde 30 hráčov a všetkých zoberieme. Aj tých slabších, lebo tí zasa majú bohatých rodičov. Musíme sa vrátiť k základom toho, čo tu fungovalo. K správnej metodike, nie k náborom, ale k výberom. V každej kategórii musí byť určené, koľko treba trénovať a ako. Mrzí ma, že ani ja nedostávam priestor, aby som sa vyjadril. Kritika nie je príjemná, ale inak sa nepohneme.”

Výrazný je aj úbytok talentov, čím to podľa vás je?

“Ja som veľmi sklamaný z toho, že hráči dnes nie sú ochotní pracovať individuálne. Nechcem sa vracať dozadu, ale individuálne majstrovstvo, to ani hráči nemajú kde rozvíjať. My sme “mastili” na každom voľnom pľaci, každej ulici, aj päť hodín denne. Dnes k tomu nemajú vzťah ani tréneri. Tí prídu 10 minút pred tréningom, obujú si korčule a 10 minút po tréningu tam už nie sú. Myslíte si, že takýmto štýlom práce je možné niekoho vychovať na špičkovú úroveň? Pozeral som sa na chlapcov na turnaji 18-ročných. Hrávajú hokej 10-12 rokov a neovládajú základné činnosti jednotlivca. Všetko sa odvíja od práce v kluboch, tam treba začať.

Nedávno ste skončili v úlohe konzultanta pri realizačnom tíme Zdena Cígera. Čo robí Július Šupler teraz?
“Nejaké možnosti práce sa rysujú. Nedohodol som sa s Popradom, chce ísť inou cestou, budú mu pomáhať ruskí tréneri. Reprezentácie má v kompetencii Miro Šatan. Bol som sa pozrieť na “osemnástku” v Bratislave, predtým aj v Žiline. Čiže o hokej sa zaujímam. Okrem toho si užívam rodinný život, pracujem okolo domu, bol som aj na dovolenke, čiže bežný život dôchodcu. Ale veľmi rád ponúknem svoju spoluprácu, skúsenosti a názory, očakávam, že sa ešte k nejakej práci dostanem. Ak nie, budem držať palce každému, aj novému realizačnému tímu pri seniorskej reprezentácii. Ja nie som urazený na nikoho, chcem rovnako ako všetci, aby sa slovenský hokej posunul dopredu.