Tak o akej slobode tu kto bude rozprávať?

Kto vlastní dlh, vlastní človeka. Pozrite sa okolo seba: Koľko ľudí narodených v 80. rokoch dnes žije z úverov a hypoték? Kedysi som pracoval ako bankový úradník a videl som strašné veci: ľudia si chodili požičať ešte aj na pohreb príbuzného! Pani v čiernom s mladým synom ešte poriadne neprekonali šok zo smrti hlavy rodiny, a už museli nabehnúť do banky pre pôžičku. Je toto podľa vás normálne?

Toto nám sľubovala Nežná revolúcia?

A podobných prípadov som za priehradkou zažil omnoho viac, až do chvíle, keď už som to mentálne nedokázal viac stráviť. Ale pre niekoho je toto norma. Nová doba, kričí YUPPík („youngurbanprofessionalpeople“ – mladí profesionáli z veľkomiest), šak moja firma platí kráľovsky, mali ste tiež ísť do IT sektoru!

Toto naučil ľudí bezbrehý liberalizmus ruka v ruke s dravým kapitalizmom – na druhých ľuďoch nám nemusí záležať, hlavne, že nám je dobre! Mali sa viac snažiť! Aspoň tú ukrajinskú vlajočku do profilovky keby si dali!

Mladý profesionál alebo volič PS či SaS nemá záujem o solidaritu, hoci tá strana ju má priamo v názve. Alebo keď, tak solidarita bohatých s bohatými. A nechápte ma zle – doprial by som úspešný podnikateľský príbeh alebo mnohotisícový plat úplne každému! Ale aká je realita? Kde je tá „rovnaká štartovacia pozícia pre všetkých“? Človek sa rodí do rôznych rodín s rôznym zázemím v rôznych kútoch krajiny, a dieťa ešte len príde na svet a už je poznačené hendikepom, aký sprevádza v živote jeho rodičov…

Tak aká rovnosť šancí v demokratickom zriadení? Aké bratstvo, keď si každý hľadí svojho? Aká sloboda, keď síce môžete vykrikovať na tribúne, ale potom sa vrátite do prenajatej garsónky?

Človek by si myslel, že ľudia budú tieto veci citlivo vnímať, ale niektorí asi vnímajú len veľmi selektívne, rovnako ako naša bývalá prezidentka, na ktorej meno sa snažím zabudnúť. Tá za „dobrú službu“(ale komu?) ide prednášať kamsi na Stanford, hoci netuším, či má štátnicu z pedagogiky, alebo inú profesionálnu kvalifikáciu, aby pôsobila na akademickej pôde…

Ale čo tam po pravidlách, Washington si svojich hýčka. Vášaryová zas získala čestný doktorát v Brne. Treba vedieť, čo hovoriť, treba vedieť aj trochu hrať na city, aj LGBTi pochváliť,a môžete jedného dňa získať podobné ocenenie. Vaši vlastní vám ho dajú – podobne, ako keď sa udeľuje novinárska cena v rámci uzavretých kruhov mainstreamových médií.

Sloboda prejavu? Ak sa chcete začleniť, nemôžete mať vlastný názor, akokoľvek argumentačne podložený – kto chce s vlkmi žiť, musí…

Všetci vyššie popísaní ľudia buď z nevedomosti, alebo zámerne ignorujú fakt, že ich „maják demokracie“, slovutné USA, boli postavené na zemi zmáčanej krvou inej civilizácie.Európski prišelci vyvraždili domorodé obyvateľstvo na inom kontinente, spáchali genocídu, a čo s tým teraz? Nič. A koloniálna mentalita ostala Američanom dodnes. Ako ináč nazvať ich intervencie v Kórei, Vietname, Iraku či na Balkáne? A čo ich masívna zbrojná podpora Ukrajiny a Izraelu?

Ako nedávno upozornil Juraj Draxler: „Bežní Američania – len tak, zrazu – zisťujú, že ich vojaci bojujú po tisícoch kdesi v severnej Sýrii, že ich drony zabíjajú ľudí v Jemene, Pakistane a inde, a že ich vojaci cvičia v Rumunsku či v Bulharsku…“

My sme k téme vojnovej propagandy v USA priniesli nedávno samostatný článok. Mladí americkí veteráni ako istý Nick Irvingpyšne pózujú s ostreľovačskou puškou a chvália sa počtom zabitých obetí. Lebo môžu. Majú na to legitimáciu samotných USA, svetového policajta v unipolárnom svete, ktorý stále ešte pretrváva. Aká je to demokracia, keď máte na výber prezidentského kandidáta z pozadia dvoch politických strán? Veď to je -zjednodušene povedané- akoby u nás existoval iba SMER a PSko!

Po ďalšie, americký model demokracie je horizontálny. To znamená, že vládne každý, kto má peniaze, moc alebo vplyv. Prezident je niekde uprostred mocensko-politických zápasov a hier, za ktorými stoja nenažrané korporácie. Obchod so zbraňami, alkoholom a nikotínom využíva lobistov na presadzovanie vlastných záujmov. A podobných skupín je X.

Okrem toho máme komerčné médiá, slúžiace oligarchom, a samozrejme mimovládky. Toto je horizontálny model demokracie, kde si každý, kto má veľké ústa (a vie zohnať prostriedky) snaží presadiť svoju vôľu v rámci legislatívnych procesov. U nás to nie je ináč, hoci súčasná vláda sa nevzdáva snahy udržať pôvodný, vertikálny model klasickej zastupiteľskej demokracie.

Vertikálny model je hierarchický: O veciach verejných rozhodujú nami volení zástupcovia. Existuje poslanecký zbor, vládna koalícia, nezávislé súdnictvo, ozbrojené zložkya ďalšie štátom organizované prvky v prospech služby obyvateľstvu, a bodka. Tento model počíta s tým, že je plne rešpektovaná vôľa ľudu, a premiér (Alebo prezident, záleží od politického modelu konkrétnej krajiny) má prvé a posledné slovo v rozhodovaní.

Samozrejme popritom funguje koaličná rada, zákony sú pertraktované v pléne, atď., avšak na vrchu pyramídy je v konečnom dôsledku jedna osoba s plnou zodpovednosťou. V ideálnom prípade by táto osoba mala pod sebou (stále sme vo vertikálnej línii) poradenský zbor odborníkov z hlavných spoločenských sfér: právo, cirkev, armáda, politická filozofia/médiá. Nemám však na mysli lacných pritakávačov, ale ľudí, ktorí by prinášali vlastný fundovaný pohľad do oblastí, v ktorých majú expertízu a permanentnú osobnú životnú skúsenosť.

Toto je pre našich liberálov neprijateľný model.

Z jednoduchého dôvodu: Ľudia dnes túžia byť vypočutí a cítiť sa dôležití aj napriek tomu, že nie sú fundovaní v žiadnej významnej oblasti. A tak zakladajú mimovládky a idú pracovať do médií často bez toho, aby si dokončili náležité vzdelanie (to síce nemusí garantovať odbornosť a triezvy rozum, avšak aspoň signalizuje, že dotyčný dokázal vykonávať niekoľkoročnú sústredenú intelektuálnu prácu – však, pani bakalárka Hanzelová?).

Priatelia! Sme obklopení emóciami riadenými krikľúňmi s nešťastnými životmi. Namiesto sústavného osobnostného rastu a sebavzdelávania zvolili cestu širokých lakťov a veľkých úst za klávesnicou alebo pri piatkovom pivečku. Nuž dobre teda, toto nám priniesol západný model „otvorenej spoločnosti“ (zdravíme famíliu Sorošových a Popperových). Ale Slovensko nikdy nebolo ani nebude čiesi laboratórium. Podvolenia a poroby bolo dosť – nebudeme sa klaňať novodobým faraónom!

Svet sa mení, otvára sa novým konceptom a myšlienkam – s tým, že priznáva niektoré nadčasové hodnoty konzervatívnych politických a spoločenských modelov. Aj preto môžeme vítať fakt, že naše elity sa stretávajú so zástupcami BRICS, ako sú Čína, Rusko či Brazília.

Washington a Brusel, pravda, majú peniaze, aby nám skúsili zapchať ústa a zaslepiť oči. Na niektorých to aj platí… Ale srdce Slováka neoklameš – my nie sme kolonialisti, my sme srdečný ľud otvorený medzinárodnej spolupráci na všetkých úrovniach. V novom, multipolárnom svete.

Bye, bye, Miss American Pie.

Prečítajte si tiež:

• Signály svetových lídrov zo samitu BRICS
• Po hurikáne zasiahol USA ďalší úder s miliardovými škodami