Nový Sad 24. marca 2017 (HSP/Foto:Juraj Bartoš)
Včera sme uverejnili prvú časť rozhovoru s Ondrejom Miháľom, narodeným v Silbaši a žijúcim v kanadskom Toronte. Dnes prinášame našim čitateľom pokračovanie tohto veľmi zaujímavého rozhovoru.
Na čo si prišelci v Kanade najťažšie zvykali, čo im chýbalo?
„Pravdaže, všetkým chýbal spoločenský život, na ktorý si zvykli doma, lebo čas v Kanade mal väčšiu hodnotu a Kanaďania sa vždy na všetko pozerali cez peniaze.“
Po ukončení strednej školy získali ste aj vysokoškolské vzdelanie. Kde ste pracovali?
„Na Polytechnickej univerzite v Toronte, keďže škola vtedy bola ešte temer zdarma, zapísal som sa hneď na tri odbory: počítačovú technológiu, marketing a manažment. Po piatich rokoch som získal naraz tri diplomy a jeden Degree (vyšší stupeň vzdelania; pozn. J. B.). Štúdiá som ukončil v ,správnej chvíli. V období depresie a desaťpercentnej nezamestnanosti bolo ťažko nájsť robotu, keďže firmy prepúšťali ľudí. Našťastie, v roku 1979 na trh začali prerážať počítače. Do obdobia mikropočítačov som sa pustil, keď to bolo ešte v plienkach. Ako zamestnanec najväčšej firmy v Kanade Georg Westerman dobre som aj zarábal.
Roku 1993 som odišiel na Slovensko a zamestnal som sa v Matici slovenskej. V tom čase tlačiareň Neografia a jej 2 000 zamestnancov prezident Vladimír Mečiar dal Matici. Bolo treba prepúšťať, lebo peniaze vtedy už neboli. Nikto to nechcel riešiť, tak mi predseda MS Jozef Markuš dal za úlohu posúdiť kvalitu zamestnancov. Roku 1995 ma Markuš poprosil, aby som zoskupil Slovákov pre budúce organizácie v Toronte, New Yorku a Argentíne. Tak sme v Toronte založili Kanadské slovenské informačné centrum, ale jeho mandát bol celkom iný než má terajší Kanadský slovenský inštitút, kde ma zvolili za predsedu. Štát vyčlenil 2 milióny korún pre každú z troch novozaložených organizácií. Z toho prišlo prvý rok 200-tisíc korún, druhý rok 500-tisíc, tretí rok 250-tisíc a štvrtý rok – nič; peniaze išli na Maticu, ale tam aj zostali.“
Majú kanadskí Slováci kultúrno-umelecké spolky?
„Mali, ale nemajú. V tridsiatych rokoch 20. storočia, keď americké spolky prestali podporovať Slovákov v Kanade, títo si začali zakladať vlastné spolky a delili sa podľa náboženstva a podľa politickej orientácie. Spolky mali za úlohu učiť slovenčinu, priprávať divadelné predstavenia, spájať Slovákov a mali zároveň fungovať ako poisťovne. Nemali však mandát štátnej inštitúcie. Po 2. svetovej vojne sa vzťahy vyostrili a do spolkov sa začala vmešovať politika. Zostalo iba niekoľko kultúrnych buniek, ktorých činnosť sa zredukovala na organizáciu piknikov.“
Ako sú v súčasnosti organizovaní vojvodinskí Slováci?
„Organizovaní sú slabo, iba v záujmových spolkoch, alebo v bunkách niekdajších organizácií, ktoré zanikli: Kanadská slovenská liga má sedem buniek: v Toronte, Hamiltone, Vancouveri, Montreale a ešte dvoch mestách. Stretávajú sa dvakrát v roku, urobia si večeru, zaspievajú Hej, Slováci, a tým to končí. Spolky sa nikdy nebudovali, iba prežívali. Dnes je zjavné, že sa veľa Slovákov v Kanade nehlási k Slovákom. Deti priam nenávidia svojich rodičov, lebo venovali veľa času Slovensku, slovenskej myšlienke a nevenovali sa im, vlastným deťom. Deti sa pozerajú na to tak, že Slovensko dnes na nich kašle. Namiesto toho, aby si ich vážilo, znížilo rozpočet…“
Koľko je úhrnne Slovákov v Kanade a koľko je ich z Vojvodiny?
„Podľa posledného súpisu oficiálne sa 69-tisíc občanov hlási, že vie po slovensky, je 80-tisíc Čechoslovákov, 90-tisíc Čechov a asi 200-tisíc ľudí sa už nevyjadrujú ako Slováci, hoci majú slovenské korene. Mienim, že v súčasnosti je 5- až 10-tisíc potomkov Slovákov odtiaľto; je to už tretia – štvrtá generácia z Vojvodiny, či niekdajšej Juhoslávie. Nemali svoju osobitnú organizáciu, až do roku 1984, keď založili Klub dolnozemských Slovákov Vojvodina so sídlom v Toronte.“
Majú slovenské deti v Kanade možnosť učiť sa slovenský jazyk v školách?
„Slováci evanjelici sa snažili mať slovenskú školu vo Windsore v päťdesiatych rokoch 20. storočia. Fungovala rok − dva. V Toronte pri Masarykovom inštitúte, ktorý vlastnili Česi a Slováci, bola československá škola… Nie je problém stvoriť školu, problém je naučiť sa slovenčinu v cudzej krajine, lebo slovenčina je komplikovaný jazyk…“
Takže to vedie – kam?
„Po prvé: je ťažké v cudzine naučiť sa ho, lebo neexistuje systém, ktorý by umožnil naučiť sa slovenčinu ľahko ako iné jazyky. Po druhé: slovenčina je starý jazyk a starý jazyk sa nikto nechce učiť. To som hovoril aj na Slovensku, lebo oni stále obviňujú nás, že zabúdame hovoriť po slovensky, a ja im hovorím – to je váš problém. Ak chcete, aby sa ľudia jazyk naučili, treba aby bol prístupný.“
Sú aj staršie a ťažšie jazyky než slovenčina a ľudia sa ich učia. V Srbsku obstála temer tri storočia…
„Áno, u vás sa udržuje, ale koľko peňazí to stojí…?“
Aká je vlastne politika kanadského štátu voči národnostným menšinám?
„Chcete slovenskú školu? Tak si ju zaplaťte. Keď si to zaplatíte, tak to máte!“
Slovom, Kanada nemá dotácie pre menšiny?
„Nemá. Kanada nemá menšiny. Má len národnosti, ktoré si môžu robiť, čo len chcú, keď si zaplatia. Židia majú krásne školy, prekvitajú, ale okrem židovských iné školy nie sú, nerátajúc francúzske, keďže je francúzština jeden z dvoch štátnych jazykov.“
Sú Židia na tom lepšie hmotne, alebo ide o lepší vzťah k vlastnému jazyku?
„Majú ten vzťah a asi majú aj peniaze a sú pripravení stroviť ich na školenie. Ale majú aj styk s Izraelom, pokým Slovensko sa pozerá na to zahraničie ako na dojnú kravu. Ibaže tá krava mlieko dávno stratila. Viete, koľko napríklad Nemecko dáva na zahraničných Nemcov? Bilión dolárov! Slovensko očakáva, že to sa urobí z neba.“
Juraj Bartoš
Dokončenie rozhovoru zajtra
NAJČÍTANEJŠIE
NAJNOVŠIE
TOP ZA 7 DNÍ Z BLOGU
14.8°C
Sobota 
Pondelok 
Utorok 
Sobota 
Pondelok 
15.5°C
10.9°C
FOTO DŇA
