Spolitizovaná slovenská polícia porovnáva zmluvu s USA s vpádom armád Varšavskej zmluvy v roku 1968

Bratislava 9. februára 2023 (HSP/Foto: Facebook PZ)

Politizácia slovenskej polície je už neoddiskutovateľná. Porovnávajú okupáciu 68 s bezpečnostnou zmluvou s USA. K tomu treba napísať, že na podobné porovnanie treba značnú dávku tunelového videnia

V prvom rade treba napísať že okupácia 68 je ľudový názov, polícia by názov okupácia používať nemala. Pri okupácii totiž okupačná armáda preberá na okupovanom území aj výkon štátnej moci, čo sa v roku 1968 nestalo. Štátna moc ostala v rukách domácich zradcov a vpád vojsk Varšavskej zmluvy umožnil predstaviteľom totalitného systému upevniť si svoju moc. Totalitný štát sa stal ešte totalitnejším.

O to, že k okupácii nedošlo, sa zaslúžili politickí predstavitelia štátu, ktorí obyvateľstvo vyzvali, aby bol odpor nenásilný, a aby naša armáda ostala v kasárňach. Inak by obetí bolo oveľa viac a Sovieti by pravdepodobne prevzali štátnu moc nielen skryto, politicky, ale aj fakticky. Tiež treba pripomenúť, že to nebola len sovietska armáda, ktorá k nám prišla zachraňovať socializmus pred údajnou kontrarevolúciou. A svoje obete si táto záchrana vyžiadala aj medzi radovými vojakmi armád “spriatelených” štátov. Slováci otáčali smerové tabule na rázcestiach a tie nie raz zaviedli vojenské kolóny do dediniek na konci sveta, kde cesta končila a aj miestny autobus mal problém sa otočiť. Premotivovaní dôstojníci v podobných prípadoch často na mieste zastrelili nešťastných vojakov, ktorí boli v ich očiach vinní za takúto neželanú turistiku.

V osemdesiatych rokoch napríklad, hoci mali Sovieti leteckú základňu na Sliači, Bystričanom ich prítomnosť pripomínal len hluk stíhačiek nad mestom. “Rusi” mali na Sliači vlastné sídlisko, školy, obchody. Chodili tam nakupovať Zvolenčania i Bystričania, vojakov ČA však v oboch mestách takmer nebolo vidieť. Najhorším viditeľným dôsledkom ich prítomnosti je ekologické znečistenie pôdy pod letiskom, odstraňovanie ropných látok bude trvať desaťročia. Trestné činy alebo nehody sa prakticky verejnosti netýkali, lebo režim bol prísny a bežne sa vojak na verejnosť ani nedostal.

Áno, tie prvé dni boli hrozné. Bolo dokonca viac mŕtvych než pri obsadzovaní Česka nemeckým Wehrmachtom počas Druhej svetovej vojny. A to bola skutočná okupácia. Na území Česka mala svoje “kancelárie” napríklad nemecká polícia Gestapo. Už len tieto fakty by mali upozorniť na to, že porovnávať vstup cudzích vojsk na územie štátu v rôznych historických a politických konšteláciách môže byť zavádzajúce.

Slovenská polícia to však robí, o čom svedčí status zverejnený na sociálnej sieti včera s názvom “Skutočne je obranná dohoda s USA horšia ako vražedná sovietska okupácia?” Text začína ironicky a snaží sa zľahčovať námietky odporcov zmluvy: “Zákerní Yankees z Ameriky budú znásilnovať naše ženy, namiesto bryndzových halušiek sa budú podávať hamburgery, vojenské letiská im odovzdáme do rúk, na každom rohu budú sorosovské základne, jadrových hlavíc tu bude viac ako obilia…”

V ďalšom texte sa spomínajú obete vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa: “Nezabudnite nikdy na 38 obetí, ktoré brutálne zavraždili vojská Varšavskej zmluvy pod taktovkou ZSSR – a to len na území dnešnej Slovenskej republiky počas prvého dňa okupácie. Akékoľvek porovnávanie vražednej okupácie a nedávnej dohody s USA je výsmechom pamiatke tých, ktorí položili životy počas skutočnej okupácie našej krajiny cudzou štátnou mocnosťou.”

Tieto obete nikdy nesmieme spochybňovať. Ale netreba ani zabúdať na to, že radoví vojaci mnoho krát ani nevedeli, kde sú, a pod vplyvom ideologickej masáže mali predstavu, že vstupujú do priestoru, ktorý je plný ich nepriateľov. Veľkú časť obetí možno pripísať práve ich strachu a nervozite.

A netreba sa tváriť, že pobyt amerických vojsk v spriatelených krajinách obete neprináša. A často nie sú dôsledkom nervozity a strachu, ale opilstva a frajeriny. Jeden príklad za všetky. Pilot z americkej základne v Taliansku sa roky bavil tým, že podlietaval laná lanovky v talianskom výletnom stredisku Cavalese. Až kým v roku 1998 smerovkou svojho stroja lano nepreťal. Kabína spadla, nehoda si vyžiadala dvadsať obetí. Lietadlo malo viacčlennú posádku, nikto z nich za nehodu neniesol zodpovednosť. Ak nepovažujeme za trest odchod z armády. Súdený bol len pilot lietadla, nie však za spôsobenie tragédie, ale za zbabelé zničenie pásky so záznamom o lete. Z polročného trestu si odsedel štyri a pol mesiaca. Odškodné pozostalým obetí vyplatila Talianska vláda, za každého mŕtveho 1,9 milióna dolárov. Vláda USA neskôr Taliansku uhradila tri štvrtiny tejto sumy.

Američania sa za každých okolností všemožne snažia, aby občanov USA nesúdil iný než americký súd. Preto napríklad ich vojaci nespadajú pod právomoc Haagu. Zdôvodňujú to tým, že keby sa podriadili tomuto medzinárodnému súdu, čelili by ohromnému množstvu žalôb za vojnové zločiny. Podivný argument. Aj v prípade našej zmluvy s USA sa Slovensko vzdalo zvrchovaných právomocí slovenskej justície na slovenskom území. Za týchto okolností by tu rozumný človek amerických vojakov nechcel ani ako turistov. Stále nikto nevysvetlil, prečo bola potrebná extra zmluva, keď sme členmi NATO.

V priloženom videu je zachytená návšteva talianskych vyšetrovateľov v Cavalese po nehode. Je vekovo obmedzené a dá sa prehrať len na stránke YouTube. Je to jedna z mála digitálnych stôp nehody, hoci ešte pred pár rokmi ich človek vedel nájsť na internete kopu.