Môj profil 
Predplatné
Prednedávnom sme diskutovali o tom, že väčšina straníckych kandidátov na prezidenta vstupuje do boja o miesto v paláci preto, aby zviditeľnila značky svojich politických subjektov a tiež sme vyslovili prognózu, že hlavou štátu sa stane taký uchádzač, ktorého bude podporovať najsilnejšia občianska koalícia, na čo mali spočiatku potenciál predovšetkým Róbert Mistrík a Štefan Harabin. Po niekoľkých týždňoch je potrebné zamyslieť sa, nakoľko boli naše úvahy presné.
Sila a slabosť Smeru
Slabinou všetkých prognóz ohľadom voľby hlavy štátu je neznáma, kto bude kandidátom Smeru. Z jeho prostredia naďalej prenikajú informácie, že úsilie vedenia strany prehovoriť Miroslava Lajčáka, aby prijal kandidatúru, je ešte stále živým procesom. Pravdu povediac minister zahraničných vecí je to najlepšie, čo môže Smer ponúknuť a ťažko si predstaviť, že by do súboja o najvyššiu ústavnú funkciu vedel nájsť vhodnejšieho kandidáta. Avšak aj táto možnosť má svoje limity. Pre kariérneho diplomata v najlepších rokoch môže byť účasť v priamom vnútropolitickom zápase krajne neatraktívna. A tiež nemožno ignorovať, že i keď je kredit Miroslava Lajčáka stále vysoký, nádej na úspech je obmedzená tak jeho suchopárnou rétorikou, ako aj klesajúcou popularitou samotného Smeru. Minister zahraničných vecí je dosť bystrý na to, aby videl, že až príliš veľa premenných stojí v ceste nielen výhre, ale aj účasti v druhom kole prezidentských volieb. Nič v tejto chvíli neilustruje lepšie paradoxnú slabosť Smeru, stále najsilnejšej strany na slovenskej politickej scéne.
Neznámy Mistrík
Za týchto okolností ešte stále platí, že v konzervatívno-liberálnom tábore má zatiaľ najväčšie nádeje na úspech pán Mistrík. V jeho kampani je očividne investovaných najviac peňazí, čo mu zabezpečuje dominanciu v oblasti marketingového vizuálneho smogu. Taktiež je čoraz zreteľnejšie, že Róbert Mistrík by si mohol získať priamu podporu dosluhujúceho prezidenta Andreja Kisku, čo je v očiach protivládne naladených voličov nespochybniteľná výhoda. Jeho problém však spočíva v tom, že na rozdiel od súčasného prezidenta, ale aj Zuzany Čaputovej, uchádzajúcej sa o hlasy rovnakého voliča, je ešte stále veľmi neznámy. Ďalšou slabou stránkou Róberta Mistríka je okolnosť, že v zbieraní podpisov na podporu jeho kandidatúry sa až príliš aktívne angažuje SaS, a to do určitej miery spochybňuje jeho imidž nestraníckeho kandidáta.
Harabinova prekážka
Rovnako možno konštatovať, že za súčasného rozloženia síl je najsilnejším kandidátom v národnom tábore Štefan Harabin, ale aj on čelí niekoľkým nepriaznivým okolnostiam. Vládna SNS stále neoznámila, koho nominuje do prezidentských volieb. Je síce málo pravdepodobné, že by Andrej Danko alebo ním vybraný kandidát mohol atakovať pozície predurčujúce na účasť v druhom kole, ale časť hlasov kultivovaných národniarov by bez najmenších pochybností získal. Ako ešte väčšia prekážka v ceste pána Harabina do druhého kola sa javí Marian Kotleba, ktorý sa chce v rámci zviditeľňovania svojej strany tiež zúčastniť prezidentských volieb. Predseda ĽS-NS však touto hrou aj nemálo riskuje, pretože ani zďaleka nemá garantované, že jeho volebné výsledky budú kopírovať aktuálne preferencie strany. Naopak, pri účasti Štefana Harabina je skôr pravdepodobnejšie, že mnohí umiernení voliči ĽS-NS sa skôr priklonia k bývalému predsedovi Najvyššieho súdu SR a pán Kotleba tak nielenže utrpí rok pred parlamentnými voľbami osobné fiasko, ale aj znemožní inému národnému kandidátovi dostať sa do druhého kola. Niečo také nepochybne s chuťou a bez zaváhania využijú subjekty uchádzajúce sa o dôveru podobného voliča, a pritom používajú menej kontroverzné a nie primitívne formy komunikácie ako ĽS-NS. Napríklad Národná koalícia, ktorá čoraz ofenzívnejšie pytliači tak v revíri SNS, ako aj Kotlebovej partaje.
Peter Tóth
Článok vyšiel na ďateľ.sk
.JPG)
