„Proti pokusom kontrolovať vyjadrenie názorov, ktoré sami nenávidíme“ – vie si niekto predstaviť podobný postoj k uplatňovaniu slobody slova v Európe? Pritom takto vyjadrená sloboda slova je samotnými Američanmi chápaná ako jeden zo základných kameňov ich demokracie a slobody. V Európe skôr nájdeme ústavou zaručenú slobodu slova a úplný zákaz cenzúry. Európa však týmto slobodám akoby nerozumela. Úplne bežnou vecou sa stalo, že štáty delegujú výkon cenzúry na veľké korporácie, ktoré sú vlastníkmi sociálnych sietí, alebo v poslednej dobe čoraz častejšie nové slová ako regulácia, moderovanie diskusie, boj proti dezinformáciám a hoaxom, za ktorými sa takmer vždy schováva sprostá a bezohľadná cenzúra a cielené obmedzovanie slobody slova.

Je plne v záujme Európanov, aby si osvojili americké chápanie slobody slova už len pre prvú časť výroku sudcu Holmsa: „… želané dobro sa dá lepšie dosiahnuť na voľnom trhu myšlienok – najlepším testom pravdy je sila myšlienky, ktorá sa presadí na tomto trhu…“ Tomu sa po našom hovorí dialóg. A ten je motorom pokroku, čo v súčasnosti, žiaľ, nemá nič spoločné s dnešnými progresívcami. Tam, kde zanikne dialóg, v lepšom prípade sa zastaví pokrok, v horšom prídu časy inkvizície. Európania by sa nemali dať zmiasť tvrdením, že regulácia, moderovanie dialógu či akýmkoľvek iným slovom nazvaná cenzúra vraj je zavádzaná pre ich dobro. Nie je to pravda. Vždy je to pre pohodlnejší spôsob výkonu moci, vždy je to zo strachu, že kdesi v spleti rôznorodých myšlienok zaznie pravda a ľudia ju rozpoznajú.

Pekne to vidno na vývoji dialógu na Slovensku po Nežnej revolúcii. Dialóg bol hlavnou požiadavkou ľudí na námestiach v 89. roku. A začiatkom 90. rokov bol nebývalo pestrý a búrlivý. Dnes sme naspäť v časoch normalizácie, ba horšie, lebo vtedy boli pravidlá aj postihy za ich porušenie jasne určené, všetci vedeli, čo si môžu dovoliť hovoriť na verejnosti, nikto sa však nebál hovoriť otvorene v kruhu rodiny, známych, susedov či kolegov. Tento stav sa ustálil a ŠtB ho tolerovala, nebola tak agresívna ako v rokoch sedemdesiatych.

Dnes nevieme, či nebudeme musieť zajtra volať Nemcov Deutche, lebo si to tak budú želať. Len preto, že nejaký nevzdelaný primitív si nevedel otvoriť slovník slovenského jazyka a tam si zistiť rozdiel medzi slovami cigáň a Cigán. Jemu to znelo foneticky identicky a odvtedy používame Róm.

A ak sa niekto odváži byť kritický k oficiálnej doktríne vlády, riskuje existenciu. Zatiaľ len tú profesnú či ekonomickú. Ale tak to začínalo aj vtedy v Nemecku. A ako to skončilo? Alebo skôr neskončilo?

Pritom žiadať od vlády zmenu politickej orientácie je legitímne. Vláda by mala byť vonkajším prejavom želania ľudu. Ale k tomu nesmie dôjsť! Preto sa radšej zavedie cenzúra. Mimochodom v naivnom presvedčení, že sa zachráni na dlhší čas aj niečo iné, než len forma. My, čo si pamätáme samizdaty, o tom vieme svoje.

Tak ako prskal Naď proti Infovojne, to si nedovolili komunisti k Charte 77, a tí sa svoj režim ani nesnažili nazývať demokraciou, pre istotu vždy uvádzali „ľudová demokracia“ aby odlíšili od obyčajnej demokracie. Mimochodom, všimli ste si, ako sa u nás z demokracie stala nenápadne „liberálna demokracia“, aby sa odlíšila od… čoho?

A ak už začne prskať na cenzúru aj Blaha, ktorý sa nehanbí fotiť s komunistickými symbolmi, otvorene obdivovať Che Guevaru, prinášať alternatívny pohľad na Lenina, proste pchať do nás komunistické ideály, viac či menej otvorene, nezačína to cvakať kdesi vzadu v lebke aj vám?

Ja sám som prečítal zo Zem&Vek asi dva články, viac som nezvládol. Z InfoVojny som schopný skonzumovať asi polovicu, a hoci poznám človeka, ktorý založil Slobodný vysielač, dokonca na budovu vysielača vidím z okna, nepočúvam ho. Osobne som mu však sľúbil podporu, v mene rešpektu k slobode slova. A aj keby som v spomenutých médiách nenašiel jediné slovo, ktoré by ma zaujalo, aj keby ma vyslovene celý ich obsah rozčuľoval a iritoval, nikdy by som na nich nezaútočil inak ako slovom.

Nie tak naša vláda a vedenie EÚ. Tie skôr vymyslia nové slovo napríklad kyberbezpečnosť, len aby cenzúru nemuseli nazvať cenzúrou. Chystajú nové zatváranie webov, tentokrát až do času tesne pred voľbami. Formálne bude všetko podľa zákona, avšak bez spravodlivosti. Dosiaľ totiž neoznámili minulý rok vypnutým webom, aký bol na to dôvod. A ja šípim, že ani neoznámia. Skôr sa uchýlia k tomu, čo neustále aj tak robia – upravia zákony na mieru svojim aktuálnym politickým potrebám.

O úrovni týchto politikov, nie odbornej, ale morálnej je zbytočné hovoriť. Niekto, kto kvôli svojim prízemným mocenským ambíciám, ktoré nedokáže naplniť v riadnom demokratickom procese, je ochotný obmedziť slobodu slova a tak potlačiť názorových a politických oponentov, tým vypovedá len o svojom mizernom charaktere. Proti takýmto ľuďom by sa malo zasiahnuť ako proti najhorším zločincom, lebo oni ohrozujú celý demokratický systém a každého človeka oberajú o jeho najzákladnejšie právo – právo byť slobodný.