Predseda výboru NR SR pre európske záležitosti Ľuboš Blaha (Smer-SD) zvolal zasadnutie výboru, aby poslanci dostali informáciu o aktuálnej situácii vo Venezuele. Informáciu predniesol minister zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Miroslav Lajčák.

„Situácia je kritická a ďalej sa zhoršuje. Krajina je vystavená ťažkej kríze vo všetkých oblastiach, pretrváva nedostatok všetkých druhov základného tovaru a liekov, kolabuje infraštruktúra služieb, hyperinflácia dosahuje milión percent ročne, predikcia MMF smeruje k desiatim miliónom percent. Spoločnosť je polarizovaná. Podľa oficiálnych štatistík OSN z novembra 2018 už krajinu opustilo vyše triapol milióna obyvateľov a je predpoklad, že toto číslo bude ďalej rásť,“ vymenoval Lajčák na úvod svojho vystúpenia známe dlhodobé fakty o kríze vo Venezuele.

„Dňa 20. mája 2018 sa vo Venezuele uskutočnili prezidentské voľby, v ktorých bol opätovne zvolený Nicolás Maduro. Výsledky týchto volieb nepovažuje medzinárodné demokratické spoločenstvo za demokratické, vrátane všetkých členských krajín EÚ, a teda aj Slovensko, keďže sa uskutočnili bez politickej zhody na volebnom kalendári, bez naplnenia minimálnych medzinárodných štandardov pre kredibilný proces, nerešpektujúc politický pluralizmus, demokraciu, transparentnosť a právny štát. Prekážky účasti opozičných politických strán a ich lídrov, nevyvážené zloženie národnej volebnej komisie, množstvo nahlásených porušení procesu počas volebného dňa, vrátane kupovania hlasov, zabránili uskutočneniu spravodlivých a rovných volieb,“ citoval Lajčák argumenty vysokej predstaviteľky EÚ pre zahraničnú politiku F. Mogheriniovej, ktorými EÚ odôvodňuje svoje neuznanie venezuelských volieb.

Lajčák následne opísal, ako Maduro zložil prezidentský sľub nie pred národným zhromaždením, ale pred ústavným súdom, čo Národné zhromaždenie považuje za dôvod, prečo ho neuznáva za prezidenta. Predseda Národného zhromaždenia Juan Guaidó sa následne vyhlásil za dočasného prezidenta, ktorý má doviesť krajinu k slobodným a demokratickým voľbám. „Prezident Maduro označil tento krok za pokus o štátny prevrat a obvinil medzinárodné spoločenstvo zo zasahovania do vnútorných záležitostí krajiny,“ uviedol Lajčák.

V ďalšej časti Lajčák vymenoval krajiny, ktorá uznali Guaidóa za prezidenta, i tie, ktoré stále uznávajú za prezidenta Madura. Informoval tiež o vyhláseniach, ktoré EÚ v mene svojich členských krajín v tejto záležitosti už urobila, ako aj postoje jednotlivých európskych krajín, z ktorých 21 uznalo Guaidóa za prezidenta a v siedmich prebiehajú o tom diskusie. Zopakoval postoj EÚ, podľa ktorej je jediným riešením demokratické a mierové riešenie tohto konfliktu. Odvolal sa aj na spoločné vyhlásenie troch najvyšších ústavných činiteľov SR z októbra 2018, podľa ktorého „Slovensko uprednostňuje spoločný postup všetkých členských krajín EÚ, ktorý chceme presadzovať predovšetkým s našimi susedmi vo Visegrádskej štvorke“.

V rozprave následne vystúpil predseda výboru Ľuboš Blaha. „Je to téma, ktorá momentálne hýbe svetom a oči slovenskej verejnosti sa asi prvýkrát upierajú na problém Venezuely v takomto rozsahu, pretože tu hrozí vojna. Vojna, ktorú ako jednu z možností ponúkajú Spojené štáty americké a obávam sa – je to môj osobný názor, ale aj názor mnohých ľudí na Slovensku – že nám tu hrozí druhý Irak,“ uviedol Blaha na úvod.

„Chcel by som sa vyjadriť bližšie k Latinskej Amerike a Venezuele a možno budem hovoriť trochu dlhšie: Latinskú Ameriku študujem celý svoj odborný život,“ pokračoval Blaha. „Situácia je veľmi zlá a ja som nikdy neobhajoval ani režim Nicolása Madura, ani spôsob, akým rozhoduje v ekonomike. Vždy som sa osobne veľmi silne zasadzoval za Huga Cháveza, ale Hugo Chávez nie je Nicolás Maduro. Chávez v čase svojej vlády veľmi silne podporoval sociálne najslabšie skupiny, zabezpečil vyše miliónu tých najchudobnejších školstvo, gramotnosť, zdravotníctvo, podporoval výstavbu bytov a pod. Toto nevie spochybniť absolútne nikto.

Práve preto veľká časť tých najchudobnejších Venezuelčanov – veľa ľudí tam žije v slumoch – podporovala Cháveza a bohatší boli nešťastní z toho, že Chávez prerozdeľoval príjmy, zvyšoval im dane alebo sa snažil využívať ropné bohatstvo na podporu chudobných. Situácia sa zmenila po smrti Cháveza, keď nastúpil Nicolás Maduro, ktorý nemá ani jeho charizmu, ani jeho schopnosti. Lenže nie je to len subjektívny problém, ale má to aj objektívnu príčinu.

V roku 2013 došlo k obrovskému pádu cien ropy. Tí, ktorí poznajú dejiny Venezuely vedia, že zhruba od roku 1912, keď našli vo Venezuele ropu, a nasledujúcich sto rokov je táto krajina plne závislá na rope. V ekonomike sa o tom hovorí ako o takzvanej holandskej chorobe: krajiny, ktoré majú takéto veľké zásoby ropy, si málokedy dokážu vypestovať priemyselný sektor v iných odvetviach. Je šťastie mať ropu, ale je to svojím spôsobom aj kliatba, s výnimkou Nórska sa to nepodarilo žiadnej krajine na svete. A žiaľ, ani Venezuele, ktorá od toho roku 1912 je ťažko riadenou, skorumpovanou krajinou a toto je problém, ktorý ostáva aj počas vlády Chávistov.

A ten pád ceny ropy v roku 2013, ktorý zasiahol veľmi škaredo aj Rusko, Irán a ďalšie krajiny, dostal Venezuelu prakticky na kolená. To odvtedy počúvame tie správy o obrovskej inflácii a obrovských problémoch. Treba si navyše uvedomiť, že tá politika a nestabilita ničomu nepomáha. V uliciach sú prakticky každodenné štrajky, protesty, často krvavé. A netreba si predstavovať, že tí demonštrujúci sú nejaké mierumilovné holubičky – zabíjajú policajtov, robia veľmi zlé veci a sú financovaní Spojenými štátmi americkými. Veľmi otvorene: to nie je nič, čo by bolo tajné, Američania to financujú a veľmi otvorene sa dokonca už od roku 1998, keď sa Chávez čistými demokratickými voľbami dostal k moci, hlásia k tomu, že chcú zvrhnúť režim Chávistov.

V roku 2002 sa dokonca pokúsili o štátny prevrat. Toto takisto nikto netají. Došlo k štátnemu prevratu podľa klasického majdanovského scenára, ktorý sme neskôr videli aj na Ukrajine. Mimovládky financované zo Spojených štátov amerických pošlú do ulíc veľké množstvo ľudí, potom nejakí ostreľovači niekoho zastrelia (dodnes existujú dôkazy, že to boli ostreľovači, ktorých financovali isté veľmoci) a to samozrejme bude dôvod pre to, aby generáli prišli a povedali: no vidíte, strieľate ľudí, my prevezmeme moc. Týchto generálov však ľudia zo slumov vyhnali z prezidentského paláca a vrátili Cháveza späť k moci. Medzitým Chávez vyhral niekoľko volieb, demokraticky, čisto, bez akýchkoľvek problémov.

Ale teraz nastáva problém po jeho smrti. Spojené štáty vycítili príležitosť prevziať moc, pretože Maduro nemá také schopnosti ako Chávez a od roku 2013 prakticky na dennom poriadku sú vo Venezuele protesty, majdany, štrajky, blokády a podobne. Keď si predstavíte, čo sa dialo na Ukrajine počas Majdanu, to majú vo Venezuele už asi piaty rok. Samozrejme, že to poškodilo ekonomiku a nepomohli – a toto by som chcel zdôrazniť – ani sankcie zo strany USA.

Len pre vašu predstavu: Venezuela je plne závislá na rope. A plne závislá na vývoze ropy do USA. A keď prezident Trump povie, že bude blokovať vývoz ropy z Venezuely do USA, znamená to likvidáciu ekonomiky Venezuely. A keď teraz počúvame o miliónpercentnej inflácii, tak je to preto, že Trump rozhodol, že bude blokovať Venezuelu. Iný dôvod neexistuje. Áno, boli tam veľké chyby, aj z hľadiska korupcie, aj z hľadiska ekonomického mismanažmentu, ale základnú a hlavnú vinu nesie Donald Trump. Veď si len predstavte ako by to vyzeralo, keby Slovensko teraz odstrihli od akéhokoľvek exportu: EÚ, Rusko, všetky krajiny naokolo, a náš najbližší partner by bola Čína. Predstavte si, ako by nás to zasiahlo. Toto urobili USA Venezuele. To len aby sme videli, kto tu je na vine, a aby sme to nehádzali celé len na Madura.

Situácia je hrozná, a preto som rozhodne za to, aby sme humanitárne pomáhali Venezuele, aby sme sa snažili hľadať zmier vo venezuelskej spoločnosti, ale určite nie tým, že budeme podporovať opozičného lídra, ktorý nebol vo Venezuele nikým volený – to potom bližšie vysvetlím – a ani tým, že budeme podporovať americkú inváziu, ktorá sa chystá z Kolumbie. Ona príde buď v podobe reálnej invázie koalície alebo v podobe proxy vojny medzi Kolumbiou a Venezuelou. Jedna aj druhá možnosť je katastrofálna a verím, že na tomto Slovensko v žiadnom prípade nebude asistovať.

Že situácia je zlá, to všetci vieme. Otázka teraz znie: dáva nám to legitímne právo zasahovať do vnútorných záležitostí Venezuely a porušiť tak Chartu OSN a základný princíp medzinárodného práva, ktorým je národná suverenita? Toto je kľúčová otázka.

Keby sme sa rozprávali o tom, že v každej nedemokratickej krajine máme právo zasiahnuť našimi (resp. americkými) bombardérmi, alebo sa nejakým spôsobom snažiť o zmenu režimu, tak prečo práve Venezuela? Prečo nejdeme do Saudskej Arábie? Prečo nejdeme do afrických štátov ako je Egypt? Prečo nejdeme na Arabský polostrov, kde sú Spojené arabské emiráty, Katar, Bahrajn a podobne? To všetko sú despocie, ktoré keby mali aspoň venezuelskú demokraciu, tak by ľudia boli nadšení. Vo Venezuele je problém momentálne to, že či mali byť voľby podľa ústavy v takom alebo onakom termíne, vedie sa spor, či podplácali nejakých voličov alebo nie, čo sú spory bežné aj v európskych demokraciách, normálne ústavné a demokratické problémy. Kdežto v takej Saudskej Arábii nie je spor, že či mali byť voľby vtedy alebo vtedy: tam žiadne voľby nie sú, to je islamistická despocia, ktorá…“

Vtedy Blahovi skočil do reči poslanec Ján Budaj (OĽaNO): „Pán predseda, my sme si chceli vypočuť pána ministra, preto sme sem prišli, a vy hovoríte o Saudskej Arábii…“

Blaha: „Pán Budaj, kedysi ste bojovali za demokraciu a slobodu prejavu. Či to len keď sa vám to hodí? Mám právo pokračovať a budem pokračovať, či sa vám to páči alebo nepáči. Saudská Arábia vpadla do Jemenu, v dôsledku čoho zomreli tisíce detí. Je tam trest smrti za čarodejníctvo, kameňujú tam ženy za cudzoložstvo a podobne. Toto je krajina, ktorú nejdeme nijakým spôsobom vychovávať, kde nejdeme meniť režim, kde nejdeme uznávať opozičného lídra, a navyše jej ešte Američania a Briti predávajú zbrane, aby mohli masakrovať deti v Jemene. Porovnajte si to s Venezuelou, kde je ústavný problém, kde idú odvolať Madura, lebo nebola dohoda s opozíciou, kedy majú byť vypísané voľby. To len pre porovnanie.

Je zjavné, že problémom Venezuely nie je to, že tam je nedostatok demokracie, ale že má najväčšie zásoby ropy na celom svete, a že neposlúcha. Saudská Arábia má tiež veľké zásoby ropy, ale poslúcha Spojené štáty. Je nepredstaviteľné, aby Slovenská republika robila lokaja Spojeným štátom americkým v ďalšej ropnej invázii. A tak ako sme povedali v prípade Iraku, že to nepodporíme, som presvedčený, že to isté povieme aj v prípade Venezuely.

Vážení kolegovia, kľúčový argument je medzinárodné právo a národná suverenita. Podľa venezuelskej ústavy, článkov 233 a 234 za žiadnych okolností mimo piatich presne vymedzených prípadov nemôže predseda Národného zhromaždenia Venezuely, ktorým je Juan Guaidó, prevziať moc,“ uviedol Blaha a citoval z uvedeného článku, v akých piatich prípadoch je jedine prípustné, aby prezident prišiel o moc.

„Ani jeden z týchto dôvodov neplatí,“ pokračoval Blaha. „Človek nemusí byť ústavný právnik, aby si prečítal tento článok a videl, že tu ide o obyčajný štátny prevrat. Keby Maduro teraz aj odstúpil z funkcie, tak podľa ústavy Venezuelskej republiky je v článku 234 jasne napísané, že jeho pozíciu má získať viceprezident.  Predseda Národného zhromaždenia za žiadnych okolností nemá právo si uzurpovať moc.

A teraz vám poviem kto je Juan Guaidó, pretože to je tiež veľmi zaujímavé. Juan Guaidó si berie legitimitu z parlamentných volieb z roku 2015. Vtedy získal zhruba šesť percent voličov, a ani to nie on, ale jeho stranícky šéf Lopéz a jeho strana Vôľa ľudu. Táto strana získala len šesť percent, ale bola súčasťou veľkej opozičnej koalície, kde bola asi piatou najväčšou stranou. Nedávno sa Guaidó stal predsedom Národného zhromaždenia, pretože skutočný líder opozície rezignoval. Maduro vlani získal pri 40-percentnej účasti vo voľbách 67 percent hlasov. Teda nech si o Madurovi myslíme čokoľvek, má ďaleko väčšiu legitimitu než Guaidó. Ten má jednu legitimitu, a to je fakt, že študoval v USA a telefonuje si s Donaldom Trumpom a ďalšími predstaviteľmi USA. Vo Venezuele ho ľudia nepoznajú, tam je niekto asi ako Miroslav Beblavý na Slovensku: asi približne šesťpercentná podpora, okrem kaviarní ho málokto pozná, ľudia ho v zásade nemajú radi, ale vybrali si ho západné mocnosti, aby bol prezidentom.

A teraz si predstavte, že by sa na Slovensku stalo to isté – že by si nejaká veľmoc povedala: nepáči sa nám ako si to tu demokraticky spravujete, tak my si vyberáme tuto pána Beblavého, že bude prezidentom Slovenskej republiky. Toto sa deje vo Venezuele. A my to máme odobriť? Mám s tým naozaj veľký problém a za daných okolností, bez ohľadu na to, že nie som fanúšikom Nicolása Madura, som presvedčený, že by sme mali uznať Madura za prezidenta, a už len preto, že hoci bol pred pol rokom zvolený vo voľbách, ktoré EÚ neuznala, jemu stále ešte plynie mandát z volieb, v ktorých bol zvolený úplne legitímne koncom roku 2013. Tento mandát je šesťročný, teda ešte takmer rok mu bude plynúť aj tento starý mandát. Čiže aj keby sme mu neuznali nový mandát, stále mu platí aj ten starý, pričom podľa venezuelskej ústavy neexistuje žiadny dôvod, aby ho mal stratiť.

Z tohto hľadiska je úplne legálne podporovať jestvujúci, právoplatne zvolený režim a napriek tomu, že Národné zhromaždenie od roku 2015 je ovládané opozíciou, podľa venezuelskej ústavy nemá žiadne právomoci odvolať prezidenta.

Rozumiem tomu, že keďže sme v EÚ, pán minister sa snaží, aby sa slovenské postoje čo najviac blížili k EÚ, to však neznamená, že ich musíme kopírovať. Ja som veľmi rád, že aj v EÚ sú krajiny, ktoré sa postavili proti väčšine: Taliansko a Grécko. Taliansko zaujalo neutrálny postoj: to znamená, že nebudú uznávať Guaidóa, ale zároveň sa nebudú vyjadrovať ani k Madurovi a k ničomu, čo je vnútropolitickou záležitosťou Venezuely, s výnimkou toho, že budeme podporovať demokratický proces a zbližovanie rozdielnych strán. To je úplne legitímne stanovisko a ja ho plne rešpektujem. Potom je tu skupina štátov, ktoré spomínal aj pán minister, kde je Rusko, Čína, Bolívia, Mexiko, atď., ktoré hovoria, že treba uznať Madura, lebo je legálne zvolený. To je takisto legitímny postoj a ja by som bol rád, keby sme aj my, podobne ako Gréci, tento postoj zaujali.

Ale chápem, že je potrebný kompromis, a preto hovorím, aj po diskusiách s kolegami zo Smeru a SNS, že Slovenská republika by mohla zaujať neutrálny postoj. Teda nemala by uznať opozičného lídra Guaidóa za prezidenta a nemala by sa vyjadrovať k tomu, či je alebo nie je Maduro legitímnym lídrom Venezuely. Tento postoj je postojom asi dvadsiatich krajín sveta, vymenujem len niektoré: Taliansko, Nórsko, Švajčiarsko, Uruguaj, Mexiko, Vatikán. Teda nie je to tá skupina štátov, ktorá hovorí aj o podpore Madura. Chcel by som, aby diskusia na Slovensku bola v tejto polohe a hlavne by som chcel – a verím že s tým nebude problém – aby sme sa aj do budúcnosti vyvarovali akejkoľvek podpory vojenskej invázie do Venezuely, ktorá tu naozaj hrozí, keďže všetci vieme, že tu ide o ropu, takisto ako to bolo aj v prípade Iraku.

Koalícia USA, ktorá túto vojnu pravdepodobne chystá, to nie sú žiadni dobráci a sladkí chlapci: to sú najväčší krajne pravicoví lídri, akých svet pozná. Okrem Donalda Trumpa, ktorého ,hejtuje‘ polovica Európy, ale v tomto prípade ho fascinujúco objavila ako spojenca, je to napríklad brazílsky prezident Bolsonaro. Ten je nielen poslancami Európskeho parlamentu považovaný za reálneho fašistu. Potom tu máme Ivána Duqueho z Kolumbie, ďalšieho veľkého spojenca, ktorý je ešte horší ako Bolsonaro, a ktorý má za sebou také veci, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Mussolini. Toto je tá koalícia tých úžasných štátov, do ktorej Donald Trump pridal ešte Honduras a Guatemalu, čo sú krajiny, kde vládnu gangsterské kartely, krajiny, ktoré sú úplne rozvrátené, kde je najväčšia zločinnosť a počet vrážd na obyvateľa na svete,“ uviedol Blaha.

Ďalej Blaha spomenul aj to, akého človeka Donald Trump poveril operatívou v otázke Venezuely: „Ide o človeka, ktorý bol v 70. rokoch organizátorom jednotiek contras v Latinskej Amerike. To boli časy, keď sa tam vraždili ženy, deti, napichovali sa na kôl a sťahovali z kože. Tento človek, Elliott Abrams, má dnes na starosti vyriešenie situácie vo Venezuele…“

Blaha spomenul aj španielske záujmy vo Venezuele: „Španieli nás tu pred dvoma rokmi prosili na kolenách, aby sme rešpektovali princíp národnej suverenity v otázke Katalánska a ja som im rozumel. Áno, slovenská vláda vždy rešpektovala národnú suverenitu. Hovorili sme o tom v Kosove a neuznali sme Kosovo. Hovorili sme o tom v Iraku a stiahli sme vojakov z Iraku. A aj v otázke Krymu sme hovorili, že nemôžeme narúčať princíp národnej suverenity – a prečo teraz, keď ide o Venezuelu, zrazu by sme mali porušiť tento princíp? Varujem pred tým, aby sme neurobili tú istú chybu ako Španieli – ja si neviem predstaviť ako teraz budú vysvetľovať komukoľvek v Európe, že Katalánsko je iba ich vnútorný problém. Veď zjavne nie je, keďže aj Venezuela je problémom celého sveta.

A podobne Ukrajina, ktorá ako jedna z prvých krajín uznala za prezidenta opozičného lídra Guaidóa. Gratulujem. A som zvedavý, čo teraz budú hovoriť, keď prídu voľby na Ukrajine, ktoré Ruská federácia môže označiť za nelegitímne, pretože povie, že tam nemajú pozorovateľov, a že nemohli voliť tri milióny ľudí, ktorí žijú v Rusku. Môžu povedať, že voľby nie sú legitímne, a že víťaza volieb neuznávajú a namiesto toho uznať nejakého svojho kamaráta. A podobne to môže pokračovať v prípade každej krajiny a každej veľmoci sveta: to môžu urobiť Číňania, Francúzi v Afrike…

Toto je veľmi nebezpečný precedens a obávam sa, že Európa robí obrovskú chybu, že v tomto spolupracuje s fašistickými a krajne pravicovými lídrami z amerického kontinentu. A tento precedens by mohol ohroziť v konečnom dôsledku aj Slovensko. Myslím si, že pozícia Slovenskej republiky by mala byť neutrálna. A nehovorím to iba za seba. Ak doteraz som hovoril najmä za seba, tak teraz hovorím za poslanecký klub strany Smer-SD a hovorím to potom, ako som vec konzultoval s predsedom strany a predsedom poslaneckého klubu Robertom Ficom, ktorý má ten istý postoj: pozícia Slovenskej republiky má ostať neutrálna, Slovensko nemá uznať opozičného lídra Guaidóa, Slovensko si má ctiť medzinárodné právo a nemá nijakým spôsobom zasahovať do vnútorných záležitostí Venezuely, s výnimkou prípadov, keď chceme podporiť demokratický dialóg a všetky zmierovacie procesy, ktoré môžu prebiehať v rámci venezuelskej spoločnosti,“ uzavrel Blaha svoje vystúpenie. O tom, ako na prítomných zapôsobilo, najlepšie vypovedajú kyslé tváre Blahových názorových oponentov.

Ivan Lehotský