Konflikt na Ukrajine číta Štefunko cez dátumy, štatistiky a postupnosť udalostí, nie cez emócie. Majdan bol podľa neho klasický prevrat, nie revolúcia. Európski ministri zahraničia Fabius, Sikorski a Steinmeier spolupotvrdili dohodu s Janukovyčom, ktorú ale bojové oddiely demonštrantov zrušili za niekoľko hodín. Minské dohody schválila Rada bezpečnosti OSN vrátane USA a Británie, no nikdy sa neplnili, a Merkelová neskôr verejne priznala, že išlo len o naťahovanie času na vyzbrojenie Ukrajiny. Sedemnásteho februára sa začalo masívne ostreľovanie Donbasu, 21. februára Rusko uznalo nezávislosť republík a potom prišla invázia. Západ ale zvyčajne tento príbeh rozpráva až od posledného kroku.

Zelenskyj podľa Štefunka vojnu skončiť nechce, pretože mandát mu už vypršal, ale peniaze tečú. A hlavnou brzdou akýchkoľvek rokovaní je momentálne Európa. Americká hegemónia vo svete postupne eroduje, no dolár stále zostáva dominantnou menou a Washington to využíva na trestanie celého sveta vlastným vnútorným právom, bez akéhokoľvek medzinárodného mandátu. Pre Slovensko z toho plynú konkrétne závery – žiadne ďalšie kompetencie do Bruselu, aktívna diplomacia a hľadanie spojencov, ktorí zdieľajú záujem obmedziť moc Európskej komisie.

Viac sa dozviete vo videorozhovore s Ing. Deziderom Štefunkom, MBA.

Niekoľko rokov ste pôsobili v OSN. Vieme, že keď táto organizácia vznikla, jej hlavnou úlohou malo byť predchádzanie konfliktom, respektíve ich riešenie, keď už k nejakým dôjde. Za tie dekády bolo ozbrojených stretov viac, ale to, čo sa deje v ostatnom čase, už prekračuje všetky medze. Väčšina svetových štátnikov sa zhoduje v tom, že OSN treba výrazne reformovať a niektorí dokonca tvrdia, že tá organizácia už to má za sebou, a je v podstate bezzubá. Ako to vnímate vy?

OSN vznikla po Druhej svetovej vojne v San Franciscu, v roku 1945. Vtedy sa dohodli pravidlá, prijala sa Charta OSN, a to je vlastne medzinárodné právo.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Na úvod treba povedať, že Charta OSN je písaná diplomatickým jazykom. Nie je to právny dokument v klasickom zmysle, kde sa veci presne definujú. Mnohé formulácie sú nejasné a dávajú priestor na rôzne interpretácie. Napríklad hneď v prvej kapitole máte teritoriálnu integritu štátov a v druhom bode sebaurčovacie právo národov, čo si navzájom protirečí. Doteraz sa to bralo tak, že oba princípy treba zvažovať podľa konkrétnej situácie.

OSN má množstvo chýb, a momentálne je to oveľa horšie, ako to bývalo, lebo medzinárodné právo sa už nedodržiava vôbec. Veľmoci, ktoré majú právo veta, nebudú len tak súhlasiť s nejakou reformou, pokiaľ sa to dotýka ich záujmov. Globálny juh reprezentuje väčšinu ľudstva, ale v Rade bezpečnosti OSN nemá takmer žiadny hlas. Reforma zastúpenia je najdlhšie odkladaná otázka svetovej politiky. Každý ju chce, nikto ju neurobí. Ale zrušiť OSN, to určite nie, to nie je riešenie a bol by to totálny chaos.

OSN ale nie je len táto veľká medzinárodná politika. Je tam aj množstvo dohôd a zmlúv, ktoré boli podpísané a OSN je depozitárom toho všetkého. Čiže ak by nebola, absolútne nič by už neplatilo. Preto hovorím, že treba reformu, ktorá síce bude dlhá, a bude komplikovaná, ale je to jediná cesta, ako ísť dopredu.

Chaos, ktorý spomínate, tu ale v podstate už máme.

Áno, ale to by bol ešte väčší chaos.

Veľa sa toho zmenilo po druhom nástupe prezidenta Trumpa do úradu. Odvtedy sa na medzinárodnej scéne udiali veci, ktoré sme dovtedy nevideli. Čo sa nám to deje pred očami a kam to bude podľa vás smerovať?

Zoberme si Venezuelu. Američania si tam v podstate kúpili viceprezidentku, ktorá teraz funguje ako acting prezident. Zaviedli blokádu, nepúšťajú lode. Keď chce Venezuela niečo exportovať, musí to ísť cez Američanov. Z pohľadu medzinárodného práva je to niečo absolútne neakceptovateľné, ale je to dnešná realita.

Keď sa pozrieme na Irán, z pohľadu medzinárodného práva to bol priamy útok, agresia Izraela a USA. Dá sa síce diskutovať o jadrovom programe Iránu, o raketách, ale bolo to jednoduché porušenie medzinárodného práva. To isté platí pre ruskú intervenciu na Ukrajine – tiež porušenie, neschválené bezpečnostnou radou. Ale rovnako také bolo bombardovanie Juhoslávie, turecká invázia na Cyprus v roku 1974, bombardovanie Líbye alebo druhá vojna v Iraku.

Preto som povedal, že medzinárodné právo vlastne prestáva fungovať. Ešte nie je úplne rozvrátené, ale prestáva fungovať a nič nové na jeho mieste nevzniklo. Napríklad Rusi s Číňanmi teraz, v tej deklarácii, ktorá bola v Pekingu pri návšteve Putina, sa odvolávajú práve na medzinárodné právo a chcú, aby sa dodržiavalo.

Niekde vyzývajú na to, aby sa to dodržiavalo, a niekde privierajú obe oči, možno ich až úplne zatvárajú. Ako vnímate v tomto kontexte úlohu a postoj európskych lídrov, ktorí stále kritizujú Rusko? Podľa nich je Putin v podstate hneď po Hitlerovi druhá najväčšia, krvilačná beštia na svete. Ale čo sa týka napríklad Izraela a konfliktu v Gaze, či v Iráne, tam sa to akosi potichu necháva prejsť.

Ja mám k tomu, čo sa hovorí, jeden praktický príklad. Podľa štatistík OSN – a to nie sú moje čísla, ale údaje OSN – bolo do konca decembra 2025, čo je posledné číslo, ktoré mám k dispozícii, na Ukrajine 14 999 civilných obetí. To znamená 15-tisíc ľudí, za 4 roky. Ukrajina mala na začiatku vojny 45 miliónov obyvateľov, teda asi dvadsaťdva krát viac ako Gaza, s jej dvoma miliónmi.

V Gaze bolo okolo 70-tisíc obetí. Ak odpočítame nejakých 10-tisíc bojovníkov Hamasu, zostáva 60-tisíc civilistov. Pri pomere obyvateľstva by na Ukrajine malo byť civilných obetí konzervatívne 1,2 milióna. A je ich 15-tisíc. Čiže keď sa rozpráva o tom, že na Ukrajine dochádza k vraždeniu a toto si nikto nevšíma, tak tie čísla hovoria samé za seba. Na Ukrajine by podľa toho malo byť čistých civilných obetí milión dvestotisíc.

Celé sa to začalo prevratom na Majdane v roku 2014. Janukovyč bol legálne zvolený prezident. Podpísal dohodu s opozíciou o predčasných voľbách a zmene ústavy. Tú dohodu spolupotvrdili ministri zahraničia Francúzska Fabius, Poľska Sikorski a Steinmeier za Nemecko. Niekoľko hodín po podpise obsadili bojové oddiely demonštrantov – z ktorých neskôr vznikol Azov – vládne budovy.

Porovnajte to s tým, čo sa stalo, keď Biden vyhral voľby v roku 2020. Demonštranti obsadili Kongres, ale žiadnu vládu nezvrhli. Na Majdane sa zvrhla legálne zvolená vláda, bol to klasický prevrat.

Na Ukrajine minimálne polovica obyvateľstva hovorí po rusky, sú to pôvodní obyvatelia. A prvý zákon toho nového parlamentu bol – mimochodom – že zakázali ruštinu ako úradný jazyk na polovici územia Ukrajiny. Druhý návrh – nakoniec neschválený – bol o vypovedaní Čiernomorskej flotily z Krymu. Niet divu, že obyvatelia východu Ukrajiny ten prevrat neuznali. Ukrajina je v názoroch rozdelená, nie je to tak, ako sa to dnes prezentuje.

Potom boli Minské dohody, ktoré sa neplnili. Merkelová aj francúzski predstavitelia sa neskôr priznali, že to bolo naťahovanie času, aby sa Ukrajina vyzbrojila. 17. februára sa začalo masívne ostreľovanie Donbasu. Bola tam približne 150-tisícová armáda a Donbas mal 30 až 40-tisíc obrancov.

21. februára Rusko uznalo nezávislosť donbaských republík, čo osem rokov nechcelo urobiť, pretože Rusi chceli dohodu. To by bolo medzinárodné právo. A za tie Minské dohody hlasovala aj Veľká Británia a Spojené štáty, v bezpečnostnej rade. No tie dohody sa neplnili. Minské dohody vyžadovali ústavnú zmenu – vysoký stupeň autonómie pre Donbas. K tomu nikdy nedošlo. A vtedy vlády tých nepriznaných republík požiadali Rusko, aby evakuovalo ženy, deti a starcov. A tam sa začala aj tá história s „unesenými deťmi“.

Ktorá mimochodom rezonuje dodnes.

Deti boli vyvezené do Ruska pred bombardovaním – etnickí Rusi, vtedy formálne občania Ukrajiny. Vtedajší predseda Medzinárodného trestného súdu Piotr Hofmański vydal obvinenie, opierajúc sa o Ženevskú konvenciu z roku 1949, podľa ktorej je únos detí za vojny zločinom. A na toto to celé napasovali.

Paradoxom je, že výmena detí medzi donbaskými republikami a Ukrajinou prebehla, vyše sto detí, pretože rodičia a deti skončili na rôznych stranách konfliktu. Na posledných rokovaniach v Istanbule predložila ukrajinská strana zoznam 339 detí. Nie 20-tisíc ani 100-tisíc, 339.

Navyše jurisdikciu Medzinárodného trestného súdu neuznávajú ani USA, ani Rusko, ani Čína, ani India, ani Turecko, ani Ukrajina.

Stále častejšie sa hovorí o tom, že koniec konfliktu na Ukrajine by už mohol byť na dohľad. Prezident Putin hovorí, že koniec vojny sa blíži, Američania by to tiež chceli ukončiť. Vidíte ako reálne, že v priebehu niekoľkých mesiacov by sa to mohlo skončiť?

Nemám na to vyhranený názor, pretože je tam strašne veľa propagandy zo všetkých strán. A to je pri vojne úplne normálne.

Rusi by to chceli ukončiť, ale mám trošku pochybnosti, či sa to podarí. Zelenskyj vojnu skončiť nechce, objektívne z nej profituje. Mandát sa mu skončil pred dvoma rokmi, ale kým trvá vojna, zostáva prezidentom. Množstvo ľudí sedí vo väzení a nikto nevie, čo si ľudia naozaj myslia, lebo iný názor sa nedá vyjadriť.

Ešte pred vojnou som sledoval ukrajinský kanál Naši. Vysielal po ukrajinsky, rusky, poľsky aj slovensky. Boli tam zastúpené všetky politické prúdy. Jedného dňa v novembri oznámili, že Zelenskyj ich chce zatvoriť. A skutočne ich zatvoril. Rovnako zrušil najsilnejšiu opozičnú stranu.

Mnohí tvrdia, že hlavným kameňom úrazu, čo sa týka ukončenia toho konfliktu, je po nástupe Trumpa do úradu Európa.

Je, jednoznačne.

Čiže ak by mali európske špičky iný prístup, bolo by to už dávno zažehnané?

To netvrdím, ale minimálne by sa aspoň rokovalo. A rokovalo by sa racionálne. Čo sa dnes nedeje.

Povedať, kedy príde k ukončeniu zabíjania je veľmi ťažké, lebo to všetko závisí od mnohých vecí. Trump môže v tejto veci niečo urobiť, ale on asi prehrá voľby do Kongresu aj Senátu. Volí sa celá Snemovňa reprezentantov a tretina Senátu. On by mal stratiť väčšinu aj tam, aj tam. A keď to stratí, situácia v USA bude trošku iná. Narobil dosť chýb na to, aby republikáni tie voľby prehrali.

Je šanca, že by sa svet vrátil do tých starých koľají, ktoré si pamätáme z ostatných dekád?

Povedal som, že treba reformu OSN, lebo je to zastaraný systém, vytvorený na základe situácie po druhej svetovej vojne. Na tom sa slovne všetci zhodujú. Je jedno, či sú to Rusi alebo Američania, všetci hovoria, že by sa to malo urobiť. Ale druhá vec je, ako to urobiť v praxi. Tie rokovania budú ťažké a zložité, a koľko to bude trvať, to nikto nevie.

A máte tam ešte jednu vec. Generálny tajomník OSN sa volí podľa zásady spravodlivého geografického rozdelenia. Momentálne má právo obsadiť tento post predstaviteľ Európy. Formálne vrátane východnej Európy, hoci tá v praxi hlasuje so Západom. V OSN toto rozdelenie stále existuje. Nazýva sa to skupina B, teda skupina vyspelých západných krajín.

Aká bude podľa vás v budúcnosti úloha Spojených štátov amerických?

Spojené štáty dnes nedominujú svetu tak, ako kedysi, ale stále sú najväčšou veľmocou. 79 percent svetových transakcií sa realizuje v dolároch a 57 percent rezerv je v dolároch. To číslo síce klesá, ale dominancia stále pretrváva.

Zároveň USA zneužívajú dolár na politické ciele. Francúzska banka BNP dostala pokutu 8,9 miliardy dolárov za porušenie amerických sankcií – sankcií, ktoré z pohľadu medzinárodného práva vôbec neexistovali. Z pohľadu medzinárodného práva sú tie sankcie protiprávne, boli to len vnútorné americké opatrenia. Ale v praxi ich Američania zavedú a keďže majú obrovskú moc, ostatní to rešpektujú. Aplikovali to na francúzsku banku. Čiže stále dominujú svetu a práve tu vidno silu dolára a celého systému..

Samozrejme, dnes je tu SWIFT, cez ktorý sa realizujú medzinárodné platby. SWIFT je formálne nezávislá organizácia v Bruseli, ktorá však pod americkým tlakom vylúčila Rusko. Preto Rusko buduje vlastný platobný systém, BRICS tiež pracuje na spoločnom systéme a Čína systematicky znižuje držbu amerických dlhopisov. Z 1,4 bilióna na dnešných približne 600 miliárd dolárov. Robí to postupne, lebo náhly predaj by zrútil trh.

Dolár zostáva petrodolárovou menou – ropa sa stále predáva za doláre, všetci ich teda potrebujú nakupovať a investujú ich späť do amerických dlhopisov. Amerika tak žije na dlh financovaný celým svetom.

Pokiaľ nepríde k zásadným reformám inštitúcií, ktoré ste spomínali, a medzinárodné právo bude len trhacím kalendárom, čaká svet kolaps, naplnia sa najhoršie scenáre?

Povedal by som, že je to zlé a pravdepodobne to bude kvôli vojne na Blízkom východe ešte horšie. Vidíte, že odtiaľ ide približne 20 percent dodávok plynu a ropy a to sú obrovské množstvá. Mimochodom, teraz trochu odbočím, ale je to dôležité aj pre Slovensko.

Ruská ropa bola vždy lacnejšia. Urals má diskont oproti severomorskému Brentu. V situácii, keď je problém vôbec nejakú ropu zohnať, je to pre Slovensko spása, aj z cenového hľadiska. Áno, zdražela, keď ide hore trh, ide hore aj ona, ale išla hore menej, ako ostatné druhy ropy. Čiže hovoriť v tejto situácii, že sa od ruskej ropy a plynu odstrihneme, je úplná samovražda. A nielen pre nás, ale aj pre západnú Európu. Ale vysvetľujte to nejakým byrokratom…

Ja vždy hovorím jednu vec. Sekretariát OSN, v ktorom som robil, nemôže prijímať rozhodnutia. V OSN sekretariát len vykonáva rozhodnutia štátov. V Bruseli sa však stalo niečo iné. Sekretariát, ktorý mal štátom slúžiť, získal takú moc, že im nanucuje vlastné riešenia – smernice, nariadenia a podobne. To je absolútne nenormálna situácia.

Veľa vecí sa podľa mňa nemalo urobiť. Ale keď je „právny štát“ nedefinovaný pojem a úradníci v Bruseli rozhodujú, čo ním je a čo nie, môžu vám povedať, že neuznávaním LGBT manželstiev porušujete právny štát. A je to vybavené.

Pre Slovensko je kľúčové to, čo sa deje v Európskej únii. Treba robiť dve veci. Neprenášať ďalšie kompetencie do Bruselu a aktívnou diplomaciou hľadať spojencov, ktorí chcú obmedziť moc Európskej komisie.

Mocní tohto sveta sú racionálni a preto manipulujú tými, ktorí sú emocionálni. V celom slovanskom svete je táto ľahká manipulovateľnosť veľmi podobná.