Pretože tí druhí vedia, ako to v skutočnosti je – že Rusko má vždy v zásobe možnosti ničivej odvety, ktorú vie nasadiť, ak útoky druhej strany prekročia určitú mieru.

Tak, ako sa to stalo aj teraz. Výsledkom je nekonečný reťazec ničenia vo vojne, ktorá pre Ukrajinu nemôže dopadnúť dobre.

EÚ urobila katastrofálne chyby hneď niekoľkokrát. Prvýkrát v roku 2014, keď sa nechala dobrovoľne vytlačiť z pozícií na Ukrajine. Američania nasadili ľudí na majdanských protestoch (niektoré kliky ukrajinských nacionalistov dlhodobo platila CIA).

A najmä, po tom, ako do procesu nakoniec vstúpili predstavitelia EÚ v snahe situáciu regulovať, plne prevzali opraty USA.

Janukovyča, ktorý sa predbežne dohodol na odovzdávaní moci, v procese garantovanom predstaviteľmi EÚ sa nechal vyštvať a Američania pomerne nepokryte prevzali kontrolu (slovami Victorie Nuland, “Fuck the EU”).

Dosadili sebe lojálnych ľudí na ministerské posty aj inde v štátnej správe.

EÚ mala možnosť reparátu počas Minského procesu. Ale ten skazila.

Realisticky treba dodať, že toto bolo mimoriadne náročné – chcelo to vyvinúť pomerne detailné tlaky smerom k ukrajinským predstaviteľom, pričom EÚ ako celok na to nemá organizácie, kým na druhej strane jednotlivé členské štáty nemajú politickú kompetenciu takto zasahovať.

Čiže tu sa niečo aspoň dá prijať s porozumením.

Ale potom prišla ruská invázia. Po nej Ukrajinci boli rýchlo ochotní s Rusmi rokovať, výsledkom bola veľmi prijateľná, kompromisná dohoda. No Zelenskyj dostal silné uistenia od Američanov a Britov, a neurčité uistenia aj z Berlína, že dostane takú podporu Západu, že Rusov Kyjev porazí a on, prezident, bude hrdina.

Bol to nezmysel, ale on tomu akosi chcel uveriť.

A asi sa aj bál, netreba zabúdať, že jedného z kľúčových vyjednávačov mieru za ukrajinskú stranu potom militanti vnútri samotných ukrajinských bezpečnostných zložiek zastrelili, presnejšie, popravili.

Práve v tento okamih mali lídri európskych štátov silno zatlačiť na mier. Veľmi silno. Fuck the US, Európa nepotrebuje krviprelievanie.

Namiesto toho sa verejne vzdali akéhokoľvek vyjednávania, čo je, mimochodom, v povojnovej medzinárodnej praxi bezprecedentné, väčšinou sa aspoň skusmo vyjednáva.

Ale zmes poddanstva k atlantickým pánom aj číra zbabelosť a plytká hlúposť spôsobili, že sa išlo na scenár kapitulácie Ruska.

Scenár úplne hlúpy a scestný. Lebo aj keby sa to teoreticky podarilo (teoreticky, prakticky sotva, ako ukázal vývoj, Rusko sa vždy vie napriek problémom zmobilizovať), výsledkom by bol akurát veľmi nebezpečný chaos v polovici Eurázie.

Celé toto ale má aj širší kontext. EÚ sa v ostatných rokoch politicky stiahla aj z iných regiónov, vrátane Blízkeho východu.

A to nie je zlé len pre EÚ, ale aj pre mier vo svete. Pretože je pomerne jasné, a bolo to dlhšie predpovedateľné, že USA sa budú snažiť svoj relatívny hospodársky ústup na svetovej scéne kompenzovať vojenskými manévrami. A práve EÚ mala predpoklady byť v tomto rozhojdanom svete stabilizujúcim prvkom.

To sa nestalo a výsledkom je veľmi nebezpečná rýchla degradácia medzinárodného poriadku.

Preto nasledujúce 2-4 roky budú kľúčové nielen pre osud únie ale aj pre svet. Alebo sa únia zbaví bábok ako von der Leyenová, kancelár s účtovníckym ksichtom zapredaný Vyvoleným, a ďalší.

Alebo sa bude otriasať ako poriadok sveta, tak aj EÚ samotná.