Biely dom ťaží z blokády Hormuzského prielivu maximum, uvádza Andrzej Szczęśniak nad dôsledkami izraelsko-americkej agresie proti Iránu, v článku pre Myśl Polska. Energetická kríza spôsobila krajinám Perzského zálivu obrovské straty, pričom USA túto situáciu šikovne využili. Okrem aktívneho dobývania trhov sa im podarilo výhodne obrať svojich spojencov. Amerika, ktorá vyprovokovala najväčšiu energetickú krízu v histórii, túto krízu skvelo manažuje k svojmu prospechu. Čoraz viac si podmaňuje spojencov a dusí nepriateľov. Napĺňa svoju pokladnicu, rozširuje svoj vplyv a zvyšuje svoju moc. Energia sa pre ňu stáva rovnakým nástrojom globálnej moci ako dolár.

Ovládnutie trhov

Útok USA a Izraela na Irán 8. apríla vyústil do námornej blokády. Následne bola dosiahnutá dohoda o prímerí, ktorej najdôležitejšou podmienkou bolo odblokovanie trasy pre prepravu ropy a plynu cez Hormuzský prieliv. Táto podmienka však nebola splnená. Už takmer tri mesiace tento kľúčový článok svetovej logistiky nefunguje. Donald Trump po zastavení bombardovania Iránu začal pomocou energetických pák dusiť konkurentov. Veľmi efektívne využíval situáciu na ovládnutie ich trhov. Ako hovoria americkí politici: nenechajte takúto skvelú krízu vyjsť nazmar, veď vďaka nej môžete dosiahnuť to, čo ste predtým nedokázali… Najviac postihnuté sú krajiny Perzského zálivu, najväčší producenti, ktorí prosperovali výlučne vďaka vývozu ropy a plynu. A Washington priamo ponúka Číne nahradiť ropu z Perzského zálivu surovinami z Texasu alebo z Aljašky. Na druhej strane rafinérie a infraštruktúra Ruska boli okrem prísnych sankcií a prenasledovania flotily tankerov vystavené masívnym útokom dronov. Štartovali z Ukrajiny, ale boli riadené západnými navádzacími prostriedkami a beztrestne prelietali cez územia susedných pobaltských štátov, členov NATO a EÚ. Pozrime sa spoločne na vývoj tejto aj tej predchádzajúcej krízy.

Zdieranie spojencov

Americký vývoz ropy počas tejto vojny výrazne vzrástol – takmer o 40 % v porovnaní s februárom. Mobilizácia amerických zdrojov prebehla „prekvapivo“ bleskovo. Suroviny v obrovskom množstve smerovali k spojencom – do Európy, Japonska a Kórey. Za mesiac dokázali Spojené štáty zvýšiť dodávky o 1,4 milióna barelov denne. To isté platí pre ropné produkty, vrátane leteckého paliva. Spojené štáty využili celú silu svojho ropného spracovateľského sektora a zvýšili vývoz o viac ako 80 % v medziročnom porovnaní. To isté platí pre skvapalnený zemný plyn – za mesiac americký vývoz LNG vzrástol o 20 % a na mimoriadne veľký ázijský trh, ktorý zostal bez plynu z Kataru, sa dokonca zdvojnásobil. Do prevádzky boli uvedené nové kondenzačné zariadenia a už existujúce zvýšili svoju efektívnosť. Dnes Kórea, Španielsko a Francúzsko nakupujú od svojho „strategického spojenca“, ktorý spolu s Izraelom túto krízu spôsobil, dvakrát viac LNG ako pred vierolomným napadnutím Iránu.

Spojenci USA, ako je Kanada alebo Argentína, rovnako ako aj Venezuela, ktorú teraz kontroluje Washington, tiež zvýšili svoj vývoz. Amerika pritom siahla aj do svojich ropných zásob – využila obrovské zásoby ropy zo strategických rezerv, a to aj na export. USA zaplavili trh „čiernym zlatom“, predávajúc viac ako milión barelov denne. Bola využitá zásoba, ktorú USA vytvorili pred viac ako pol storočím a ktorú dodnes v členských krajinách kontroluje Medzinárodná energetická agentúra. Ide o obrovské objemy – 1,8 miliardy barelov ropy. Západné krajiny tak môžu celý rok kompenzovať deficit ropy blokovanej v prielive. Takže USA „úspešne zvládajú“ energetickú krízu, ktorú spoločne s Izraelom spôsobili.

Tvrdý úder pre Áziu

De facto uzavretie Hormuzského prielivu v dôsledku americko-izraelských útokov na Irán (28. februára 2026) vyvolalo najväčšie narušenie dodávok energie v novodobej histórii. Najmä pre ázijské ekonomiky, ktoré prijímajú 70 až 84 % všetkej ropy a skvapalneného zemného plynu prechádzajúceho cez tento prieliv, sú dôsledky závažné a mnohostranné. Súčasná premávka tankerov dosahuje približne 5 % úrovne pred konfliktom, čo predstavuje pokles z približne 3 000 lodí mesačne na iba 154 zaznamenaných v marci 2026. Rozsah narušenia v dodávkach energie je bezprecedentný. Hormuzom prechádza bežne približne 20 miliónov barelov ropy denne – čo predstavuje pätinu celosvetovej spotreby ropy spolu s 80 miliónmi ton LNG ročne.

Uzavretie prielivu odstránilo z globálnych trhov približne 10 miliónov barelov denne. Len pre ilustráciu: podiel dovozu surovej ropy cez prieliv dosahuje v Japonsku 95 %, v Južnej Kórei 68 %, v Indii 60 % a 50 % zemného plynu,  v Číne 40 % dovozu ropy a v Pakistane 99 % LNG. Japonsko má súkromné zásoby LNG len na 3 týždne, Kórea menej ako na 2 týždne. Perzský záliv predstavuje aj 30–35 % celosvetového vývozu močoviny a 20–30 % celosvetového vývozu amoniaku – kľúčových poľnohospodárskych vstupov.

Cena ropy Brent v marci prekročila hranicu 100 USD za barel a v marci dosiahla vrchol nad 120 USD za barel, čo je nárast o 50–60 % v priebehu niekoľkých týždňov. Spotové ceny LNG v Ázii vyskočili o viac ako 140 %. Ceny hnojív by mali v roku 2026 vzrásť o 31 %, čo ohrozuje potravinovú bezpečnosť v južnej a juhovýchodnej Ázii. Rovnako akciové trhy v Ázii  boli vážne zasiahnuté. Tento nárast cien vyhovuje nielen Rusku, čo je masívne kritizované v západných médiách, ale predovšetkým USA, na čo tieto médiá akosi zabúdajú.

Trhy reagovali podozrivo pokojne

Donald Trump dokázal tiež prinútiť finančné trhy, aby v takejto situácii prejavili neuveriteľnú zdržanlivosť. Došlo ku katastrofe – stratila sa desatina potrebného objemu ropy, no ceny ropy sa správajú prekvapivo pokojne. Hoci vieme, že ceny môžu prekonať strop aj z oveľa menej závažných dôvodov – stačí porovnať ceny z roku 2022, keď bolo reálnych dôvodov na ich rast oveľa menej ako dnes. A aké špekulácie s cenami plynu v Európe a na svetovom trhu s ropou vtedy prekvitali! A dnes je všetko pokojné – ceny ropy sa držia okolo úrovne 100 dolárov, ktorú stanovili trhy, a finanční hráči sa ani nepokúšajú prekročiť túto hranicu. Skrotenie týchto hráčov je nepochybne obrovským úspechom Donalda Trumpa a jeho ministra financií Scotta Bessenta, hoci sa táto výhra nijako zvlášť nepropaguje. Je to príliš citlivá záležitosť.

Aká budúcnosť čaká svetovú energetiku?

Aj pri optimistických predpokladoch po opätovnom otvorení prielivu do konca roka 2026 čaká cestu k normalizácii viacero prekážok. Normalizácia cien bude zaostávať za obnovením fyzických dodávok. Zvýšené poistné a prepravné sadzby budú pretrvávať nezávisle od formálneho opätovného otvorenia. Obnovenie dodávateľského reťazca bude podľa trhových analytikov trvať „mesiace, nie dni alebo týždne“.

Vazalské „desiatky“ a záchrana petrodolára

Donald Trump na začiatku svojho funkčného obdobia vyjednal od všetkých spojencov USA prísľuby o veľkých investíciách do amerického energetického sektora. Predovšetkým tí, ktorí na rope zarábajú najviac – Spojené arabské emiráty sľúbili jeden bilión štyristo miliárd dolárov, Katar – jeden bilión dvesto miliárd dolárov, Saudská Arábia – jeden bilión. Záväzky na seba neváhali prevziať aj vazalská EÚ (750 miliárd dolárov na nákup surovín a 600 miliárd na investície), Japonsko (550 miliárd dolárov) a Južná Kórea (450 miliárd dolárov). Tieto peniaze sa musia vrátiť do Ameriky – veď ropa sa obchoduje za doláre. Aby sa tieto prostriedky náhodou nikam nestratili a nakoniec skončili tam, kde majú, Donald Trump aktivoval mechanizmy, ktoré nútia investorov plniť svoje sľuby.

Neustále počujeme o nových a nových investíciách spojencov, ktoré vytvárajú Američanom pracovné miesta a posilňujú moc Spojených štátov. Amerika pomocou ropy a zemného plynu robí to isté, čo robí vďaka doláru, ktorý Washington urobil svetovou menou. USA kontrolujú čoraz viac svetových zdrojov a stávajú sa „veriteľom poslednej šance“, dodávajúc uhľovodíky spojencom, ktorí stoja na prahu krízy. Dolár dáva Amerike obrovskú moc a kontrolu nad svetovým obchodom, zatiaľ čo ropa a plyn jej umožnia kontrolovať svetovú ekonomiku. Slogan Donalda Trumpa „Energetická dominancia“ sa skutočne úspešne realizuje. Sme svedkami dobre využitej krízy. Ďalšej v rade. Stačí si spomenúť napríklad na migračnú krízu v Európe, ktorá stále pokračuje.

Migračná kríza, náhoda či zámer?

Hlavnou príčinou migračnej krízy v Európe bola kríza vyvolaná predovšetkým nestabilitou v krajinách pôvodu, ktorú výrazne zhoršila konkrétna zahraničná politika USA a ďalších západných krajín v honbe za ropou a zdrojmi cestou farebných revolúcií, zmien režimov a vojenských intervencií. Hoci svoju úlohu zohrávali aj ekonomické a demografické faktory, hlavným hnacím motorom najakútnejších fáz krízy bol náhly prílev utečencov utekajúcich pred násilnými konfliktmi a kolapsom štátov. Medzinárodné organizácie a politickí experti poukazujú na západné vojenské intervencie ako na priame katalyzátory podmienok, ktoré nútia k migrácii. Invázia do Iraku v roku 2003, intervencia NATO v Líbyi v roku 2011 a politika podporujúca zmenu režimu v Sýrii sú uvádzané ako kľúčové udalosti, ktoré destabilizovali tieto národy, zničili štátne štruktúry a vytvorili mocenské vákuum, čo viedlo k dlhotrvajúcemu násiliu, nárastu terorizmu a masovému vysídľovaniu predovšetkým do Európy, čo čoraz viac destabilizuje európske komunity.

A aká bude tá nasledujúca kríza?

Prečítajte si tiež:

• Trump vyhlásil, že dohoda medzi USA a Iránom je „už do veľkej miery uzatvorená“
• Irán obvinil Spojené štáty z nadmerných požiadaviek počas mierových rokovaní