Nie papier pred sexom, ale zmena právnej logiky

Uznesenie Európskeho parlamentu neznamená, že od zajtra budeme potrebovať písomný súhlas pred sexom. Znamená však niečo vážnejšie. Europoslanci žiadajú, aby Komisia pripravila legislatívu, ktorá by v rámci únie zaviedla definíciu znásilnenia založenú na slobodnom, informovanom a odvolateľnom súhlase. V prijatom texte sa hovorí aj o tom, že mlčanie, pasivita alebo neprítomnosť výslovného odporu nemajú znamenať súhlas.

Europarlament zatiaľ slovenský Trestný zákon nemenil. Ten dnes definuje znásilnenie inak. § 199 stojí na tom, že páchateľ ženu donúti k súloži násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia, prípadne zneužije jej bezbrannosť. Pri sexuálnom násilí podľa § 200 zákon rovnako pracuje s násilím, hrozbou bezprostredného násilia alebo so zneužitím bezbrannosti.

Spor teda nie je o papier. Spor je o to, či sa jadro trestného činu presunie od násilia, hrozby a bezbrannosti k otázke chýbajúceho súhlasu. A práve tu sa téma prestáva týkať iba Bruselu.

Slovensko to už raz odmietlo

Tento posun nespadol z neba. Jeho právny a politický koreň je v Istanbulskom dohovore. Istanbulský dohovor sa predáva ako nástroj boja proti násiliu. Slovensko ho odmietlo aj preto, že pod týmto cieľom zavádzal do práva rodovú ideológiu a otváral priestor na zásahy do rodiny, výchovy a trestného práva.

Dnes sa nevracia celý dohovor ako veľká medzinárodná zmluva, ktorú by musela ratifikovať Národná rada. Vracia sa jeho logika. Vidno ju v európskych smerniciach, parlamentných výzvach, prevencii, školeniach, pojmoch o rodovo-podmienenom násilí a teraz aj v požiadavke na novú definíciu znásilnenia.

Smernica EÚ 2024/1385 dnes ešte neukladá Slovensku povinnosť zaviesť definíciu znásilnenia podľa modelu chýbajúceho súhlasu. Lenže už hovorí o prevencii znásilnenia a o propagovaní centrálnej úlohy súhlasu v sexuálnych vzťahoch. To je dôležité nie preto, že by tým bol slovenský Trestný zákon už prepísaný, ale preto, že jazyk odmietnutého dohovoru sa do európskej legislatívy postupne vracia.

To, čo Slovensko vyhodilo dverami, sa dnes vracia oknom. A už to má aj slovenskú podobu.

PS už má paragrafy napísané

V Národnej rade leží parlamentná tlač 1354. Predložili ju poslankyne a poslanec Progresívneho Slovenska Beáta Jurík, Zuzana Števulová, Lucia Plaváková a Ondrej Prostredník. Dôvodová správa hovorí otvorene: navrhuje sa „redefinícia znásilnenia na základe absencie súhlasu“. Zároveň tvrdí, že súčasná právna úprava znásilnenia a sexuálneho násilia nespĺňa moderné kritériá ochrany ľudských práv.

Návrh PS by prepísal § 199 tak, že základom znásilnenia by už nebolo násilie, hrozba bezprostredného násilia alebo zneužitie bezbrannosti. Trestné by bolo už to, ak niekto „bez jej súhlasu“ vykoná na inej osobe aktivitu sexuálnej povahy alebo penetráciu. Násilie by sa presunulo až do prísnejšej skutkovej podstaty.

Lenže nejde iba o jednu definíciu. Ten istý návrh prináša celý kultúrno-právny balík: femicídu, sexuálne obťažovanie, domáce a partnerské násilie, rozšírenie nenávistných motívov o rodovú identitu a zmeny pri elektronickom obťažovaní. Dôvodová správa sa navyše sama opiera aj o Istanbulský dohovor, keď pri ochrane detí ako sekundárnych obetí výslovne uvádza jeho cieľ.

Násilie na ženách, domáce násilie, sexuálne násilie a online útoky sú reálne problémy. Slovensko nie je právne bezzubé. Už dnes pozná trestné činy proti ľudskej dôstojnosti, osobitnú ochranu obetí aj nástroje proti domácemu násiliu. Návrh PS však pod hlavičkou pomoci obetiam mení základné pojmy trestného práva, zavádza rodovú identitu do nenávistných motívov a prepisuje definíciu znásilnenia. To už nie je len lepšie uplatňovanie existujúcich pravidiel. Je to širší ideologicko-právny zásah.

Text zákona už existuje. Pri vláde PS by mal reálnu šancu stať sa vládnou politikou. Lenže návrh PS nemusí byť prázdnym gestom ani pri súčasnom rozložení síl.

Hlasovanie ukázalo, že spor nejde len podľa strán

Ukázalo to hlasovanie slovenských koaličných europoslancov v Európskom parlamente. Nebolo čiernobiele. V Európskom parlamente hlasovalo za výzvu 447 poslancov, proti bolo 160 a zdržalo sa 43. Pri slovenských poslancoch bol výsledok pestrý najmä pri Smere. Časť hlasovala za, časť proti a časť sa zdržala.

To je politicky zaujímavé, pretože pri tejto téme nejde iba o jednoduchú deliacu čiaru koalícia verzus opozícia. Niektorí politici, ktorí doma vystupujú proti Istanbulskému dohovoru alebo proti progresívnej kultúrnej agende, v európskom hlasovaní nešli jedným smerom.

A práve preto nemožno návrh PS odbiť ako opozičné gesto bez šance. Pestré hlasovanie slovenských europoslancov ukázalo, že domáce hlasovanie nemusí byť vopred rozhodnuté. A po voľbách v roku 2027 by sa pri opozícii vedenej Progresívnym Slovenskom mohla táto agenda dostať ešte ďalej.

Trestné právo nesmie písať Brusel ani slogan

Násilníci patria do väzenia. Obeť sexuálneho násilia nemá niesť hanbu za páchateľa. Ak štát vie zlepšiť vyšetrovanie, ochranu obetí, prístup polície, prácu súdov či pomoc ľuďom, ktorí násilie zažili, má to urobiť.

Lenže tu sa už nebavíme iba o lepšom fungovaní systému. Ak zákon postaví základný trestný čin na absencii súhlasu, musí presne povedať, čo sa bude dokazovať a ako sa budú hodnotiť mlčanie, pasivita, predchádzajúci vzťah, alkohol, strach, omyl alebo situácia, v ktorej jedna strana po čase interpretuje udalosť inak než druhá.

To nie sú detaily pre právnikov. To je hranica medzi intímnym životom a trestným konaním. Štát ju nemôže písať sloganom, tlakom mimovládok ani európskou módou. Musí ju napísať tak, aby chránila obeť a zároveň nezničila právnu istotu.

Slovenský zákon dnes nezmenil ani Európsky parlament, ani návrh PS. Podstatné však je, že rovnaká právna logika sa vracia naraz z Bruselu aj z domácej politiky. Z Bruselu prichádza tlak na definíciu znásilnenia založenú na chýbajúcom súhlase. Z domácej politiky prichádza návrh Progresívneho Slovenska, ktorý tento posun prepisuje priamo do Trestného zákona.

Ak sa má meniť slovenská definícia znásilnenia, má sa to stať po otvorenej slovenskej debate. Nie tak, že sa odmietnutá logika Istanbulského dohovoru vráti pod iným názvom cez Brusel a cez domáce paragrafy Progresívneho Slovenska.