Môj profil 
Predplatné
Takýto spôsob riešenia problému dvoch či troch mediteránnych krajín vyvolalo značné pobúrenie a odpor. Na záväzné presadenie tohto takéhoto riešenia je potrebné presadiť kvalifikovanú väčšinu v takzvanom váženom hlasovaní. Toto vážené hlasovanie do istej miery vyvažuje, alebo umenšuje vplyv najväčších krajín Európskej únie. Na presadenie takéhoto návrhu je teda nutné získať 55 % členov Rady Európskej únie tvorených najmenej pätnástimi z nich a zastupujúcimi členské štáty, ktoré predstavujú najmenej 65 % obyvateľstva Únie. Aj preto tá neutíchajúca diskusia a polemika okolo tohto problému.
Treba však zdôrazniť, že Európska únia dlhodobo nerieši príčiny problémov, len ich sunie pred sebou, prípadne sa ich snaží zbaviť prenesením na plecia národných vlád. Toto riešenie nie je nijako prekvapujúce, keďže dvaja kľúčoví aktéri sú v ťažkom konflikte záujmov. Jedným z nich je vysoká predstaviteľka Európskej únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku Talianka Federica Mogheriniová a druhým je grécky komisár pre humanitárnu pomoc a krízový manažment Christos Stylianides. Poďme si však niečo povedať o príčinách súčasného exodu.
Prvou a základnou príčinou exodu je totálne nezvládnutie zahraničnej politiky USA a jeho spojencov v Sýrii a v Iraku. Značná časť utečencov z tejto časti sveta je tu aj vďaka vzniku Islamského štátu, teda kalifátu, ktorý vznikol ako priamy dôsledok absolútne neprijateľnej, tupo sektárskej politiky bábkového lídra Iraku Núrí al-Málikího. Tento proamerický diktátor už od svojho zvolenia začal prenasledovať sunnitov – vytlačil ich zo štátnej správy, z armády, či pred tým z vládnej strany Baas a začal budovať štát, ktorý brutálne vytesňoval významnú menšinu sunnitov z akejkoľvek participácie na moci. Toto jeho takmer desaťročné bašovanie viedlo k radikalizácii sunnitov, ktorí na území Sýrie a Iraku vytvorili vlastný kalifát, teda extrémistický Islamský štát, ktorý likviduje ako šítov, alavitov, maronitských či koptských kresťanov alebo jezídov.
Podobne západná destabilizácia Sýrie viedla v podstate k zlyhaniu tohto štátu, ktorý je dnes de facto len skupinou území, ktoré kontroluje tá či oná politická frakcia. Korene tohto konfliktu sú, samozrejme, podstatne hlbšie. Ten základný rozpor je v tom, že Irak vždy bol umelý štátny útvar zložený z troch entít – kurdskej, šítskej a sunnitskej a čoraz jasnejšie sa ukazuje, že šanca konsolidovať tento štátny útvar a stvoriť z neho životaschopnú entitu už asi nebude možná.
Paradoxne však vznik Islamského štátu na území Iraku a Sýrie nespôsobuje tie najväčšie problémy s imigrantmi. Absolútna väčšina týchto imigrantov sú vnútorní migranti, ktorí sa presťahovali na iné územia v rámci vlastného štátu (teda Sýrie alebo Iraku), alebo sú v utečeneckých táboroch na území susedného Turecka. Len relatívne malá časť z nich atakuje grécke hranice, pretože táto krajina je v tak hlbokej kríze, že v súčasnosti je Turecko pre migrantov ekonomicky, nábožensky aj kultúrne lepšou voľbou.
Zásadný problém súčasnej migračnej vlny si spôsobila Európska únia sama, keď veľmi hlúpo, neprezieravo a bez plánu zasiahla v Líbyi. Dnes je Líbya de facto zlyhaný štát bez akejkoľvek centrálnej štátnej autority. V podstate je rozdelená na tri politické entity, ktoré proti sebe viac-menej politicky bojujú. Skutočnou príčinou masívnej migračnej vlny je kolaps Líbye ako štátu, ktorý na jednej strane zamestnával tisíce Eritrejcov či Somálcov ako gastarbeiterov, na druhej strane dokázal ustrážiť svoje pobrežie pred gangami prevádzajúcimi utečencov do Talianska na ostrov Lampedusa alebo na jeho južné pobrežie.
Dnes teda Európska únia primárne nerieši problémy kresťanov prenasledovaných Islamským štátom, čo sú regulérni utečenci, ktorým skutočne ide o život, ale ekonomických migrantov, predovšetkým z Eritrey a Somálska, ktorí sa tlačia do Európy, keďže Európska únia a USA svojou hlúpou a nezmyselnou politikou zruinovali jeden prosperujúci štát – Líbyu, ktorá prirodzene zadržiavala na svojom území ekonomických migrantov tým, že ich bola schopná zamestnávať. Dnes teda Európska únia žne dôsledky svojich zlých rozhodnutí, a ako je to zvykom, majú si to odniesť tí, ktorí ich nespôsobili.
Politológ Roman Michelko
.jpg)
