Dáta podľa nej ukazujú, že nejde o okrajový problém, ale o systémovú anomáliu v rámci Európskej únie aj krajín OECD. Až približne 95 percent slovenských obcí má menej ako 5-tisíc obyvateľov a až 84 percent nedosahuje ani hranicu 2-tisíc obyvateľov. V rámci Európskej únie pritom priemer predstavuje 47 percent obcí do 5-tisíc obyvateľov a len 29 percent obcí do 2-tisíc obyvateľov. „Takto nastavená štruktúra znamená, že výkon verejnej správy je rozdelený medzi veľmi veľký počet malých administratívnych jednotiek, ktoré nedokážu efektívne využívať ekonomiku rozsahu,“ upozorňuje Motúzová.

Priemerná slovenská obec má podľa nej len niečo vyše 1 860 obyvateľov, zatiaľ čo v krajinách ako Dánsko, Švédsko, Írsko, Litva či Grécko dosahujú samosprávy desaťtisíce obyvateľov. Rozdiel sa následne premieta do fungovania štátu aj kvality služieb. Menšie obce totiž často nemajú dostatočné kapacity na profesionálny administratívny aparát, čo vedie k duplicite funkcií, vyšším nákladom a slabšej vyjednávacej pozícii pri obstarávaní služieb.

Dôsledkom je aj vysoký počet volených predstaviteľov. Slovensko má približne trojnásobne viac starostov na 100-tisíc obyvateľov než je priemer Európskej únie. Každá obec pritom prevádzkuje vlastný administratívny aparát, čo podľa analytičky znamená vyššie mzdové výdavky a rozdrobené riadenie verejných politík.

Samospráva zároveň predstavuje významnú časť verejných výdavkov aj trhu práce. V roku 2024 zamestnávala územná samospráva vrátane preneseného výkonu štátu v školstve a časti zdravotníctva viac ako 205-tisíc ľudí. Na osobné výdavky smerovalo vyše 5,1 miliardy eur.

Samotné mestá, obce a vyššie územné celky mimo školstva, zdravotníctva či dopravných podnikov zamestnávali približne 76-tisíc ľudí a ich osobné výdavky presiahli 1,8 miliardy eur. Z toho mzdy tvorili približne 1,3 miliardy eur. Práve v tejto oblasti sa podľa Motúzovej najvýraznejšie prejavujú dôsledky rozdrobeného systému samospráv. „Takto rozdrobené obce udržiavajú vlastný administratívny aparát, čo zvyšuje náklady a obmedzuje úspory z rozsahu. V kontexte konsolidácie tak ide o významný, no zatiaľ nedostatočne využitý priestor na zefektívnenie,“ tvrdí analytička Klubu 500.

Podľa nej pritom reforma nemusí automaticky znamenať rušenie obcí, ktoré býva politicky citlivou témou. Ako príklad uvádza Rakúsko, ktoré malo v minulosti podobne rozdrobenú samosprávu. Štát sa tam podľa nej rozhodol centralizovať výkon administratívy prostredníctvom spoločných úradov namiesto masového rušenia obcí. „Kľúčom nie je počet obcí ako taký, ale spôsob organizácie ich výkonu,“ upozorňuje Motúzová. Slovensko by podľa nej mohlo profitovať z racionalizácie organizačnej štruktúry a centralizácie administratívnych činností, čo by mohlo priniesť významné finančné úspory.

Analytička zároveň upozorňuje, že výdavky samospráv za posledných 20 rokov rástli rýchlejšie než slovenská ekonomika, a to približne o tretinu. V mnohých krajinách Európskej únie pritom podľa údajov Eurostatu a viedenského inštitútu KDZ rástli výdavky samospráv vyrovnanejšie spolu s ekonomikou.

Rýchlejší rast výdavkov podľa nej nemusí automaticky znamenať problém, v podmienkach vysokej fragmentácie však zvyšuje tlak na efektívne využívanie verejných zdrojov a prehlbuje riziko nehospodárnosti. Motúzová preto tvrdí, že bez zásadnej reformy územnej samosprávy nebude možné dlhodobo ozdraviť verejné financie. „Súčasný model generuje zbytočné náklady, oslabuje efektívnosť verejných výdavkov a fragmentuje rozhodovanie. Diskusia o reforme samosprávy preto nie je len otázkou fungovania verejnej správy, ale jedným z kľúčových predpokladov ozdravenia verejných financií ako celku,“ uzatvára analytička.