PS skúša KDH na Istanbulskom dohovore. Konzervatívny volič má právo počuť červenú čiaru

Beáta Jurík z Progresívneho Slovenska v rozhovore pre Denník N povedala, že Istanbulský dohovor berie ako svoju osobnú zodpovednosť a chce sa o ňom rozprávať aj s poslancami KDH. Denník N to vyzdvihol už v úvode rozhovoru ako jednu z hlavných tém.

To ešte nie je dôkaz, že KDH cúva. Je to skôr dôkaz, že PS si KDH vybralo ako miesto, kde sa dá skúšať prelomenie konzervatívneho odporu. O to vážnejšie to znie v čase, keď KDH nevylučuje spoločnú vládu s PS.

Práve preto nejde o lacné obvinenie. Ide o jednoduchý test. KDH sa dlhodobo uchádza o kresťanského a konzervatívneho voliča. Ak je pre tohto voliča ratifikácia Istanbulského dohovoru tabu, hnutie mu má povedať, či bude dohovor červenou čiarou prípadnej povolebnej spolupráce s PS.

Nie po voľbách. Nie po tlaku médií. Nie po rokovaní o ministerstvách. Teraz.

Červená čiara má cenu len pred voľbami

KDH môže namietať, že dnes Istanbulský dohovor nepodporuje. To je dôležité, ale nestačí to.

Hodnotová politika sa neláme v opozícii, keď človeka nič nestojí. Lámanie prichádza až vtedy, keď je na stole vláda, funkcie, koaličná zmluva a tlak silnejšieho partnera.

PS už naznačilo, kde bude tlačiť. Jurík nehovorí o presviedčaní Smeru, SNS alebo Republiky. Hovorí o KDH. To je politicky logické. KDH má konzervatívnu značku, ale zároveň sa neodstrihlo od predstavy budúcej spolupráce s progresívcami.

Pre voliča KDH je preto kľúčová jedna otázka: ak raz vznikne vláda PS a KDH, bude ratifikácia Istanbulského dohovoru vylúčená, alebo mu vedenie hnutia vysvetlí, že ide o „ťažký kompromis“, bez ktorého sa nedá ukončiť vláda Roberta Fica?

Pri dohovore nejde iba o názov ani o strašenie

Mainstream má pri Istanbulskom dohovore pohodlnú skratku. Kto je proti, ten vraj straší. Jurík v rozhovore hovorí, že ju mrzí, že sa z dohovoru na Slovensku robí „bubu strašiak“.

Lenže odpor k dohovoru nevznikol preto, že sa volá Istanbulský. Vznikol preto, že dokument nespája boj proti násiliu iba s trestným právom, políciou a ochranou obetí. Spája ho aj s pojmom gender, so vzdelávaním, so zapojením mimovládnych organizácií, s monitoringom a s tlakom na zmenu spoločenských stereotypov.

Rada Európy sama opisuje, že štáty viazané dohovorom majú okrem iného školiť odborníkov, robiť kampane, zapracovať témy ako rodová rovnosť a nenásilné riešenie vzťahov do učebných materiálov, spolupracovať s mimovládnymi organizáciami a zapájať médiá aj súkromný sektor do odstraňovania rodových stereotypov.

To nie je drobná technická zmluva. To je hodnotový a právny rámec.

Po zmenách Ústavy SR je tento spor ešte ostrejší. Slovensko si do najvyššieho zákona vložilo biologicky určené pohlavie muža a ženy a suverenitu v kultúrno-etických otázkach. Ratifikácia Istanbulského dohovoru by preto nebola iba politickým problémom. Otvorila by aj právnu neistotu medzi ústavným hodnotovým nastavením Slovenska a dohovorom, ktorý pracuje s genderovým jazykom.

Zástancovia môžu tvrdiť, že je dobrý. Kritici môžu tvrdiť, že je nebezpečný. Ale označiť celú výhradu za strašenie je len pohodlný spôsob, ako sa vyhnúť odpovedi na konkrétne obavy.

„Výsledky“ nie sú to isté ako nové zákony a školenia

Jurík tvrdí, že v krajinách, ktoré Istanbulský dohovor ratifikovali a implementovali, už vidíme výsledky.

Tu treba spomaliť. Aké výsledky?

Nový zákon je výstup. Akčný plán je výstup. Školenie je výstup. Monitoring GREVIO je výstup. Viac zapojených organizácií je výstup. Skutočný výsledok je menej obetí, rýchlejšia ochrana, menej opakovaných útokov a lepší zásah štátu v konkrétnych prípadoch.

Ak má byť Istanbulský dohovor predložený ako liek, nestačí ukázať príbalový leták. Treba ukázať účinok.

To neznamená, že štát nemá chrániť ženy pred násilím. Má. A má to robiť rýchlo, tvrdo a bez ideologických výhovoriek. Práve preto treba oddeliť dve otázky. Prvá znie, ako lepšie chrániť obete. Druhá znie, či sa na to musí ratifikovať celý Istanbulský dohovor aj s jeho hodnotovým balíkom.

PS tieto dve otázky spája. KDH by ich malo od seba oddeliť. Ak naozaj ide o ochranu obetí, nech sa najprv hovorí o konkrétnych opatreniach, ktoré fungujú. Nie o tom, že bez Istanbulského dohovoru sa nedá konať.

Slovensko už raz podpísalo. Parlament potom povedal nie

Oficiálna statusová tabuľka Treaty Office Rady Európy pri Istanbulskom dohovore CETS No. 210 uvádza pri Slovenskej republike podpis 11. mája 2011, bez následnej ratifikácie. Predkladacia správa k návrhu na vyslovenie nesúhlasu s dohovorom uvádza, že vláda SR uznesením č. 297 zo 4. mája 2011 súhlasila s jeho podpisom a že za Slovenskú republiku ho 11. mája 2011 podpísal štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí SR Milan Ježovica. Neskôr však slovenský parlament ratifikáciu odmietol. To je podstatné. Istanbulský dohovor nie je na Slovensku neznáma novinka. Je to dokument, ktorý sa do slovenskej politiky vrátil opakovane a zakaždým otvoril rovnaký spor.

Dnes sa vracia inak. Nie ako suchý právny materiál. Vracia sa cez tragédiu v Gelnici a cez emóciu, ktorú opozícia okamžite premenila na politický tlak proti súčasnej vláde. Práve v tejto atmosfére sa do debaty znovu vkladá Istanbulský dohovor ako systémové riešenie, ktorým nie je.

Prečo sa vracia aj po odmietnutí parlamentom, rozoberieme v ďalšom článku. Tu sledujeme užší problém: PS ho teraz vracia cez tlak na KDH.

Presne preto nestačí, aby KDH hovorilo všeobecne o ochrane rodiny a konzervatívnych princípoch. Pri tomto dokumente musí odpovedať konkrétne.

Ak KDH nechce predať hodnoty vo vláde s PS, musí to povedať vopred

KDH ešte Istanbulský dohovor nepodporilo. Preto by bolo neférové písať, že zradilo. Ale bolo by rovnako naivné tváriť sa, že Juríkovej výrok nič neznamená.

Znamená veľa. PS ukazuje, že Istanbulský dohovor chce vrátiť do hry. Ukazuje aj to, že pri tejto téme počíta s presviedčaním KDH. Ak si PS vybralo KDH ako mäkký článok, KDH má jedinú dobrú odpoveď: prestať byť mäkkým článkom.

To sa nedá urobiť všeobecnými rečami o rodine, hodnotách a ochrane žien. Dá sa to urobiť iba jasnou odpoveďou na konkrétne otázky. Bude ratifikácia Istanbulského dohovoru červenou čiarou prípadnej vlády s PS? Odmietne KDH koaličnú zmluvu, ktorá by ratifikáciu obsahovala? Bude trvať na tom, aby sa európska smernica o násilí na ženách preniesla do slovenského práva len v nevyhnutnom rozsahu a bez domácej genderovej nadstavby? Podporí kroky, ktoré urobia návrat ratifikácie politicky bezpredmetným?

Hlavné správy sa s týmito otázkami obrátili na KDH. Hnutie do uzávierky neodpovedalo.

To nie sú otázky pre právnický seminár. To sú otázky pre voliča, ktorý má vedieť, čo kupuje svojím hlasom. Konzervatívny volič nemá čakať na povolebnú tlačovku, na ktorej mu vysvetlia, že krajina potrebuje stabilitu a hodnotové kompromisy sú bolestivé, ale nevyhnutné.