Moskva 27. júla 2016 (HSP/Foto:Facebook)

Aké miesto patrí Rusku na súčasnej medzinárodnej scéne? Kam kráča, aké procesy tam prebiehajú? Čo je vlastne moderné Rusko? Vysvetľuje doktor politických vied, profesor Surgutskej štátnej univerzity Michail Martynov.

Nemecký filozof Hegel nazval logiku dejín „svetovým duchom“. Svetový duch prechádza z jednej krajiny do druhej a tá krajina, ktorá ho stelesňuje v danom období a v najplnšej miere sa stáva nositeľom historického pokroku.

Hoci aj v mystifikovanej podobe, ale veľký filozof poukázal na fakt existencie v rôznych obdobiach štátov – lídrov, krajín – hegemónov.

Krajina – hegemón, to nie je krajina, ktorá vyrába najviac tovaru alebo má najviac kanónov, ale tá, ktorá navrhuje spôsob, model riešenia globálnych protirečení, všeobecných problémov, ktoré sa objavili na ceste dejín.

V 16. storočí v Európe bolo takou krajinou Španielsko, ktoré sa pokúšalo prekonať protirečenia stredoveku a ktoré podniklo v takom záujme prvý pokus o zjednotenie Európy. 16. storočie bolo storočím Španielska. 17. storočie sa stalo storočím Holandska, ktoré uskutočnilo prvú buržoáznu revolúciu a ktoré ako prvé nastúpilo kapitalistickú cestu. 18. a 19. storočie – to bola epocha líderstva Anglicka, ktoré prvé uskutočnilo priemyselnú revolúciu a vybudovalo koloniálnu ríšu meniacu tvár sveta.

Avšak prvá polovica 20. storočia sa stala obdobím Ruska. Rusko dvakrát zohralo určujúcu úlohu v rozvoji svetových dejín. Najskôr – prostredníctvom revolúcie 1917, ktorá predstavovala začiatok krachu svetového koloniálneho systému. Po druhé – Rusko ( vtedy v podobe ZSSR) zohralo rozhodujúcu úlohu v porážke Nemecka a fašizmu.

Zohrajúc dvakrát rozhodujúcu úlohu vo svetovej politike 20. storočia, ZSSR v druhej polovici toho storočia približne od konca 60 – tych rokov stráca vedúcu úlohu. ZSSR vyčerpal svoju misiu krajiny, ukazujúcej cestu nekapitalistického rozvoja. Vyčerpal sa aj model centralizovanej ekonomiky vo vnútri štátu. Svetové líderstvo prešlo ku Spojeným štátom.

Na dve osobitosti Ruska ako svetového lídra treba však obrátiť pozornosť.

Po prvé bolo to prvýkrát a zatiaľ jediný raz, keď sa v postavení lídra nachádzal nezápadný štát a fakticky polokoloniálny.

Po druhé, ústup všetkých predchádzajúcich lídrov na svetovej scéne sprevádzali vojny vrátane svetových.

Tak sa zavŕšenie obdobia epochy Španielska zakončilo 30 – ročnou vojnou. Fakticky – to bola prvá svetová vojna. Mala za následok strašné spustošenie strednej Európy, predovšetkým Nemecka,  Česka a Slovenska. Panstvo Holandska v 17. storočí sa zakončilo v dôsledku troch anglo – holandských vojen. Rozpad a premena koloniálneho systému, ktorý vytvorilo Anglicko, viedli ku dvom úžasným svetovým vojnám.

Zánik Sovietskeho zväzu na tomto pozadí nastal takmer nepozorovane a takmer bez vojenských konfliktov. Isteže, krajina – hegemón ZSSR sa nevzdávala úplné bez boja. Možno tu spomenúť také dramatické udalosti, ako bol vstup armád Varšavskej zmluvy do Československa a vojna v Afganistane. Ale vôbec to nemožno porovnať s kataklizmami a obrovskými obeťami, ktoré sprevádzali stratu hegemonizmu iných štátov.

Teraz prežívame nasledujúcu prelomovú epochu. USA boli hegemónom viac než pol storočia a teraz tú úlohu strácajú. Podobne ako o niečo skôr ju stratil ZSSR.

Po prvé, vyčerpal sa predchádzajúci model ekonomického rozvoja založený na neohraničenom raste spotreby a jeho neohraničenom úverovaní. Ako sa ukázalo, tieto procesy predsa len majú hranice.

Kríza ekonomického modelu rodí krízu aj v druhých sférach. S tým súvisí, že sa prehlbuje nedôvera a protiklady medzi krajinami kapitalistického jadra.

Ale hlavným znakom krízy je strata kontroly nad kapitalistickou perifériou. Anarchia v Afrike a vojny na Blízkom východe sú v skutočnosti iba dôsledkami tejto všeobecnej krízy. Ako každá krajina- hegemón ustupujúca z historickej scény, USA vynakladajú úsilie na záchranu svojho hegemonizmu. To je hlavnou príčinou zasahovania USA a krajín NATO v Iraku, Sýrii a Líbyi.

Treba sa osobitne pozrieť na politiku USA a Západu vo vzťahu k Rusku. Po rozpade ZSSR západné krajiny mali všetky možnosti vtiahnuť Rusko do ekonomického a politického priestranstva Európy za rovnakých podmienok ako aj stredoeurópske krajiny. Dokonca, v Rusku sa uvažoval – a celkom priaznivo – variant vstupu do NATO.

Západ také zblíženie neprijal. Po prvé, nechcel brať zodpovednosť za ohromné a problematické územie. Po druhé, s tým by súvisela povinnosť prijať ruskú elitu do politického etablishmentu. Ale hlavne, západní lídri nepovažovali také kroky za nevyhnutné. Predpokladali, že Rusko aj bez toho poskytne všetky svoje zdroje a bude sa vyvíjať v parametroch prozápadnej politiky.

Avšak západné krajiny si nevšimli, že samé začali skĺzať do krízy. V dôsledku všetkého nechceli poskytnúť ruskej elite prijateľné varianty spolupráce a na vykonanie dostatočného tlaku nemali silu. Za tých podmienok, ruská politická elita pokladala za výhodnejšie podržať si štátnu suverenitu a kontrolu nad vlastnými zdrojmi.

Západ je až doteraz presvedčený o správnosti zvolenej cesty vykonávania tlaku na Rusko. Také presvedčenie spočíva na analýze, ktorú dostáva od ruskej nesystémovej opozície. Jej lídri tvrdia, že moc V. Putina nie je stabilná, stačí ešte trochu pritlačiť. Potom či jeho najbližší spolupracovníci alebo nespokojné masy ho zvrhnú. Takáto analýza je postavená na absolútnom nepochopení toho, čo sa v skutočnosti deje v Rusku. Ak dokonca hypoteticky predpokladáme odchod Putina od moci, potom líder, ktorý príde na jeho miesto, bude pravdepodobne ešte väčším protivníkom USA a krajín NATO. V porovnaní s ním, budú spomínať na Putina ako na vzor lojálnosti a tolerantnosti.

Možno uzavrieť, že premena Ruska z potenciálneho spojenca na aktuálneho protivníka – to je najväčšia porážka Západu od doby skončenia „studenej vojny“.

Navyše, táto porážka sa uskutočnila na pozadí formovania ďalšieho svetového lídra – Číny a nadchádzajúceho súperenia s ňou.

Súčasný ekonomický rast Číny – to je len upozornenie na líderstvo. V skutočnosti Čína vyjde na javisko, keď predloží cestu svojho rozvoja nezápadného typu ako univerzálny model, ako príklad pre nasledovanie celému „tretiemu svetu“.

Ale porážku utrpel nielen Západ. Je to prehra aj Ruska. Rusko sa dnes nachádza v najhoršom z možných položení – v situácii neurčitosti.

Všetci vedia, že v krajine sú potrebné reformy. Ale nevedia aké. Pretože ekonomické reformy súvisia s politickým kurzom. Ak je to kurz na zaradenie sa do západnej ekonomiky s právami dodávateľa surovín – to sú jedny reformy. Ak by išlo o obnovu vlastnej reálnej výroby – to sú druhé. Ak by dostalo prednosť spojenectvo s Čínou (vrátane nevylučujúc v postavení mladšieho partnera) – to sú tretie reformy.

Dnes stojí pred Ruskom a prezidentom Putinom problém výberu politického kurzu. Existujú dve krajné varianty takého výberu. Prvý variant v Rusku hlásajú lídri liberálneho smeru, osobitne Alexej Kudrin – poradca prezidenta. Oni navrhujú pokladať inštitút suverénneho štátu za anachronizmus a plne zaradiť krajinu do kapitalistického systému a vzdať sa kontroly nad zahraničnou politikou a ekonomikou na výmenu za zrušenie sankcií.

Druhý variant predstavuje druhý poradca prezidenta Sergej Glazjev. Politici, patriaci do tohto krídla predpokladajú, že v súčasných podmienkach inštitút štátu si podržiava svoju opodstatnenosť. Preto Rusko si musí zabezpečiť ekonomickú a politickú suverenitu. Na prvom mieste, je potrebné rozvíjať reálny sektor hospodárstva.

To sú dve krajné pozície. Sám prezident by pravdepodobne súhlasil s kompromisným variantom: udržanie hospodárstva v okruhu záujmov Západu, ale s kontrolou nad ním v rukách národnej vlády.

Situáciu komplikuje prechodný stav doby. Isté je jedno: prechod je bolestivý a hlavnou úlohou je minimalizácia obetí a strát. Dosiahnuť to možno iba cestou dialógu a snahy o vzájomné porozumenie.

Prof. Michail Martynov,

Surgutská štátna univerzita

(preklad Ján Čarnogurský)