Polovica slovenskej pôdy pod jednou strechou

Pani Patasiová, koľko ľudí a akú výmeru vlastne dnes Agrárna komora Slovenska zastupuje?

Agrárna komora vznikla v roku 2011 na juhu Slovenska. Naši poľnohospodári vtedy cítili potrebu osamostatniť sa, pretože ich záujmy sú čisto poľnohospodárskeho charakteru. Začínali sme s 86 zakladajúcimi členmi, najmä z Rimavskej Soboty, Dunajskej Stredy a Galanty. Dnes máme už 680 členov od Podunajských Biskupíc až po Medzibodrožie. Títo ľudia hospodária na výmere 980-tisíc hektárov poľnohospodárskej pôdy. Keďže na celom Slovensku máme milión osemstotisíc hektárov, dá sa povedať, že zastupujeme skoro polovicu celej poľnohospodárskej pôdy v štáte.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Meteorológovia hovoria, že za posledných 145 rokov nezaznamenali také suchá ako tento rok. Ako to momentálne vyzerá priamo na poliach?

Žatva už beží a poľnohospodári začali so zberom ozimného jačmeňa. Tam sú úrody zatiaľ celkom slušné, v niektorých lokalitách dosahujú aj 6 ton z hektára. Otázne však je, aké budú nákupné ceny. Náklady na pestovanie sa totiž pohybujú okolo 1 000 eur na hektár. Pri kŕmnom jačmeni s cenou 130 eur za tonu si vieme rýchlo vypočítať, že farmár nemá takmer žiadnu maržu.

Oveľa horšie výsledky vidíme pri repke, najmä v kriticky suchých lokalitách ako Trnavská tabuľa, Michalovce či Medzibodrožie, kde sú úrody len okolo 2,5 tony z hektára. V najhoršom stave sú však momentálne kukurice a veľké obavy máme aj o pšenicu, kde budú vážne problémy s kvalitou na potravinárske účely.

„U pšenice platí: pokiaľ farmár nemá úrodu okolo 6 až 6,5 tony z hektára a ceny sa hýbu okolo 150 eur, dostáva sa do fázy, kedy bojuje o holé prežitie.“

Dovoz z Ukrajiny a hrozba pre živočíšnu výrobu

Slovensko bývalo v poľných kultúrach sebestačné. Sme ním stále?

U pšenice a jačmeňa sebestační sme, viac ako polovicu úrody pšenice vyvážame. V minulosti išla tretina produkcie na krmivá pre zvieratá, tretina mlynom na múku a tretina na export. Dnes je situácia iná. Pre domáce mlyny potrebujeme menej, pretože sa sem dováža pšenica z južných regiónov a z Ukrajiny. Zároveň máme na Slovensku málo zvierat, takže klesá aj spotreba krmív. Sme odkázaní na ceny obchodníkov a dovoz z Ukrajiny našich pestovateľov jednoznačne ohrozuje. Ešte pred touto žatvou sme mali plné sklady minuloročného obilia.

Sucho dramaticky zasahuje aj chovateľov hospodárskych zvierat, hovorí sa o 20 až 30-percentných výpadkoch pastvy. S čím všetkým zápasia?

Zvieratá sú síce vonku, ale nemajú čo pásť. Poľnohospodári musia nakupovať seno od iných dodávateľov, čo pre nich znamená obrovské neplánované náklady. Navyše, nákupná cena mlieka je momentálne na takej nízkej úrovni, že ani zďaleka nevykrýva výrobné náklady. Mnohé subjekty preto reálne uvažujú o likvidácii stáda mliečnych kráv. Európska únia už tento problém riešila a zvažuje kompenzácie z rezervného fondu. Bola by obrovská škoda zlikvidovať stavy zvierat, keď zatiaľ dokážeme pokryť vlastnú spotrebu mlieka.

Ďalším problémom je akútny nedostatok ľudí. Napríklad na východe Slovenska by bol obrovský potenciál pre návrat k tradičnému chovu oviec, o naše produkty – jahňacinu či hovädzinu – je v zahraničí, napríklad aj v Číne, veľký záujem. Lenže nemá na tom úseku kto pracovať. Celkovo ideme do protichodnej situácie a stavy zvierat neustále znižujeme.

Závlahy bez gazdu a boj o zadržanie vody

Nedávny dážď, ktorý prešiel Slovenskom, situáciu nezachránil?

Kukuriciam už tento dážď nepomôže, prišiel neskoro. Sú malé a riedke. Samozrejme, závisí to od lokality a od toho, či mal farmár možnosť zavlažovať. Kedysi sme mali na Slovensku vybudované závlahové systémy na 300-tisíc hektároch, dnes je pod závlahami len úbohých 66-tisíc hektárov.

Tí, ktorí zachránili zabudované závlahy a pestujú zeleninu, ovocie či osivovú kukuricu, robia maximum. Bez vody by im úroda úplne zhorela. Záchrana úrody ich však stojí extrémne peniaze – za elektrickú energiu na zavlažovanie platia mesačne 25 až 30-tisíc eur. Ministerstvo síce avizuje výzvy na modernizáciu závlah, ale problém je širší.

„Nemecko dokáže v krajine zadržať až 30 % prírodných vodných zdrojov, Slovensko len 13 %. Naše staré prívodové kanály sú zarastené a suché. Nemajú gazdu.“

Tieto prívodové kanály je nutné uviesť do pôvodného stavu. Ak do nich napustíme a zadržíme vodu, poľnohospodári budú mať odkiaľ zavlažovať.

Dane, ktoré inde v Európe neexistujú

Agrárna komora verejne hovorila o potrebe úľav. Žiadate odpustenie nájomného za pôdu či úľavy na daniach z nehnuteľností. Aká je realita?

Zatiaľ sme tie požiadavky medializovali, úradne sme o ne Slovenský pozemkový fond (SPF) a samosprávy ešte len listom požiadali. Chceme však poukázať na obrovský nepomer. Celoslovenský priemer dane z pozemkov je okolo 27 eur na hektár. Na juhu Slovenska, kde je pôda bonitne najlepšia, však samosprávy vyrubujú dane na úrovni 60 eur a niekde dokonca až cez 100 eur za hektár.

A teraz sa pozrime za hranice: Maďari neplatia žiadnu daň z pozemkov. Väčšina krajín Európskej únie daň z pozemkov vôbec nemá. V Maďarsku, Fínsku či Švédsku majú farmári úľavy dokonca aj na hospodárske budovy.

Máme konkrétny prípad, kedy na jednej dedine mladým farmárom, ktorí majú 600 hektárov pôdy a chovajú hovädzí dobytok, vyrubili takúto extrémnu daň. Žiadali samosprávu aspoň o splátkový kalendár, no nedostali súhlas. Samosprávy si musia uvedomiť, že farmár nemá v prvom polroku žiadny príjem – len nakupuje hnojivá, chémiu, platí ľudí a zavlažuje. Prvé peniaze vidí až po žatve. Vyhovieť mu so splátkovým kalendárom by malo byť samozrejmosťou.

Hrozia kvôli tejto kríze rodinným farmám existenčné krachy?

Signály o priamych bankrotoch zatiaľ nemáme, rok sa ešte neskončil. Rodinní farmári sú nesmierne húževnatí – hovorím, že aj keď poľnohospodára zatlačíte do zeme, on na tej zemi ostane a urobí maximum pre prežitie. Čoho sa však obávame, je, že menší farmári ukončia činnosť a pôdu radšej prenajmú veľkým podnikom.

Európska únia umožňuje štátom odpustiť nájomné pri mimoriadnych poveternostných podmienkach. Pre SPF predstavuje ročné nájomné z juhu Slovenska sumu približne 6,4 milióna eur. Ak by štát toto nájomné pre kriticky zasiahnuté oblasti tento rok odpustil, bola by to pre poľnohospodárov obrovská a reálna pomoc.

Poistenie proti suchu a európska byrokracia

Moderným nástrojom malo byť indexové poistenie sucha. Funguje to v praxi?

To je veľký problém. Európska únia už pred desiatimi rokmi dala možnosť vytvoriť rizikový alebo škodový fond, kde by tretinou prispievali farmári, tretinou štát a tretinou EÚ. V Čechách, Maďarsku či Rakúsku takéto fondy úspešne fungujú. Naši poľnohospodári sú však veľmi konzervatívni, fondu nedôverovali a nepodarilo sa nám ho založiť.

Pokiaľ ide o komerčné poisťovne, sucho sa dlho ako komodita vôbec nepoisťovalo. Štát síce prepláca časť komerčného poistenia z európskych peňazí (farmári bežne dostávali späť okolo 40 až 50 % zaplatenej sumy), no nastali obrovské zdržania. Rozhodnutia a peniaze za minulý rok chodia poľnohospodárom až teraz. To vyvolalo obrovskú nedôveru a mnohí farmári sa preto na tento rok radšej ani nepoistili, lebo sa báli, či peniaze vôbec prídu.

V minulosti ste chválili zavedenie katalógových cien a systém Josephine pri eurofondoch. Pomáha to odbúravať byrokraciu?

Jednoznačne áno. Práve preto bojujeme za to, aby sa tento katalóg rozšíril aj o ďalšie špeciálne stroje. Aktuálne majú poľnohospodári a potravinári možnosť uchádzať sa o podporu v rámci viacerých dôležitých výziev – či už ide o investície pre mladých farmárov, produktívne podniky, špeciálnu rastlinnú a živočíšnu výrobu, alebo biosecurity, ktorá rieši ochranu pred africkým morom ošípaných či vtáčou chrípkou. Katalógové ceny odstraňujú podozrenia z lobingu predajcov. Farmár vidí jasnú cenu, vyberie si techniku od značky, ktorej dôveruje a kde má zabezpečený servis, a nakupuje.

Rozlúčime sa s kukuricou? Budúcnosť patrí strukovinám

Južné Slovensko sa nezvratne otepľuje. Zmení sa kompletne štruktúra plodín? Uvidíme na juhu exotiku?

Exotiku asi nie, ale štruktúra osevných postupov sa zmeniť musí. Európska únia prijala nariadenie, podľa ktorého bude musieť každý členský štát vyčleniť určité percento pôdy na pestovanie bielkovinových plodín. My na Slovensku strukoviny takmer vôbec nepestujeme – celkovo ich máme len na ploche okolo 6 500 hektárov a na celom Slovensku máme napríklad len dvoch komerčných pestovateľov šošovice. Výsledok? Fazuľu dnes paradoxne dovážame z Číny.

Máme tu obrovské rezervy. Strukoviny navyše prirodzene zlepšujú štruktúru pôdy a vďaka nim netreba používať toľko chémie. Slovensko už notifikovalo podporu na tieto plodiny vo výške 65 eur na hektár a na ministerstve sa otvára nový odbor, ktorý sa im bude špeciálne venovať. Samozrejme, aj strukoviny potrebujú vodu, takže všetko stojí a padá na závlahách. Naši farmári sú však inteligentní a rozumným zmenám sa dokážu prispôsobiť, ak dostanú podporu na investície.

V susednom Rakúsku či Maďarsku je bežné, že vás v reštaurácii upozornia, že mäso či zemiaky na tanieri pochádzajú od farmára z tej istej dediny. Robíme na Slovensku dosť pre osvetu našich potravín?

V porovnaní so susedmi máme stále čo doháňať, ale už na tom pracujeme. Ako Agrárna komora Slovenska sme sa zapojili do cezhraničného programu Interreg s projektom na vybudovanie krátkych dodávateľských reťazcov na juhu Slovenska. Plánujeme organizovať miestne trhy, podujatia ako „otvorené dvory a farmy“ a chceme na dediny umiestniť automaty na čerstvé produkty priamo od lokálnych farmárov.

Zároveň spúšťame osvetu pre školskú mládež s názvom „Hovoríme o jedle“. Chceme deti naučiť, že nemusia hneď v obchode kupovať bagety, ale že domáci chlieb, čerstvá zelenina či domáce ovocie sú pre ich zdravie to najlepšie.

„Musíme našich obyvateľov presvedčiť o jednej kľúčovej veci: domáci produkt síce nemusí zvonku vyzerať tak dokonale vyfarbený a nablýskaný ako ten z dovozu, ktorý vďaka chemickému ošetreniu vydrží v skladoch mesiace. Slovenský produkt je však vždy čerstvejší, zdravší a pre ľudské telo bezpečnejší.“