Damask 13. júna 2017 (HSP/warfiles/Foto: Screenshot warfiles.ru)

Na portáli warfiles  ruský vojenský expert Jurij Podoljak (prezývka Yurasumy) vysvetlil, prečo Rusko nemôže zostreľovať americké lietadlá, ktoré pri sýrsko-jordánskom prechode At-Tanfa už v posledných týždňoch viackrát zaútočili na iránske a libanonské jednotky

Americké útoky vyvolali v ruskom prostredí búrku nevôle a medzi Rusmi rezonuje otázka, prečo Rusi nezostrelia americké lietadlá a „neprinútia Američanov kňučať“. V ruskej populácii sa šíria teórie o bezzubom ruskom velení, no problém je vpodstate veľmi jednoduchý a vojenskí odborníci vedia, o čo presne ide a v čom tento problém tkvie.

Američania počas sýrskej kampane už viackrát „chybne útočili“ na pozície sýrskych vládnych vojsk a ich spojencov. Najtvrdší úder sa odohral v septembri 2016, kedy americké lietadlá priamo udreli na pozície sýrskych vládnych jednotiek v oblasti Deir ez Zor. Útok bol priamo načasovaný tak, že niekoľko minút po útoku zaútočili na otrasené sýrske jednotky, ktoré sa pred americkým letectvom ani nekryli, oddiely teroristov ISIS. Američania vlastne zaútočili ako letecká podpora ISIS. Pri útoku sa teroristom ISIS podarilo obsadiť časť  pozícii sýrskych vládnych jednotiek.

V máji 2017 znova Američania zaútočili na skupinu sýrskych spojencov severne od hraničného priechodu At-Tanfa. Američania, ktorých nikto do Sýrie nepozval svojimi aktivitami zničili Lýbiu a snažia sa aj o zničenie Sýrie vtedy oznámili, že chránia proamerickú sýrsku skupinu v At-Tanfa, ktorú cvičia americkí, britskí a nórski inštruktori. At-Tanfu považujú Američania v rozpore s medzinárodným právom a mandátu OSN za bezpečnostnú zónu pod svojou kontrolou. Pri at-Tanfa útočili Američania už 3x.

Video z dopadu americkej rakety na pozície prosýrskych spojencov :

Pokiaľ prvý úder ešte vnímala ruská verejnosť ako „prejav tradičného amerického chrapúnstva a pokrytectva s ktorým je potrebné rátať“, druhý a tretí americký letecký úder vyvolal medzi Rusmi vlnu pobúrenia a začali sa objavovať spomenuté hlasy o „bezzubom ruskom politickom a vojenskom velení“.

Pritom ruskí vojenskí a politickí predstavitelia reagovali rozhodne a s prehľadom. Naniesli asymetrický úder na USA, pretože priamy úder voči americkým lietadlám v oblasti At-Tanfa nie je z vojenského hľadiska a diplomatických dôvodov, možný. Asymetrický úder zaskočil Američanov, spravil im škrt cez rozpočet a vyvolal americkú vlnu protestov.

Asymetrický úder sa prejavil v tom, že v oblasti Rakky zatiaľ 2x zaútočili na kurdské proamerické jednotky neznáme lietadlá, ktoré zlikvidovali dve kurdské kolóny a zasadili Kurdom, ktorí útočia na Rakku, citeľné údery. Tieto údery výrazne oslabili kurdskú ofenzívu pri Rakke, čo sa nepáči Američanom, ktorí sa snažia získať Rakku pod svoju kontrolu pomocou nimi kontrolovanej kurdskej zástupnej armády.

Samozrejme všetci zainteresovaní vedia, že „neznáme lietadlá“ boli vlastne turecké stroje (z politických dôvodov nemôže ísť o ruské stroje) a že Turci priam dychtia po tom, aby mohli kurdské aktivity utopiť v krvi. Ak budú americké aktivity v oblasti At-Tanfa pokračovať, budú pokračovať aj turecké letecké útoky na Kurdov.

Turci majú dostatočnú kapacitu na to, aby úplne zlomili bojový potenciál Kurdov, Američania z diplomatických dôvodov takisto nemôžu priamo voči Turkom zasiahnuť a ak by Turci rozbili kurdské oddiely, americký vplyv na Blízkom východe by sa ešte viac oslabil. Američania ruský asymetrický útok správne pochopili a preto stlmili svoje letecké aktivity.

Navyše vďaka irackým šiítskym milíciám, ktoré kontrolujú sýrsko-irackú hranicu mohli sýrske vládne jednotky a ich spojenci prejsť cez iracké územie a napadnúť proamerické sýrske jednotky od chrbta (zo strany Iraku). Proamerických teroristov zahnali na útek a momentálne kontrolujú Iránci územie od Teheránu až po libanonské pobrežie, takže Hizballáh už môže otvorene ťažiť z priameho spojenia s Iránom. Táto skutočnosť znervóznila najmä Izrael.

Teraz vysvetlím, prečo nemohli ruské vojenské sily zostreliť útočiace americké lietadlá. Kapacity samozrejme na zostrelenie amerických útočiacich lietadiel existujú, zostrelenie týchto lietadiel by však vyvolalo nebývalú odozvu.

V prvom rade útok amerických rakiet nevyvolal v radoch sýrskych spojencov výrazné straty. Dôvod je ten, že Američania útok raketami iniciovali vo vzdialenosti cca 30 km od kolóny. Letiace letecké rakety v sýrskych podmienkach vidieť na vzdialenosť 5 km, to znamená čas ešte cca 20 sekúnd letu. Rakety, ktoré Američania vystrelili boli AGM-65 Maverick s kumulatívnymi náložami, čo dokazujú fotografie zničenej techniky. Pritom pickupy nezničil priamo zásah rakety, ale vybuchujúca munícia zo zničeného tanku. Vojaci z kolón sa pri zahliadnutí rakiet rozpŕchli, rakety zničili tank a obrnenú techniku.

Obrázok zničenej techniky :

Miesto, na ktorom Američania zaútočili na iránsko-libanonskú kolónu sa nachádza vo vzdialenosti približne 70 km od jordánskej hranice. V Sýrii nepôsobia ruské lietadlá včasnej výstrahy (AEW), pretože to nemá význam (protiasadovská opozícia nemá vlastné letectvo, aktivity amerického letectva Rusi monitorujú iným spôsobom), detekovať americké stroje  tak môže priamo letecký či pozemný radar.

Detekcia útočiacich lietadiel leteckým radarom nie je triviálnou úlohou. Letecký radar má svoje obmedzenia pri rýchlo a nízko letiacich cieľoch. Letecký radar má úzky sektor kontroly a nedokáže nahradiť lietadlá AWACS. Navyše zapnutý letecký radar „svieti ako vianočný stromček“ a protivníci ho dokážu zafixovať na vzdialenosť stovky kilometrov. Takže používať letecké radary nie je práve najšťastnejšie riešenie, oveľa lepšie je využívať pozemný radar.

Pozemný radar má takisto svoje obmedzenia. Nízko letiace ciele vo vzdialenosti 40 km dokáže pozemný radar zafixovať, tieto radary sa však nenachádzajú pri každom „blokposte“ sýrskej armády a jej spojencov. Front v Sýrii je pohyblivý, sýrska púšť umožňuje rýchle presuny. Nie je možné za každý sýrsky či libanonský tank postaviť pozemný radar, navyše pozemný radar je potrebné kryť pred útokmi zo vzduchu či zo zeme. To by vyžadovalo napríklad nasadenie „Pancirov“, ktoré by pracovali v kruhovom režime. Takže nasadzovať pozemné radary v rýchlo sa meniacich sýrskych pomeroch na frontovej línií nemá veľký význam a pôsobí kontraproduktívne. S podobnými problémami sa stretávajú aj Američania, ktorí takisto nedokážu priamo zabezpečiť kurdské bojové kolóny pred tureckými leteckými útokmi v blízkosti turecko-sýrskych hraníc.

Samozrejme pozemné radary dokážu zachytiť bez problémov už vzlietnutie nepriateľských lietadiel. V sýrskom vzdušnom priestore v blízkosti At-Tabka sa však pri útoku americké lietadlá pri rýchlosti 250 m/s nachádzali približne 40 sekúnd (Celková americká prítomnosť v sýrskom vzdušnom priestore približne 2:30 min.). Vystrelená protilietadlová raketa by zasiahla americký cieľ s určitosťou až nad jordánskym územím. Velenie protivzdušnej batérie musí navyše rátať aj s možnosťou, že Američania len narúšajú priestor a nepríde k priamemu útoku, takže uvedený reakčný čas v sýrskom vzdušnom priestore sa ešte viac skracuje. Netreba ani hovoriť, aký medzinárodný škandál by vznikol v tom prípade, ak by ruská raketa zostrelila americké lietadlo nad jordánskym územím.

Ostáva ešte možnosť, že by každú útočiacu kolónu sýrskej armády krylo ruské letectvo. Aj laikovi je zrejmé, že takáto možnosť je nereálna. Keďže si Američania vyberajú čas útoku, museli by ruské stroje hliadkovať 24 hodín, čo je nereálne. Pri spomenutej celkovej prítomnosti 2:30 min amerických strojov v sýrskom vzdušnom priestore  by opätovne celá akcia skončila s tým, že by trosky zničeného amerického lietadla dopadli na jordánske územie.

Aby sa naozaj zmysluplne prikryl sýrsky vzdušný priestor, musela by do Sýrie priletieť minimálne eskadra Su-35 (12 strojov) a tá by musela riešiť len túto úlohu. Takýto postup by bol značne neefektívny, načo tratiť financie, keď rovnaký cieľ – zabrániť Američanom v leteckých útokoch – je možné dosiahnuť asymetrickou odpoveďou za pomoci tureckého letectva? Netreba zabúdať, že každá bojová akcia sa hodnotí podľa nasadených zdrojov a dosiahnutých výsledkov. Nasadenie Su-35 by bolo zbytočne drahé a dosiahnutie strategických výsledkov by bolo veľmi slabé.

Takže k čomu sme dospeli. Žiaľ v blízkosti jordánskej hranice môžu Američania útočiť prakticky neustále na sýrske jednotky a ich spojencov. Rovnako môžu útočiť aj Izraelci na juhozápade Sýrie. Američania a aj Izraelci sú si vedomí tejto svojej výhody a mienia ju využívať. Jediné čo môže ich aktivity zastaviť je dokázať im nevýhodnosť ich silového postupu.

Američanov sa vďaka asymetrickým útokom tureckého letectva na pozície Kurdov na severe Sýrie podarilo zčasti umravniť, pochopili že okamžite môže prísť bolestivý úder na ich kurdské proamerické sily. Takisto aj na Izrael existujú rôzne páky ako ho prinútiť správať sa zodpovednejšie. Predaj moderných ruských zbraní Iránu či Egyptu je pre Izrael veľmi nepríjemnou skutočnosťou, rovnako ako vznikajúce priame prepojenie Hizballáhu a Iránu. Izrael sa viac ako 30 rokov snaží Hizballáh zlikvidovať (evidentne sa Izraelu nedarí, Hizballáh existuje a stále silnie), ak Hizballáh získa prístup k moderným technológiam, problémy Izraela sa  ešte zvýraznia.

Jurij Podoljak