“Únos Vietnamca má, ako každý kriminálny prípad, z ktorého sa stane politická kauza, dva životy. Jeden reálny, druhý mediálny. Hoc ide stále o ten istý príbeh, realita a jej mediálny obraz sa nezhodujú, dokonca si v mnohom odporujú. Na Slovensku už ide o železné pravidlo, preto je vítaným osvieženým a pre spoločenské dobro doslova požehnaním, že moderovania verejnej diskusie o únose Vietnamca sa zhostil generálny prokurátor.”

Tóth napísal, že pravicové médiá opakovane zverejnili informáciu o tom, že nemecké orgány činné v trestnom konaní už nepochybujú o účasti slovenskej vlády na zločine zavlečenia Vietnamca. Prezident Andrej Kiska a opoziční poslanci sa s touto interpretáciou príbehu okamžite stotožnili a dopustili sa vyhlásení nehodných zodpovedných ústavných činiteľov.

Dodal, že stačilo niekoľko viet Jaromíra Čižnára pred i po stretnutí s nemeckým generálnym prokurátorom Petrom Frankom, aby bolo jasné, že poniektoré médiá jednoducho nepíšu a nevysielajú pravdu a že tak hlava štátu, ako aj verbálne agresívni opoziční poslanci by urobili lepšie, keby aspoň v niektorých prípadoch uprednostnili triezvy rozum pred emóciami.

“Argumenty generálneho prokurátora netreba zoširoka rozoberať, pretože sú verejne dostupné. Len si zrekapitulujme, čo z jeho vyjadrení nad všetku pochybnosť vyplýva: Únos Vietnamca sa stal v Nemecku; Slovensko od októbra minulého roku poskytuje nemeckej strane právnu pomoc, čo príslušné orgány v Berlíne náležite oceňujú; na základe doterajších výsledkov vyšetrovania Nemci nepodozrievajú žiadneho Slováka z aktívnej a vedomej účasti na tomto skutku; podozrenia namierené proti ministerským úradníkom a príslušníkom vládnej ochranky uverejnené v slovenských médiách budú preverené našimi orgánmi, a preto prokuratúra požiadala o zbavenie mlčanlivosti 44 osôb,” zhrnul Tóth.

Preto sa podľa neho dá konštatovať, že z pohľadu Slovenska je to zatiaľ vcelku priaznivý príbeh, pretože “žiadne paralely so zavlečením prezidentovho syna sa nekonajú”. “V zápale politického boja je však málokto ochotný pripustiť, že to, čo je zlou správou pre marketing Prezidentského paláca či opozičných centrál, je dobrou zvesťou pre krajinu a jej povesť.”

“A vôbec nejde o to, aby sme si zakrývaním nezákonností vytvárali o sebe lepší obraz, než v skutočnosti sme. To je cesta do pekla, ale priam diaľnicou do záhuby je aj neúcta k faktom, z ktorej generálny prokurátor usvedčil tak viaceré médiá, ako aj predstaviteľov opozície a prvého občana štátu. Dnes, samozrejme, nik nemôže vylúčiť, že Slovensko bolo podvedené vietnamskou vládou. Či sa to stalo, to časom (a zrejme skôr než neskôr) vyjde najavo. Ak však v tomto štádiu poznania zaznievajú obvinenia, že predstavitelia slovenskej vlády sa na únose aktívne a vedome podieľali, nedávajú ich autori odpoveď na triviálnu, no predsa kľúčovú otázku: Aký by na to mali motív? Odznelo a bolo napísaných množstvo slov, no tento rébus sa nik z autorov obvinení neobťažoval rozlúsknuť.”

Podľa Tótha Jaromír Čižnár nastavil zrkadlo nielen spojenectvu médií, Prezidentského paláca a opozície, ale upriamil pozornosť aj na málo presvedčivý výkon riaditeľa SIS Antona Šafárika. “Každému, kto len trochu rozumie práci spravodajských služieb a postaveniu našej spravodajskej komunity na medzinárodnej scéne, je jasné, že ak SIS mala informácie o tom, že v Berlíne bol unesený Vietnamec a hrozí eventualita jeho transportu cez Slovensko, mohla ich získať len vtedy, ak bola upozornená partnerskou organizáciou.V tomto prípade buď Spolkovou spravodajskou službou, alebo Spolkovým úradom na ochranu ústavy. Z oficiálnych miest sa verejnosť nemohla dozvedieť, či k tomu naozaj došlo, no riaditeľ SIS sa na nie práve vydarenej tlačovke zahmlene vyjadril, že informoval príslušné miesta. Jaromír Čižnár ho usvedčil, že prokuratúra to nebola. A preto máme na svete viac otázok, ako sme si pôvodne mysleli.”

“Vedela SIS v predstihu o hrozbe transportu Vietnamca cez Slovensko alebo nevedela? Ak nie, kedy sa o prípade dozvedela a aké opatrenia v tejto súvislosti uskutočnila? A kedy, koho, akým spôsobom a v akom rozsahu informoval Anton Šafárik o kauze Vietnamec? Pochopiteľne, verejnosť zo zrejmých dôvodov na tieto otázky odpovede nedostane, ale Jaromír Čižnár áno. Netreba si robiť ilúzie, že generálny prokurátor sa dozvie úplnú pravdu. No už samotný fakt, že jeho úrad v tejto súvislosti adresoval príslušným miestam veľmi konkrétne dožiadania, je pre Antona Šafárika nelichotivou vizitkou. Ak sa totiž jeho slová prinajmenšom v jednej časti nezhodujú s realitou, generálny prokurátor je nútený urobiť si jasno, ako je to so zvyškom kostrbatého príbehu riaditeľa SIS,” uzavrel bývalý šéf kontrarozviedky SIS