Nie, máme na mysli úbohú skupinu poslancov a senátorov, ktorí neúnavne a búrlivo tlieskali v reakcii na kazuistiku toho tupého pozéra, ktorý stál pred nimi, hoci ten, ktorému vôbec nemali udeliť možnosť vystúpiť na tejto slávnostnej tribúne.

Koniec koncov, ten, kto vedie rýchlo sa rozkladajúci zvyšok národa, ktorý aj tak nikdy nebol stvorený na to, aby vydržal, dokázal priviesť svet na pokraj hospodárskej katastrofy a dokonca jadrovej vojny z jediného dôvodu: Totiž preto, že dvojstranícky duopol na Kapitole s bezmyšlienkovitou nedbanlivosťou vrazil obrovské sumy peňazí do Ukrajiny a zástupnej vojny Washingtonu proti Rusku.

A v tomto smere vám čísla povedia všetko, čo potrebujete vedieť. Doteraz Washington schválil hospodársku a vojenskú pomoc vo výške 65 miliárd dolárov, pričom ostatné krajiny NATO prihrali ďalších 32 miliárd dolárov. Okrem toho sa v pripravovanom návrhu Omnibus Abomination schváli ďalších 45 miliárd dolárov, čo, ako už Zelenskyj naznačil, nie je ani zďaleka dosť.

Napriek tomu je to 142 miliárd dolárov a ešte viac, čo zase nemá žiadnu možnosť umožniť ukrajinské víťazstvo, ktoré Zelenskyj sľuboval. A to je tiež 91 % predvojnového HDP Ukrajiny v roku 2020 vo výške 156 miliárd dolárov a rádovo viac ako necelých 100 miliárd dolárov HDP, ktoré jej zostávajú, kým ju nadchádzajúca zimná ofenzíva Ruska úplne dorazí.

Inak povedané, títo vojnoví blázni umožňujú absolútne zničenie miest, obcí, dedín, vidieka a hospodárstva 30. najväčšieho štátu na svete, aj keď sú jeho vojaci a občania na oboch stranách frontovej línie zabíjaní po státisícoch.

V rozpore so Zelenského klamlivou rétorikou však nie je v stávke nič dôležité ani pre ľudstvo, ani pre bezpečnosť „slobodného sveta“, a najmä pre bezpečnosť a slobodu americkej vlasti. Absolútne o nič – a to sa týka aj všetkých výmyslov vojnovej strany, ktoré Zelenskyj včera večer roboticky opakoval, o právnom štáte, suverenite hraníc a slobode národov Ukrajiny a ich susedov.

Ako sme opakovane zdokumentovali, nejde o ruskú inváziu, ale o občiansku vojnu na území „pohraničia“, ktoré bolo pred komunistickou tyraniou Sovietskeho zväzu vždy vazalom a niekedy aj neoddeliteľnou súčasťou veľkého Ruska. Súčasnú občiansku vojnu v skutočnosti vyvolala v roku 2014 nelegitímna vláda dosadená v Kyjeve po washingtonskom prevrate proti riadne zvolenému a Rusku priateľsky naklonenému prezidentovi.

Táto Washingtonom riadená „zmena režimu“ zasa postavila proti sebe regióny umelého štátu Ukrajina, okrem iného na základe dlhodobých jazykových, náboženských, etnických a ekonomických rozdielov. A keď sa rusky hovoriace obyvateľstvo Krymu, Donbasu a čiernomorských pobrežných oblastí snažilo oddeliť kvôli obavám z represií zo strany ukrajinských nacionalistických a neonacistických politikov, ktorí prevzali kontrolu nad vládou v Kyjeve, títo na nich uvalili krvavé násilie ukrajinských ozbrojených síl vrátane otvorene neonacistickej brigády Azov.

To znamená, že Kyjevom vyvolaná občianska vojna proti rusky hovoriacemu obyvateľstvu na východe a juhu zúrila osem rokov, kým Putin konečne zareagoval na ich prosby o otvorenú vojenskú pomoc, a tiež po tom, čo Kyjev zabil až 14 000 separatistických vojenských a civilných osôb pri násilnom útoku proti údajne vlastnému obyvateľstvu.

Prišlo to aj 14 rokov po tom, ako Putin na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii v roku 2007 zdôraznil, že vstup Ukrajiny do NATO a umiestnenie jadrových rakiet v okruhu niekoľkých minút od Moskvy je červenou čiarou, ktorú nemožno prekročiť, ale ktorej prekročenie je prakticky isté do februára 2020.

Napokon, „invázia“ prišla aj po 10 dňoch masívne zintenzívnených ukrajinských delostreleckých útokov na Donbas, ktoré každým signálom vojenských akcií a logistiky naznačovali, že „invázia“ Kyjeva do separatistických republík sa blíži.

Stručne povedané, „rozdelenie“ tyranskej Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky, útvaru, ktorý nikdy neexistoval, kým ho na konci hlavní pušiek nepriviedli k životu Lenin, Stalin a Chruščov, bolo vždy konečným cieľom hry. Boli to nešikovní hegemonistickí neokonzervatívci z Washingtonu, ktorí nakoniec po roku 2014 katalyzovali rozpad vďaka vlastnej hlbokej neznalosti dejín regiónu.

Kôstka bola skutočne vyložená počas posledných legitímnych volieb v roku 2010, keď Rusku priateľsky naklonený kandidát Janukovyč vyhral celoštátne voľby o vlások, a to na základe 60 – 90 % náskoku na východe a juhu (modré oblasti na mape) proti ukrajinskej nacionalistickej kandidátke Tymošenkovej, ktorá zvíťazila v menej hospodársky prosperujúcich oblastiach v strede a na západe podobným 60 – 90 % náskokom (červené oblasti).

Stačí si všimnúť názvy miest v modrých oblastiach mapy, aby sme pochopili, že vojna na Ukrajine je o rozdelení, nie o „slobode“, ako včera večer riskantne naznačil Zelenskyj: V roku 2010 Charkov, Luhansk, Doneck, Mariupoľ, Záporožie, Kryvyj Rih a Odesa volili modrú farbu, od roku 2014 sú v prvej línii občianskej vojny a počas septembrových referend väčšinou hlasovali za odchod z Ukrajiny a pripojenie k Rusku.

Aby sme si boli istí, washingtonskí hegemoni, neokonzervatívci a vojnoví štváči budú trvať na tom, že tieto referendá boli neplatné, ale to nevysvetľuje psa, ktorý nešteká. Na dôvažok, v rusky hovoriacich modrých oblastiach na mape sa neobjavili prakticky žiadne správy o „hnutí odporu“ medzi miestnym obyvateľstvom, ktoré by bolo v opozícii voči ruským „okupantom“ a údajným kvislingom, ktorí riadia ich separatistické vlády a milície. Ak niečo, tak veria, že boli „oslobodení“, nie „okupovaní“.

Takže tu je konečná šialenosť včerajšieho predstavenia a 141 miliárd dolárov, ktoré USA/NATO nalejú do niečoho, čo sa de facto rovná genocíde na obyvateľoch tohto nešťastného kúska čiernej zeme. To znamená, že jasné obrysy diplomatického riešenia a potenciálne hranice prímeria načrtli samotní ľudia vo voľbách v roku 2010.

V skutočnosti už boli Putinove referendá vo väčšine modrých oblastí ukončené, zostáva len umlčať zbrane, ratifikovať územný status quo a umožniť medzinárodnej mierovej konferencii doviesť do logického konca rozdelenie postkomunistickej Ukrajiny, ktoré bolo implicitne obsiahnuté vo výsledkoch volieb v roku 2010.

Ako sa to stalo, urobila to postkomunistická Juhoslávia a Československo a všetci obyvatelia, ktorých sa to týka, sú na tom oveľa lepšie. Teraz je čas, aby sa hranice, ktoré vytvoril Lenin z „Nového Ruska“ a z častí a kúskov cárskeho impéria a Galície po prvej svetovej vojne, Stalin z Poľska, Maďarska a Rumunska z obdobia druhej svetovej vojny a Chruščov z ruského Krymu, priradili na smetisko dejín. To, že sa svet môže stiahnuť z nebezpečnej priepasti, na ktorej teraz neisto stojí, závisí len od odvolania mŕtvej ruky sovietskych mäsiarov a tyranov.

Iróniou je, že Putin by na toto riešenie bez mihnutia oka pristúpil, pretože aj tak nechce vládnuť (a výrazne dotovať) tej časti Ukrajiny, ktorá je znázornená červenými oblasťami vyššie. Pochybujeme, že je taký zlý, ako tvrdí Washington, ale sme si celkom istí, že je príliš inteligentný na to, aby chcel vládnuť tomu, čo by bolo nepriateľským obyvateľstvom Kyjeva a Ľvova – nehovoriac o ešte nepriateľskejších národoch Poľska, Pobaltia a západnej Európy.

Samozrejme, Zelenskyj a jeho tlupa krvilačných ničiteľov by kričali do neba. Ibaže by dostali bezpečný priechod, aby mohli seba a miliardy, ktoré ukradli americkým daňovým poplatníkom a uložili na tajné bankové účty, previezť do bezpečných útočísk ďaleko od vlasti, ktorú zničili svojím tvrdohlavým hlásaním gigantických lží.

To znamená, že táto pomýlená vojna nie je ani v najmenšom o slobode a demokracii. Ukrajina je rovnako autoritárska a skorumpovaná ako Rusko, a teraz pravdepodobne ešte viac. Všetka opozičná tlač bola zrušená alebo prevzatá štátom; väčšina Zelenského oponentov bola zatknutá alebo zabitá; už neexistujú žiadne skutočné opozičné strany; národný bezpečnostný aparát bol do značnej miery očistený od disidentov; a Zelenskyj nedávno dokonca zaútočil na ruskú pravoslávnu cirkev.

Napriek tomu nemožno pochybovať o tom, že strašidelný podvodníček, ktorý včera večer s tou správnou dávkou ukrajinského prízvuku recitoval verše napísané týmto neokonským/národným bábkohercom, by sa dal kúpiť aj za malú časť z miliárd, ktoré už nakradol. Určite by aj taký malý a nevýrazný človek ako Zelenskyj mal rovnako skromnú cenu.

Nie, problém spočíva vo včerajšom publiku, nie v pozérovi na pódiu. Neokonmi zamorení republikáni sa snažia zbaviť zvyku prijímať večné vojny Deep State, ale pokrok je bolestne pomalý a obmedzený na niekoľko stálic, ako je Rand Paul.

Pre GOP však existuje nádej, aj keď demokrati zostávajú vytrvalo mimo záchrany zo zajatia vojnových horúčok, ktoré sa tak žalostne predviedli v snemovni.

Bolo to vidieť, keď neustále vyskakovali na nohy a energicky si plieskali rukami pri najmenšej nezmyselnosti vychádzajúcej zo studne snemovne. Je to preto, že v tejto vojne nejde len o slobodu a ľudské práva, dokonca ani o právny štát, celistvosť hraníc či pravidlá mierového a stabilného medzinárodného poriadku.

V skutočnosti sa školácky vyhovárali na démonizovaného ukrajinského prezidenta, ktorý údajne dosadil Donalda Trumpa do Bieleho domu a poriadne im uvoľnil ruky nad politickou mocou na dlhý čas dopredu.

Nakoniec, hybnou silou tohto smrteľného, podlého dobrodružstva je syndróm Trump Derangement. A vzhľadom na večné škody, ktoré spôsobí americkým daňovým poplatníkom, pracovníkom a spotrebiteľom – nehovoriac o globálnej ekonomike – je to tak choré, ako to len môže byť. Drobný rozruch zo 6. januára sa mu nevyrovná.