Francúzsky prezident Emmanuel Macron rokoval 1. decembra s prezidentom Bidenom. Maskovaný spoločným vyhlásením, v ktorom vyjadril solidaritu s postojom USA k vojne na Ukrajine, Macron povedal francúzskym médiám to, čo americkým médiám nepovedal: hoci možno v súkromí to Bidenovi povedal.

Macron povedal, že „musíme si uzrjemiť, čo sme pripravení urobiť, ako ochrániť našich spojencov a členské štáty a ako poskytnúť záruky Rusku v deň, keď sa vráti za rokovací stôl. Jedným zo zásadných bodov, ktoré musíme riešiť – ako vždy hovorí prezident Putin – je obava, že NATO prichádza až k jeho dverám, a rozmiestnenie zbraní, ktoré by mohli Rusko ohroziť.“

Macron vo svojom vyhlásení súhlasil o Putinovi, že rozširovanie NATO až k dverám Ruska je zásadným bodom, ktorý sa musí riešiť bezpečnostnými zárukami pre Rusko, ako to Putin požadoval ešte v predvečer invázie. Francúzsky líder navrhoval rokovania, ktoré sú pripravené zahrnúť diskusiu o bezpečnostných obavách Ruska v súvislosti s rozširovaním NATO, vstupom Ukrajiny do NATO a zbraňami NATO na Ukrajine a inde v blízkosti ruských hraníc.

To je výrazný odklon od verejnej pozície USA, podľa ktorej je NATO obrannou alianciou, ktorá nepredstavuje pre Rusko žiadnu hrozbu, že Ukrajina má právo vybrať si vlastných spojencov, že Rusko nemá právo veta v otázke členstva v NATO a že žiadosť Ukrajiny o členstvo sa nikdy nedostane na rokovací stôl s Ruskom. Odráža to ochotu diskutovať o jednej zo základných požiadaviek, ktoré Putin predniesol, keď v decembri 2021 pred vojnou požiadal o rokovania o vzájomných bezpečnostných zárukách.

Macron od svojho zvolenia v roku 2017 presadzuje pozíciu, že na rozdiel od naliehania USA nie je ostrakizované a ohrozené Rusko v záujme Európy. Možno viac než ktorýkoľvek iný západný líder udržiava Macron od začiatku vojny otvorenú komunikačnú linku s Putinom. Spolu s Nemeckom si Francúzsko nikdy nebolo také isté ako USA, že rozširovanie NATO do susedstva Ruska je v bezpečnostnom záujme ich krajín, ani že rozširovanie do susedstva Ruska by Rusko nevnímalo ako bezpečnostnú hrozbu. Práve Nemecko a Francúzsko sa v roku 2008 postavili proti plánu USA na vstup Ukrajiny a Gruzínska do NATO.

A práve Nemecko prispelo druhým vyhlásením k vzorcu, ktorý by mohol zmeniť rokovania o vojne.

Podobne ako Macron, aj nemecký kancelár Olaf Scholz poskytol vlastnú kamufláž pre svoje vyhlásenie o zmene paradigmy. V článku v časopise Foreign Affairs Scholz ponúkol tvrdú kritiku Putina a jeho vojny. Okrem uznania nového multipolárneho sveta jeho článok zapadal do paradigmy USA.

Ale článok, ktorý napísal 1. decembra, v ten istý deň, keď bol Macron vo Washingtone, bol úplne iný. Zdá sa, že podobne ako Macronovo maskované vyhlásenie, aj Scholzovo si získalo len malú pozornosť.

Po kritike Ruska za to, že „ničí mierový poriadok, na ktorom sme pracovali toľko desaťročí“, nemecký kancelár urobil prekvapujúci dodatok. Povedal, že existuje „ochota“ spolupracovať s Putinom v otázkach kontroly zbrojenia a rozmiestnenia rakiet. Povedal, že „sa musíme vrátiť k dohodám, ktoré sme mali v posledných desaťročiach a ktoré boli základom pre mierový a bezpečnostný poriadok v Európe“. A potom povedal, že „všetky otázky spoločnej bezpečnosti by sa dali riešiť a prerokovať. Existuje ochota tak urobiť.“

Podobne ako Macron, aj Scholtz navrhuje, aby súčasťou rokovaní o ukončení vojny boli aj rokovania o európskej bezpečnostnej architektúre, ktorá by riešila bezpečnostné obavy Ruska. Vzorec sa formuje.

A tento vzorec sa môže rozšíriť aj mimo dvoch najdôležitejších európskych partnerov USA v NATO. Došlo k zmenám v posolstve, ktoré prichádza od druhého významného hráča na európskej strane Atlantiku.

Britský minister obrany Ben Wallace 23. októbra vyjadril „želanie deeskalovať tento konflikt“. Prekvapujúco, a možno po prvýkrát v prípade britského predstaviteľa, dodal, že „Spojené kráľovstvo je pripravené pomôcť“, ak sa „Ukrajina a Rusko budú usilovať o riešenie vojny“. Táto ponuka je výrazným posunom oproti výčitke Borisa Johnsona ukrajinskému prezidentovi Volodymyrovi Zelenskému, že na Putina „treba tlačiť, nie s ním vyjednávať“, a že „aj keď Ukrajina bola pripravená podpísať s Ruskom nejaké dohody, Západ nie“.

A nie je to len súčasná vláda v Spojenom kráľovstve, ktorá sa mení. Bývalý premiér Boris Johnson mal so Zelenským blízky vzťah, takže jeho slová môžu mať váhu. V názorovom článku vo Wall Street Journal z 9. decembra Johnson naďalej podporuje Zelenského líniu, podľa ktorej nemôže existovať „žiadna dohoda o pôde za mier“. Jemne, bez komentára však Johnson nanovo definoval pôdu, ktorú Ukrajina nemôže vymeniť za mier. „Ruské sily,“ trval Johnson na svojom, „musia byť zatlačené späť k faktickej hranici z 24. februára.“

Na rozdiel od americkej mantry o žiadnych rokovaniach o Ukrajine bez Ukrajiny a Zelenského naliehania, aby sa Krym a celý Donbas znovu začlenili do Ukrajiny, Johnson tvrdí, že Rusko sa musí vrátiť tam, kde bolo pred dňom invázie. To však znamená, že Rusko by si ponechalo Krym a veľkú časť Donbasu.

To je veľká zmena oproti Johnsonovmu tvrdeniu, že Západ nie je pripravený rokovať s Ruskom. Je to veľká zmena oproti jeho názorovému článku vo Wall Street Journal spred mesiaca, v ktorom povedal, že pre Ukrajinu by bolo „nechutné“ vzdať sa pôdy a „morálnou výčitkou ľudskosti“.

Udržanie týchto východných etnických ruských regiónov spolu s ochotou rokovať o európskej bezpečnostnej štruktúre, ktorá by vážne brala do úvahy bezpečnostné obavy Ruska, začína vyznievať ako nové otvorenie sa Západu na diplomatické zapojenie do skutočného rozhovoru s Ruskom.

A Johnson nie je osamelým hlasom. Dňa 7. decembra, v tom istom deväťdňovom období, keď Macron, Scholtz a Johnson urobili svoje vyhlásenia, minister zahraničných vecí Blinken urobil rovnaké prekvapujúce vyhlásenie. Blinken po prvýkrát upravil požiadavku USA na územnú celistvosť a definoval ju nie ako celú Ukrajinu vrátane Krymu a Donbasu, ale ako Ukrajinu v stave, v akom sa nachádzala v predvečer invázie. Blinken pre denník Wall Street Journal uviedol, že americké ciele na Ukrajine sa nemenia: „Sústreďujeme sa na to, aby sme pokračovali v tom, čo sme robili doteraz, teda aby Ukrajina mala v rukách to, čo potrebuje na svoju obranu, čo potrebuje na to, aby mohla odraziť ruskú agresiu.“ Potom však šokujúco a bez väčšej pozornosti dodal, že cieľom je „získať späť územie, ktoré jej bolo od 24. februára odňaté“.

Blinkenovi a Johnsonovi vykĺzla z úst rovnaká veta. Cieľom už nebolo vytlačiť Rusko z celej Ukrajiny, ale zatlačiť ho späť do častí, v ktorých bolo pred inváziou. A to predpokladá možnosť vyjednania dohody, ktorá ponechá etnicky ruské regióny Krymu a časti Donbasu v Rusku.

Bolo to prvýkrát, čo americký predstaviteľ verejne nanovo definoval diplomatický cieľ. Ale predznamenalo ho už piate vyhlásenie, ktoré bolo urobené v súkromí.

V polovici novembra sa objavila správa, že „dvaja európski diplomati informovaní o rokovaniach uviedli, že (poradca pre národnú bezpečnosť) Sullivan odporučil, aby tím pána Zelenského začal uvažovať o svojich realistických požiadavkách a prioritách pri rokovaniach vrátane prehodnotenia deklarovaného cieľa, aby Ukrajina získala späť Krym, ktorý bol anektovaný v roku 2014“. Aj toto vyhlásenie prispieva k vzorcu nového postoja diplomacie.

K týmto vyhláseniam sa pridali aj ďalší členovia západnej aliancie. Dňa 13. decembra sa objavila správa, že „niektorí západní predstavitelia v utorok uviedli, že o štatúte Krymu a Donbasu by sa malo rokovať v rámci prípadných rozhovorov medzi Moskvou a Kyjevom“. Jeden zo západných predstaviteľov uviedol, že „dlhodobé otázky Krymu a štatútu Donbasu by mohli byť niečím, o čom sa bude hovoriť neskôr“.

Britskí predstavitelia vyjadrili „absolútne minimum potrebné na to, aby Rusko preukázalo, že to s rokovaniami myslí vážne“, ako ochotu „stiahnuť sa na pozície, ktoré obsadilo 23. februára pred opätovnou inváziou“.

Nemecko uviedlo, že podporí akékoľvek červené línie, ktoré si Ukrajina vytýči, ale dodalo, že „je podľa nich nerealistické očakávať, že ruské jednotky budú úplne vyhnané zo všetkých okupovaných území“.

K tomuto vzorcu prispeli aj ďalší predstavitelia a bývalí predstavitelia, ktorí nehovoria za vládu USA. Bývalý predseda Zboru náčelníkov štábov admirál Mike Mullen uviedol, že USA musia „urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme sa pokúsili dostať k rokovaciemu stolu a vyriešiť túto vec“, a dodal, že „skutočne je to na Tonym Blinkenovi a ďalších diplomatov, aby našli spôsob, ako dostať Zelenského aj Putina k rokovaciemu stolu. Čím skôr, tým lepšie.“ Súčasný predseda Zboru náčelníkov štábov Mark Milley hovorí, že sa to bude musieť stať s vedomím, že „pravdepodobnosť ukrajinského vojenského víťazstva – definovaného ako vykopnutie Rusov z celej Ukrajiny vrátane Krymu, ktorý si nárokujú – nie je z vojenského hľadiska vysoká”.

Bývalý minister zahraničných vecí Henry Kissinger dvakrát odporučil Johnsonov a Blinkenov vzorec pred 24. februárom. V máji vyzval na rokovania, pri ktorých by „deliacou čiarou mal byť návrat k predchádzajúcemu stavu“, teda k stavu, ktorý existoval pred vojnou. Aj v tomto prípade by Krym zostal v Rusku a Rusko by kontrolovalo časti Donbasu.

Kissinger 17. decembra túto výzvu zopakoval a povedal, že „sa blíži čas nadviazať na strategické zmeny, ktoré sa už uskutočnili, a začleniť ich do novej štruktúry smerujúcej k dosiahnutiu mieru prostredníctvom rokovaní“. Medzi dosiahnuté zmeny patrí ruská kontrola Krymu a častí Donbasu. Kissinger odporučil „stanoviť líniu prímeria pozdĺž existujúcich hraníc, kde sa 24. februára začala vojna. Rusko by sa odtiaľ vzdalo svojich výbojov, ale nie územia, ktoré obsadilo pred takmer desiatimi rokmi, vrátane Krymu. Toto územie by mohlo byť predmetom rokovaní po uzavretí prímeria.“

Vyjadrenia Mullena, Milleyho, Kissingera a nemenovaných európskych predstaviteľov sa pripájajú k štyrom vyhláseniam Macrona, Scholtza, Johnsona a Blinkena v priebehu deviatich dní a k radám, ktoré Zelenskému poskytol Sullivan, a vytvárajú tak vzorec, ktorý naznačuje možnosť porušenia Zelenského predbežných podmienok pre rokovania. Vzorec, ktorý sa objavuje, naznačuje novú otvorenosť voči možnosti rokovaní, ktoré zahŕňajú diskusie o štatúte Krymu a Donbasu, ako aj o bezpečnostných obavách Ruska týkajúcich sa NATO a rozmiestnenia zbraní, ktoré by mohli ohroziť Rusko.