K mierovej zmluve, ktorá určila hranice Maďarska a ktorú podpísali lídri víťazných mocnosti prvej svetovej vojny 4. júna 1920 v paláci Veľký Trianon vo Versailles vo Francúzsku, Pál Csáky uvádza, že ide o “zlú spomienkou”, ktorá podľa neho spôsobila viac problémov ako vyriešila.

“Vrhla ľudstvo do katastrofy ešte väčšej ako bola prvá svetová vojna – do druhej svetovej vojny,” píše niekdajší líder menšinovej strany SMK.

Dodal, že tí, ktorí sa zúčastnili mierovej konferencie v roku 1919 a neboli vedení slepotou a pomstou podľa neho videli, že ide o “zásadne zlý súbor rozhodnutí”. “Je tiež známe, že mierové zmluvy neschválil Senát USA, rovnako ako ich neratifikovalo Rusko (neskôr Sovietsky zväz).”

“Možno by mohlo byť v tomto okamihu veľmi užitočné citovať z listu vyššieho vládneho úradníka USA adresovaného prezidentovi Wilsonovi. Úradník William Bullitt píše: „Naša vláda sa teraz dohodla, že bude čeliť novému útlaku, podrobeniu a roztrhnutiu trpiacich národov vo svete, novému storočiu vojny.“ Tieto mierové zmluvy veľmi kritizoval aj svetovo uznávaný ekonóm John Maynard Keynes, ktorý bol členom britskej delegácie, ale rezignoval. ‘Ako môžete očakávať, že budem naďalej pomáhať s touto fraškou?’ Napísal britskému premiérovi.”

Csáky píše, že na celej “malichernej” povojnovej histórii vníma dva “malé sympatické momenty”. Prvým je podľa neho občianska odvaha a jej stelesnenie v katastrofickej situácii. Pál Csáky spomína nemeckého princa von Brockdorff-Rantzau. “O čo ide? V októbri 1918, keď sa ukázalo, že Nemecko na východe vyhralo vojnu, no na západe prehralo, nemecké vojenské a politické vedenie urobilo chybu, ktorú urobili Rakúšania a Maďari o niečo neskôr. Na základe Wilsonových sľubov inicioval rozhovory o prímerí s Američanmi a ponúkol im mierovú dohodu. To všetko v čase, keď nemecká armáda s deviatimi miliónmi príslušníkov stále ustupovala z francúzskych a belgických území.”

“Ale čo sa stalo? Nič iné čo už história nepriniesla nespočetne mnohokrát predtým aj potom: Tí, ktorí sa cítili byť silnejší, oklamali svojich partnerov. 29. októbra sa Wilsonov špeciálny splnomocnenec tajne stretol s Clemenceauom, ktorý nahlas vyslovil výhrady ku 14-bodovému plánu Wilsona. Splnomocnenec prijal väčšinu námietok v mene prezidenta USA.”

To je podľa Csákyho okamih, ktorý ukazuje rozhodujúce súvislosti. “Je to otázka strategických rokovaní, záujmov veľmocí a nie univerzálneho vykonávania zásady národného sebaurčenia, ktorú deklaroval Wilson.”

“Táto zmena amerického pohľadu spôsobila, že princíp sebaurčenia národov sa vo veľkej miere uplatňoval na Čechov resp. Čechoslovákov, Rumunov a Srbov v troskách Rakúsko-Uhorskej monarchie, ale vôbec nie na Maďarov. A keďže bolo v strategickom záujme ustanoviť veľké československé, rumunské, srbsko-chorvátske štáty za chrbtom Nemcov a proti sovietsko-ruskej expanzii, uskutočnili sa následné rokovania aj na základe týchto priorít.”

“Nemeckí, rakúski a maďarskí lídri samozrejme nevedeli nič. Nemecká delegácia odišla do Paríža, aby viedla mierové rozhovory a musela pritom čeliť hrozbe uvalenia diktatúry. Po dlhých debatách sa rozhodli podpísať diktatúru, a za týmto účelom bol za komisára vymenovaný princ von Brockdorff-Rantzau. Keď sa však na zámku vo Versailles objavila nemecká delegácia, princ sa posadil, aby odpovedal na slová Clemenceaua, ktorý hovoril v mene spojeneckých síl. To pobúrilo mnohých, s výnimkou britského ministra zahraničných vecí Balfoura, ktorý povedal svojmu sekretárovi: „Ani som si to nevšimol. Pravidlom pre mňa je, že sa nikdy nepozerám na ľudí, ktorí majú očividne problémy. “

Druhou pozoruhodnosťou tej doby bol podľa Pála Csákyho postoj maďarskej strany. “Mohli byť organizované nejaké reakcie, ale to sa sotva realizovalo na centrálnej úrovni, menšie stopy sa objavili iba na miestnej a regionálnej úrovni. Čiastočne môžeme akceptovať tézu, že monarchia vo svojej podobe pred sto rokmi bola neudržateľná.”

“Duch veku na konci vojny uprednostnil vytvorenie nástupníckych štátov pred reformou mnohonárodnostnej spoločnej formácie. Múdre riešenie by však spočívalo v tom, že by sa zásada sebaurčenia platne vzťahovala na všetkých – a to by sa mohlo prejaviť v spravodlivosti odstránenia hraníc. To však nebol tento prípad: Víťazom bol vynútený, umelo vytvorený nový systém,” skonštatoval Csáky.

Jaroslav Zajac