Pred 100 rokmi sa narodil salezián, publicista, filozof a teológ Anton Hlinka

Anton Hlinka sa narodil 31. októbra 1926 vo Valaskej Belej v okrese Prievidza. Detstvo prežil v Považskej Bystrici, kde navštevoval základnú školu. Neskôr študoval na saleziánskom gymnáziu v Šaštíne a v Trnave. V roku 1944 vstúpil v Hronskom Beňadiku (vtedajšom Svätom Beňadiku) do noviciátu Spoločnosti Saleziánov dona Bosca. Prvé rehoľné sľuby zložil 23. augusta 1945 a v roku 1948 zmaturoval.

Zásadným spôsobom do jeho života zasiahla komunistická perzekúcia Cirkvi. Barbarská noc z 13. na 14. apríla 1950 ho zastihla počas pedagogickej praxe na saleziánskom gymnáziu v Šaštíne. V septembri toho istého roka musel spolu s ďalšími mladými spolubratmi nastúpiť do pomocných technických práporov (PTP) v tábore vo Svätej Dobrotivej v západných Čechách.

V roku 1951 sa zapojil do pokusu o útek za hranice v skupine saleziána Titusa Zemana. Prvý pokus o prekročenie hraníc cez rieku Moravu sa nepodaril. Hlinkovi sa však napokon 8. augusta 1951 podarilo utiecť cez hranice pri Českých Veleniciach. Dostal sa do Talianska, kde pokračoval v štúdiu teológie a filozofie.

Doživotnú rehoľnú profesiu zložil 30. júna 1952. Po skončení bohosloveckých štúdií bol 1. júla 1955 vysvätený za kňaza. Následne študoval filozofiu a psychológiu v Turíne, Ríme a vo Viedni. V roku 1961 získal v Ríme doktorát z filozofie.

V rokoch 1958 až 1967 prednášal teológiu a filozofiu v saleziánskych vzdelávacích inštitúciách vo Viedni, Kolíne nad Rýnom a v Katánii na Sicílii. Ďalšie štyri roky pôsobil v Miláne medzi študentmi.

Významnou etapou jeho života sa stal rok 1971, keď nastúpil do mníchovského Rádia Slobodná Európa ako redaktor nábožensko-kultúrnych programov. Neskôr spolupracoval aj s Hlasom Ameriky a rozhlasovou stanicou Stefanus. Jeho hlas poznali tisíce poslucháčov na Slovensku, ktorí napriek komunistickej cenzúre túžili po slobodných informáciách.

Vo vysielaní sa osobitne venoval prenasledovaniu kresťanov, porušovaniu ľudských práv, náboženskej slobode a osudom ľudí, ktorí sa odmietali vzdať svojho presvedčenia. Informoval o súdnych procesoch, púťach, samizdatovej literatúre i odvahe ľudí pôsobiacich v podmienkach neslobody. Rádio sa tak stalo dôležitým hlasom obrany prenasledovaných veriacich.

Anton Hlinka bol aj členom Európskeho výboru Svetového kongresu Slovákov. V roku 1980 založil vlastné nakladateľstvo, v ktorom počas desiatich rokov vyšlo 29 kníh. Významnou súčasťou jeho činnosti bolo aj organizovanie tajného doručovania náboženskej literatúry na Slovensko, kde sa takéto publikácie nemohli slobodne vydávať a šíriť.

Po páde komunistického režimu sa v roku 1991 vrátil na Slovensko. Svoj návrat vnímal ako splnenie morálnej povinnosti voči vlasti a národu. Založil Slovenskú katolícku tlačovú službu (Skates), ktorá však po štrnástich mesiacoch ukončila činnosť. Následne spolupracoval s Konferenciou biskupov Slovenska v oblasti masmédií. Pokračoval v publicistickej, prednáškovej a kazateľsko-pastoračnej činnosti a využíval rozhlas i televíziu.

V roku 1993 založil Slovenskú katolícku akadémiu a stal sa jej rektorom. Akadémia organizovala prednášky, vzdelávacie kurzy a diskusie určené akademickej i širšej verejnosti, osobitne vysokoškolským študentom. V roku 1995 bol na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského habilitovaný na docenta teológie. V roku 1997 ho prezident Michal Kováč vymenoval za profesora systematickej filozofie na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave.

Profesor Anton Hlinka bol autorom množstva teologických, filozofických a cirkevno-politických štúdií, úvah a esejí. Publikačnej činnosti sa venoval od roku 1964. Medzi jeho známe diela patria knihy K širším obzorom, Cesty k nekonečnu, Myslitelia a myšlienky, Viera veľkých vedcov, Sila slabých a slabosť silných a Každý sa môže zmeniť. Významným súborom jeho rozhlasových kázní je sedemzväzkové dielo Ozvena slova, ktoré vychádzalo v rokoch 1991 až 1994.

Okrem vlastnej tvorby preložil, vydal alebo spracoval vyše tridsať kníh. Sprostredkovával tak slovenským čitateľom duchovnú a náboženskú literatúru, ktorá sa v období komunistického režimu šírila často tajnými cestami.

Za celoživotné dielo mu prezident Slovenskej republiky Michal Kováč udelil 1. januára 1997 Rad Andreja Hlinku I. triedy a 28. októbra 1998 Rad Ľudovíta Štúra I. triedy. V roku 1996 získal aj čestné občianstvo svojej rodnej obce Valaská Belá.

Jeho prínos ocenil aj Ústav pamäti národa, ktorý mu v novembri 2014 udelil in memoriam mimoriadne ocenenie v kategórii „Statočný v našej pamäti a v našom srdci“. Ocenenie získal za informovanie prostredníctvom zahraničných rozhlasových staníc o prenasledovaní veriacich počas komunistického režimu.

Na Antona Hlinku nezabúdajú ani v jeho rodnej obci. Dňa 27. júna 2021 tam odhalili a požehnali pamätnú tabuľu, ktorá pripomína jeho život a dielo.

Po rokoch intenzívnej kňazskej, pedagogickej a publicistickej činnosti prežíval starobu v opatere rehoľných sestier. Jeho zdravotný stav poznačila Alzheimerova choroba. Zomrel 26. marca 2011 v Trenčíne vo veku 84 rokov.

Sto rokov od jeho narodenia si pripomíname osobnosť, ktorá svojím vzdelaním, odvahou a vytrvalosťou významne prispela k zachovaniu duchovnej identity Slovákov v období neslobody. Jeho hlas zo zahraničného rozhlasového vysielania prinášal nádej tým, ktorí doma nemali možnosť slobodne hovoriť ani počúvať pravdu. Odkaz Antona Hlinku zostáva pripomienkou toho, akú dôležitú úlohu majú slobodné slovo, vzdelanie, viera a osobná odvaha.

Zdroje: Saleziáni dona Bosca na Slovensku; Slovenské literárne centrum; Ústav pamäti národa; Obec Valaská Belá, redakčne upravené

Článok pôvodne vyšiel na portáli TK KBS.